Najstaršie archeologické nálezy
Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré listiny spomínajú už v 11. storočí. Jeho strategicky významná poloha v blízkosti troch karpatských priesmykov na križovatke obchodných ciest z neho vždy robila významný oporný bod a správne centrum celého stredného Považia.
Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už v praveku. Staroveké osídlenie reprezentuje sídelná lokalita maďarovskej kultúry z 2. tisícročia pred n. l. z obdobia mladšej doby bronzovej na hradnej skale a pozostatky sídliska lužickej kultúry z neskorej doby bronzovej z prelomu 2. a 1. tisícročia pred n.l. na hradnej skale a v priľahlej časti Breziny.
V rovnakej lokalite odhalil archeologický výskum i pozostatky osídlenia ľudu púchovskej kultúry z doby železnej. V 2. a 1. storočí tu existovalo opevnené sídelné a obchodné stredisko z obdobia neskorého laténu, ktorého keltské obyvateľstvo udržiavalo obchodné vzťahy s Keltami na strednom Dunaji. Svedčí o tom nález zlatej keltskej mince typu Athena Alknis a dve strieborné tetradrachmy typu biatek bratislavských Bójov.
Už v staroveku viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Zo severu privážali vzácny jantár, za ktorý platili luxusnými výrobkami antických remeselníkov a vínom.
Rímsky nápis na hradnej skale – rodný list mesta
Na prelome nášho letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene prichádzajúce na územie západného Slovenska zo severu a západu. Najznámejší z nich boli Kvádi, ktorí spolu s Markomanmi sídlili na susednej južnej Morave a boli tak v priamom kontakte s provinciami Rímskej ríše.
Sprvu pokojné spolužitie s veľmocou sa v druhej polovici 2. storočia zmenilo na vzájomné súperenie a nepriateľstvo. K najvýznamnejšiemu stretu oboch súperov došlo v čase tzv. markomanských vojen (166 – 180 n.l.). Po konečnej porážke Germánov sa víťazná II. légia Pomocná dostala až do oblasti Laugarícia, dnešného Trenčína, kde na prelome rokov 179 – 180 prezimovala.
Túto udalosť pripomína známy rímsky nápis na hradnej skale, ktorý radí Trenčín do exkluzívnej skupiny európskych miest s antickou minulosťou. Nechal ho vytesať legát II. légie Valerius Maximianus na pamiatku víťazstva nad Germánmi.
Treba pripomenúť, že najvýznamnejší grécky geograf, kartograf a polyhistor Klaudios Ptolemaios (90 –168), uvádza vo svojom diele Geografika obchodnú stanicu Leukaristos za Dunajom, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou totožná s Laugariciom a teda s Trenčínom. Viac informácií: Laugaricio – Trenčín a okolie v rímskej dobe.
Prvé písomné pramene o meste
V listine cisára Henricha IV. o založení pražského biskupstva z 29. apríla 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Vzhľadom k dobe založenia biskupstva v poslednej tretine 10. storočia je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom.
Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je i zmienka v tzv. Maurovej legende. Vznikla medzi rokmi 1064 až 1070 a rozprávala o pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne.
Kozmasova Kronika Čechov spomína, že roku 1091 ušiel český kniežací syn Břetislav pred svojim otcom, kniežaťom Vratislavom, do uhorskej krajiny na miesto Bán (Bánovce, Bánov) neďaleko hradu Trenčín.
Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom. Aj po vzniku Uhorského kráľovstva sa v okolí Trenčína aspoň sčasti udržala pôvodom slovanská šľachta. V roku 1241 sa spomína trenčiansky župan Bogomer (Bohumir), ktorý viedol obranu Trenčianskeho hradu proti Tatárom. Tatársky vpád, ktorý v tomto a nasledujúcom roku vyľudnil značnú časť Uhorska, smeroval z Moravy, prešiel Vlárskym priesmykom a koncom apríla zasiahol Trenčín. Podhradská osada bola zrejme zničená, ale samotný hrad, v tom čase isto aspoň z časti kamenný, útoku odolal.
Obdobie Matúša Čáka Trenčianskeho a Anjouovcov
O polstoročie neskôr zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky (okolo 1260 – 1321) a toho mena už tretí, urobil z neho centrum svojej rozsiahlej dŕžavy, tzv. Terra Mathei, ktorej tradícia prežila až do 19. storočia. Po jeho smrti v pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi, ktorým bol vtedy Karol Róbert z Anjou. Ten mu potvrdil mestské výsady, ktoré mesto získalo pravdepodobne už za Matúša Čáka.
Významné postavenie si Trenčín udržal i za vlády Karola Róberta z Anjou a jeho syna Ľudovíta I. Veľkého. Konali sa tu významné diplomatické rokovania medzi uhorským panovníkom a vládcami Českého a Poľského kráľovstva. 24. augusta 1335 sa na Trenčianskom hrade stretol uhorský panovník Karol Róbert, sprevádzaný synom Ľudovítom, s poľským kráľom Kazimírom a českým kráľom Janom Luxemburským, ktorý prišiel v sprievode svojho syna Karola.
V roku 1362 na Trenčianskom hrade prebehli ďalšie mierové rokovania medzi uhorským panovníkom Ľudovítom I. a českým kráľom a nemeckým cisárom Karolom IV.
Mestský charakter Trenčína v tomto období je už nesporný. Z roku 1370 sa spomína prvý menom známy trenčiansky richtár (iudex) Ondrej a z roku 1381 sa zachovala prvá doložená pečať trenčianskych mešťanov, ktorá však pravdepodobne existovala už v roku 1324.
Slobodné kráľovské mesto
V roku 1412 cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu. Tým sa zaradil medzi významné mestá Uhorského kráľovstva. Okrem iných výsad Trenčín získal aj právo ohradiť sa hradbami.
Mestské opevnenie z 15. storočia, pozostávajúce z jednoduchého hradobného pásu s dvoma bránami nadväzovalo na opevnenie hradu. Spolu s opevneným okrskom farského kostola tzv. Marienburgom, tvorilo jednotný ucelený fortifikačný systém.
Napriek tomu v roku 1421 spustošili okolie Trenčína husiti a o desať rokov neskôr, i vinou ešte nedokončeného kamenného opevnenia, vypálili aj samotné mesto. Hrad však odolal.
V roku 1437 sa spomína rektor Ján, čo dosvedčuje že v Trenčíne už existovala mestská škola, na ktorú v roku 1652 nadviazala jezuitská škola, neskôr gymnázium.
Za panovania Mateja Korvína bol Trenčín významnou vojenskou pevnosťou. Kráľ Matej ho využíval pri svojich vpádoch na Moravu ako zhromaždisko svojich vojsk, najmä slávneho Čierneho Pluku. Privítal tu i svoju prvú manželku Katarínu, dcéru českého Kráľa Juraja z Poděbrad.
V roku 1477 získali Trenčiansky hrad a panstvo Zápoľskovci, jeden z najvýznamnejších uhorských magnátskych rodov. Držali ho viac ako pol storočia a významne sa pričinili o rozvoj hradu i mesta.
V polovici mája 1528 obľahli Trenčiansky hrad vojská Ferdinanda I. Habsburského pod velením generála Johana Katzianera, ako významnú pevnosť vzdorkráľa Jána Zápoľského a 28. júna hrad kapituloval. Mesto bolo vtedy už vypálené, vyrabované a spustošené. Poškodené boli aj mestské hradby. Po ich oprave v roku 1543 pristúpil mestský magistrát k úprave oboch mestských brán. Najmä Dolná „Turecká“ brána (dnes mestská veža) bola zosilnená polkruhovým barbakánom s menšou vežou.
Opravený bol i Farský kostol a kaplnka (karner) sv. Michala. Zničený, pôvodne johanitský, neskôr františkánsky kostol zo začiatku 13. storočia na predmestí, však už neopravili i keď jeho múry stáli až do roku 1596. Zobrazuje ich aj prvé známe zobrazenie Trenčína, veduta mesta z roku 1580.
Obavy z nepriateľov neboli zbytočné. Ukázal to už rok 1599, kedy sa plieniace hordy krymských Tatárov v službách osmanského sultána dostali až k Trenčínu. Mesto sa ubránilo, Tatári však spustošili široké okolie.
V roku 1604 však mesto osud neminul a tentokrát Bočkajovi hajdúsi v ňom napáchali strašné škody. Katastrofa sa opakovala o necelých 20 rokov neskôr, keď sa Trenčína zmocnili vojská Gabriela Bethlena. A aby toho nebolo dosť, mesto postihla v roku 1625 povodeň.
Vzostup dynastie Ilešháziovcov
Vtedy však už osudy Trenčianskej župy určoval magnátsky rod Ilešháziovcov. Štefan I. Ilešházi v roku 1596 získal záložné právo na Trenčianske panstvo a hrad a spolu s ním i titul hlavného trenčianskeho župana.
V roku 1600 hrad a panstvo so súhlasom cisára kúpil a titul hlavného trenčianskeho župana sa stal v jeho rode dedičným. I keď sa Ilešháziovci v polovici 17. storočia presťahovali do nového kaštieľa v neďalekej Dubnici nad Váhom, ich rod bol po osem generácií, celých 240 rokov, spätý s Trenčianskou župou i mestom samotným. Rod vymrel po meči v roku 1838 Štefanom II., nositeľom rádu Zlatého rúna.
S menom zakladateľa trenčianskej vetvy rodu, Štefanom I. Ilešházim je spojená i dodnes živá legenda o tajnej chodbe na Trenčiansky hrad. Tesne pred vypuknutím Bočkajovho povstania bol Štefan odsúdený na stratu hrdla a majetkov kvôli sporu s cisárom Rudolfom II. o držbu mestečiek Svätý Jur a Pezinok. Na vykonanie rozsudku nečakal a ušiel i s väčšinou svojho hnuteľného majetku do Poľska. Keďže uhorská kráľovská komora sa snažila zabaviť čo najviac z jeho majetku, zaslala prípis trenčianskemu magistrátu s rozkazom, aby trenčianskeho hradného pána za žiadnu cenu nevpúšťali na jeho hrad. Mestská rada, ktorá poznala cholerickú Ilešháziho povahu, nemala chuť miešať sa do sporu takých vysokých miest. Preto odpísala že Ilešházi má na hrad tajný vstup a oni mu v príchode a odchode nemôžu zabrániť. Toto zjavne účelové „vyhýbavé“ tvrdenie sa stalo podkladom pre existenciu legendy o tajnej chodbe, ktorá ožíva pravidelne pri každom objave nejakého podzemného priestoru na území mesta. Stalo sa tak aj v 20. storočí pri odkrytí zásobovacích chodieb pri zemných prácach v okolí Dolnej mestskej brány a niekdajšieho barbakánu.
Mesto v ohni vojenských vpádov a stavovských povstaní
V rokoch 1644 – 1645 bol Trenčín opäť ohrozovaný povstaleckými vojskami Juraja I. Rákociho. Mor v roku 1656 zahubil vyše 300 obyvateľov.
V roku 1646 sa v Trenčíne na popud trenčianskeho hlavného župana Juraja Ilešháziho a ostrihomského arcibiskupa Juraja Lippaya usadili jezuiti, ktorý tu založili školu, na ktorú nadviazalo jezuitské, neskoršie piaristické gymnázium.
Opätovný vpád osmanských vojsk postihol stredné Považie v roku 1663. Pri útoku na mesto 2. októbra Turci Trenčín ani hrad síce nedobyli, ale zapálili predmestia a pri obrane mesta padlo viac ako 300 mešťanov a vojakov hradnej posádky. Ďalších odvliekli do otroctva a na okolí vypálili 17 dedín.
O 15 rokov neskôr (1678 – 1683) pustošili okolie Trenčína vojská Imricha Tököliho.
Posledná, avšak najväčšia katastrofa postihla Trenčín v období stavovského povstania Františka II. Rákociho. Kurucké vojská síce nedobyli hrad, ale 14. 2. 1704 obsadili mesto pod ním. I keď onedlho 2. mája boli nútené stiahnuť sa, blokáda pretrvala po štyri roky. Zúril hladomor a choroby a na dôvažok 14. 5. 1708 vypukol katastrofálny požiar, ktorý zničil alebo vážne poškodil 195 domov, kostol piaristov a taktiež mestské opevnenie. To už neskôr nebolo opravené. Koniec útrap nepriniesla ani známa bitka pri Trenčíne (pri Turnej, časť Hámre) 3. augusta 1708, v ktorej utrpelo rákociovské vojsko ťažkú porážku od cisárskej armády.
Zdalo sa, že morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1710 a ktorej padlo za obeť viac ako 1600 ľudí, zasadí mestu ranu z milosti. Trenčín však prežil, aj keď už v roku 1715 si ďalšia vlna morovej nákazy vyžiadala životy ďalších 222 obyvateľov mesta. Tieto katastrofy spôsobili škody za viac ako 460 tisíc zlatých a podľa niektorých historických údajov zredukovali počet obyvateľov mesta z viac ako 7000 pred vojnou na 1071 duší.
Novovek v znamení katastrof aj rozkvetu
Novovek však nepriniesol iba samé pohromy. Stal sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry. Od 70. rokov 16. storočia sa v Trenčíne usádzali prví novokrstenci (Habáni), ktorí podnietili vznik charakteristickej trenčianskej majoliky.
Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny a Bielohorskej porážke sa do Trenčína a okolia sťahovali utečenci z Českého kráľovstva a najmä Moravy. Už v roku 1637 založil Jan Václav Vokál z Prahy v Trenčíne prvú kníhtlačiareň. Fungovala do roku 1664. Za necelé tri desaťročia tu vzniklo okolo 250 tlačí. Na jej tradície neskôr v 19. storočí nadviazala činnosť Ganselovej tlačiarne a podniku F. Škarnitzla.
Utrpenie a prírodné pohromy sa Trenčínu nevyhýbali ani v ďalších rokoch. V roku 1790 postihol mesto katastrofálny požiar, ktorý zničil takmer celé vnútorné mesto a ťažko poškodil Farský kostol a faru. Dal tiež definitívnu bodku za slávou Trenčianskeho hradu, z ktorého zostali iba ruiny. Zvýšené zaťaženie a bremená priniesli i napoleonské vojny. V roku 1805 cez Trenčín prechádzal ruský cár Alexander I. na svojej ceste k Slavkovu. Po prehratej bitke sa tadiaľto aj vracal. V roku 1814 prešlo cez Trenčín 36 tisíc mužov ruskej armády, tiahnucej k Lipsku.
V roku 1818 v hostinci Čierny orol na hlavnom námestí fungovala poštová stanica. Pošta sa však v Trenčíne spomína už v roku 1663.
Najväčšia povodeň postihla Trenčín v auguste 1813. Zničila úrodu na poliach, poškodila mnoho domov a stála životy 44 obyvateľov mesta. Takmer sa pri nej utopil i „otec českého dejepisu“ František Palacký, ktorý bol v Trenčíne na návšteve u priateľa.
Katastrofa rakúskej armády v bitke pri Sadovej (dnes Hradec Králové) 3. 7. 1866 sa nepriamo dotkla i nášho mesta. K Trenčínu sa sťahovala časť porazených rakúskych vojsk. Epidémia cholery, ktorá vypukla najmä medzi množstvom ranených vojakov, sa preniesla i na civilné obyvateľstvo a v auguste a októbri si vyžiadala niekoľko desiatok životov. V rakúsko-pruskej vojne bojoval i 71. peší pluk cisárskej armády, ktorý bol od roku 1880 natrvalo umiestnený v Trenčíne.
Ešte v roku 1874 sa Trenčín stal posádkovým mestom i pre 15. honvédsky (domobranecký) pluk. Oba útvary boli doplňované odvedencami zo stredného a horného Považia. Najmä 71. peší pluk sa stal známym ako „drotársky regiment“.
Rakúsko-uhorské vyrovnanie nemilým spôsobom postihlo i Trenčín. Zo slobodného kráľovského a neskôr municipiálneho mesta (právne bolo na úrovni župy) klesol od roku 1867 na úroveň „obce so zriadeným magistrátom“ a bol podriadený trenčianskemu županovi.
Rozvoj kultúry
Pre rozvoj kultúrneho života v našom meste mal veľký význam vznik viacerých spolkov v druhej polovici 19. storočia. Organizovaniu kultúrnych podujatí sa venoval Trenčiansky spoločenský kruh, v roku 1873 vznikol Trenčiansky spevácky spolok.
V roku 1864 vznikla plukovná hudba 71. pluku, ktorá sa stala prvým profesionálnym hudobným telesom v Trenčíne. Trenčianskej verejnosti sa predstavila 11. júla 1864 pri slávnostnej vysviacke plukovnej zástavy. Hudba „drotárskeho regimentu“ patrila k uznávaným hudobným telesám monarchie. Koncertovala nielen v Trenčíne, Trenčianskych Tepliciach, Nitre, Piešťanoch ale viackrát úspešne koncertovala vo Viedni, kde vystúpila na zvláštne pozvanie cisárskeho dvora. Preslávila sa najmä pod taktovkou svojho najznámejšieho dirigenta Karola Gašpara Richtera, rodáka z českého Chebu.
Dôstojnícky klub 71. pešieho pluku vo Fridrichových kasárňach sa stal centrom kultúrno-vzdelávacích aktivít pre príslušníkov pluku i civilistov. Hrávalo sa tam divadlo, usporadúvali sa literárno-umelecké večierky, besiedky a koncerty.
O charitu najmä pre chudobné deti sa formou usporadúvania kultúrnych a zábavných podujatí starali Trenčiansky ženský spolok a Izraelitský ženský spolok. Nezanedbateľnú úlohu v kultúrnom živote mesta hral i Dobrovoľný požiarny zbor ustanovený v roku 1873. V roku 1877 bol v Trenčíne založený Prírodovedný spolok župy Trenčianskej pod predsedníctvom Dr. Karola Brančíka, ktorý sa stal najvýznamnejším kultúrnym spolkom nielen mesta ale i celej župy. V roku 1912 sa spojil s novovzniknutou Muzeálnou spoločnosťou župy Trenčianskej a inicioval vznik múzea, ktoré v meste pôsobí dodnes. Jeho prvým riaditeľom sa stal opäť Dr. Karol Brančík.
V roku 1873 začali vychádzať prvé noviny v Trenčíne „Trenčiansky oznamovateľ“ („Trenchiner Anzeiger“). 20. 10. vyšlo prvé číslo „Považských listov“ („Vágvölgyi Lap“). V tom istom roku vznikol i prvý dobrovoľný hasičský zbor v meste..
O výchovu širších vrstiev obyvateľstva sa od roku 1904 starala Ľudová knižnica, ktorá požičiavala knihy zadarmo. Na jej tradície nadväzuje dnešná Verejná knižnica Michala Rešetku.
Školstvo a vzdelávanie
Trenčín bol oddávna i významným školským centrom. V roku 1437 sa tu spomína rektor Ján, čo dokladá existenciu mestskej školy v tom čase. Kvôli vysokému počtu žiakov, dochádzajúcich zo širokého okolia, dal mestský magistrát v roku 1572 postaviť novú budovu školy. Župan Štefan Ilešházi nechal začiatkom 17. storočia postaviť ďalšiu školu pre deti úradníkov a zamestnancov.
Dlhú históriu malo za sebou Piaristické gymnázium. Jeho vznik sa viaže k roku 1647. Jezuiti založili v Trenčíne vlastnú školu, ktorá sa v roku 1649 zmenila na vychýrené gymnázium. Študoval tu napríklad Samuel Timon, zakladateľ kritickej uhorskej historiografie, či vynikajúci matematik a astronóm Maximilian Hell.
Na staršie tradície nadviazalo i Trenčianske gymnázium, pred rokom 1918 nazývané Vyššie kráľovské katolícke gymnázium a po tomto dátume Čsl. štátne vyššie reálne gymnázium.
Súkromné reálne gymnázium, ktoré založila trenčianska židovská náboženská obec, sa udržalo iba niekoľko rokov. V meste fungovala i meštianska škola a konfesionálne základné školy, katolícka (dievčenská), evanjelická a židovská.
Pred rokom 1848 vznikol Ústav pre výchovu šľachtičien, v roku 1877 premenený na Štátnu vyššiu dievčenskú školu, ktorá dostala v roku 1907 novú budovu (dnešné gymnázium). Bola to v tom čase najkrajšia a najväčšia stavba v celej župe. O výchovu učňovského dorastu sa od roku 1872 starala „pokračovacia škola“, neskôr premenená na Učňovskú školu.
V školskom roku 1919/20 bola zriadená Československá štátna obchodná škola a v roku 1927 premenená na Štátnu československú obchodnú akadémiu. V roku 1937 sa presťahovala do novej budovy na Sihoti a bola pomenovaná po Dr. Milanovi Hodžovi.
Dnes v Trenčíne dnes pôsobí viacero stredných škôl: Gymnázium Ľ. Štúra, Piaristické gymnázium J. Braneckého, Obchodná akadémia Dr. M. Hodžu, Stredná zdravotnícka škola, Stredná umelecká škola, Stredná priemyselná škola stavebná Emila Belluša. Z vysokých škôl má v Trenčíne sídlo Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka a Vysoká škola manažmentu.
Na prahu súčasnosti
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza do Trenčína priemysel a modernizuje sa dopravné spojenie s inými oblasťami Rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1883 dosiahla Trenčín Považská železnica, s napojením na Košicko – bohumínsku trať, ktorá stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou a taktiež prístup k sliezskemu uhliu. Stával sa významným obchodným a priemyselným centrom.
Okrem odevného sa rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel. V 80. rokoch vznikol Kornhauserov liehovar, ku ktorému v roku 189 pribudla i výroba droždia. V roku 1905 začala pracovať Prvá továreň na slivovicu a koňak (neskorší Slovlik). Výroba vrtákov v dielni B. Singera bola jediná v celom Uhorsku. Zo staršej Továrne na nábytok s parným pohonom vznikla v roku 1907 Prvá trenčianska nábytková a drevospracujúca továreň.
V roku 1906 vynálezca priemyselných výbušnín Titanit Norbert Czeipek postavil za mestom Továreň na bezpečnostné výbušniny Czeipek. Titanit však nedokázal konkurovať dynamitu a továreň po prvej svetovej vojne zanikla. Omnoho väčší úspech mala továreň na spracovanie vlny, ktorú v roku 1906 založili francúzsky podnikatelia, bratia Thibergionovci. Neskôr továreň zmenila názov z Thibergienky na Merinu.
Moderné výdobytky
Trenčín bol na prelome 19. a 20. storočia s 1176 príslušníkmi armády a žandárstva piatym najväčším posádkovým mestom na Slovensku po Bratislave, Komárne, Košiciach a Prešove. Vojaci zohrávali progresívnu úlohu i pri uvádzaní nových vynálezov a foriem zábavy do provinčného Trenčína
Začiatkom 20. storočia prenikali do Trenčína mnohé moderné vymoženosti zvyšujúce kvalitu života v meste. V roku 1905 bol zavedený telefón, v roku 1907 bolo do skúšobnej prevádzky uvedené elektrické osvetlenie verejných priestranstiev, v roku 1909 sa začalo s výstavbou modernej kanalizačnej siete a v rokoch 1910 – 11 mesto vybudovalo verejný vodovod.
Rýchly bol nástup nového kultúrneho média – kina. V lete 1906 sa vo veľkom stane na vojenskom cvičisku uskutočnili prvé kinematografické predstavenie. Už v tom istom roku premietal „Elektro-Bioskop“ až štyrikrát denne a budapeštianska „Uránia“ ponúkala „kultúrno – osvetové divadlo“ s premietaním obrazov. Prvé stále kino „Apollo“ premietalo od roku 1907.
Od roku 1912 ponúkal Trenčanom oddych a zotavenie novozalesnený lesopark Brezina, svojmu účelu slúžiaci dodnes.
Športový život
Športový život sa v Trenčíne začal organizovať v 90. rokoch 19. storočia.
Prvý športový klub v meste, Trencsénisport-kör (TSK) založili síce v máji 1889 civilisti, ale veľké zásluhy o jeho rozvoj mali príslušníci vojenskej posádky, ktorí pôsobili predovšetkým ako inštruktori a tréneri v cyklistickom a veslárskom odbore, nazvanom Regatta klub. Výrazne sa podieľali i na činnosti druhého trenčianskeho športového klubu TTE –Trencsénitornaegyesület, kde sa hral a propagoval najmä futbal.
Ukážkový futbalový zápas sa v Trenčíne hral v roku 1904 pri príležitosti návštevy arcikniežaťa Fridricha a arcikňažnej Izabely. Pravidelne sa však futbal začal hrávať až od roku 1908.
Masovejšiu základňu členstva ponúkal Trenčiansky telovýchovný spolok založený v roku 1904. Organizoval gymnastické cvičenia, mal šermiarsky a strelecký oddiel aj tenisové kurty. Na staršie tradície nadväzuje dnešný TTS Trenčín. Trenčiansky športový kruh sa venoval veslárstvu, šermu, tenisu, korčuľovaniu a krátko mal i cyklistický oddiel.
24. mája 1914 predviedol na trenčianskej Sihoti známy letec, dolnozemský Slovák Andrej Kvasz, prvý vzlet lietadla ťažšieho ako vzduch na Považí.
Trenčín a prvá svetová vojna
Obdobie prvej svetovej vojny sa do dejín Trenčína zapísalo známou vzburou vojakov náhradného práporu trenčianskeho 71. pluku v srbskom Kragujevaci 2. júna 1918. Za účasť vo vzbure bolo 44 vojakov pluku popravených.
Presný počet padlých príslušníkov 71. pluku na frontoch Veľkej vojny nepoznáme, ale išlo o tisíce mužov. Samotné mesto Trenčín stratilo asi 200 mužov a ďalších približne 150 až 180 zostalo trvale invalidných.
Rok 1918 znamenal pre Slovenska a teda i pre Trenčín najväčší zlom v jeho novodobej histórii. Skončila tisícročná epocha existencie Slovákov v rámci Uhorska a otvorila sa cesta k národnej a štátnej emancipácii. Nový rozmach hospodárskej a priemyslovej základne Trenčína nastal po vzniku Československej republiky v roku 1918.
Ďalšie užitočné zdroje informácií:
- Babičová K., Hábl V., Učníková D.: Ilešháziovci. Rodová zbierka obrazov, Trenčín, Laugar, 1998
- Branecký, J.: Trenčín, Trnava…, SSV, Trnava, 1939
- Branecký j.: Zo starého Trenčína, L. Gansel, 1928
- Branecký J.: Skalka podľa historických dokumentov, Trnava, SSV, 1929
- Branecký J.: Trenčín 179 – 1930, Turčiansky sv. Martin, KÚS, 1930
- Branecký J. (Rektor): Čo si máme pozrieť v Trenčíne
- Brunovský F., Fiala A., Nešporová T., Šišmiš M.: Trenčiansky hrad, Martin, Osveta, 1991
- Dohnány Ľ. : Trenčiansky hrad, Trenčín, vlastným nákladom, 1937
- Hamaj J.: Sprievodca po Trenčíne a okolí, L. Gansel, 1925
- Holák, J.: Beda odsúdeným, Osveta, Bratislava, 1974
- Lukačka J.: Matúš Čák Trenčiansky, VEDA, Bratislava 2016
- Kol: Androvič Š.: Letectvo v Trenčíne, Bratislava, Alfa, 1987Medvecký G.: Trenčín v umení, Trenčín,. Trenčianske podniky, 1967
- Menclová D.: Hrad Trenčín, Bratislava SVKL, 1956
- Strohnerová Ľ, Veliký I.: Ulice a námestia mesta Trenčína, Trenčín, 1999
- Strohnerová Ľ, Halúsková E.: Skalka pri Trenčíne, miesto legiend a pútí, Trenčín, 1996
- Šišmiš M. a kol.: Trenčín a okolie, Bratislava, Obzor, 1974
- Šišmiš M.: Trenčín – remeslá, tlačiarne, architektúra, Bratislava, Alfa, 1985
- Šišmiš a kol.: Trenčín. Vlastivedná monografia 1.
- Šišmiš a kol.: Trenčín. Vlastivedná monografia 2.
- Turóci M., Nagy Imrich: Matej Bel Trenčianska stolica, Kysucké múzeum v Čadci, 2013
Zborníky:
- Bitka pri Turnej 3. Augusta 1708. Zborník príspevkov k 290. Výročiu, 1998
- Laugaricio-zborník historických štúdií, Košice, Východosl. Nakladateľstvo, 1980
- Strohnerová Ľ.: Trenčín –regionálna bibliografia, 1990
- Vlastivedný zborník Múzea a hradu v Trenčíne, Bratislava, Slavín, 1969
- Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1970
- Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1971
- Vlastivedný zborník Trenčianskeho múzea, 1972
- Zborník Trenčianskeho múzea v Trenčíne 2017
- Zborník Trenčianskeho múzea v Trenčíne 2018
- Zborník Trenčianskeho múzea v Trenčíne 2019
