Trenčín v rukách povstalcov

18. 6. 2019

Koniec 16. storočia bol pre obyvateľov Trenčína aj celého Uhorska náročným obdobím. Po období relatívneho pokoja sa opäť rozhorela nová vojna s Osmanskou ríšou, ktorá vošla do dejín pod názvom „pätnásťročná“. Vojna prebiehala s prestávkami v rokoch 1593 – 1606 a neblaho zasiahla aj Trenčín s okolím. Už v roku 1599 bolo okolie mesta spustošené oddielmi krymských Tatárov v službách sultána, hrad však nedobyli. O niekoľko rokov neskôr vojnové udalosti zasiahli mesto bezprostredne, v súvislosti s Bočkajovým povstaním, prvým zo série stavovských povstaní uhorskej šľachty, ktoré s prestávkami sužovali krajinu viac ako storočie.

Príčinou povstaní bola nespokojnosť uhorskej šľachty s centralistickými a rekatolizačnými snahami panovníckeho rodu Habsburgovcov v Uhorsku. Nedodržiavanie náboženských slobôd a tyrania cisárskych vojsk popudzovali šľachtu aj široké vrstvy obyvateľstva. Symbolom habsburskej svojvôle v Uhorsku bolo zabratie katedrály v evanjelických Košiciach v januári 1604 pod hrozbou jej rozstrieľania, ak nebude odovzdaná naspäť katolíkom. V rozdelenom Uhorsku, ktorého severozápadnej časti vrátane územia dnešného Slovenska vládli Habsburgovci (Kráľovské Uhorsko) a centrálnu časť okupovala Osmanská ríša, bola zvláštnym elementom jeho tretia časť – Sedmohradsko (v dnešnom Rumunsku). Kniežatstvo bolo formálne nezávislé a muselo lavírovať medzi cisárskym dvorom a Portou. Práve Sedmohradsko bolo hniezdom protihabsburských povstaní, ktoré sa pravidelne šírili z východu aj na naše územie, kde sa k nim pridávala zväčša protestantská domáca šľachta. Ústrednou postavou prvej z týchto rebélií sa stal v roku 1604 magnát Štefan Bočkaj. Hoci bol pôvodne prohabsbursky orientovaný, pod vplyvom udalostí sa rozhodol pre spojenie s odporcami cisárskeho dvora, a to s podporou sultána.

Trenčianske panstvo aj s hradom v roku 1600 prešli do rúk bohatého Štefana Ilešháziho. Jeho nasledovníci boli potom dedičnými trenčianskymi županmi až do polovice 19. storočia. Ilešházi sa napriek evanjelickému vyznaniu presadil na cisárskom dvore, kde zastával post kráľovského radcu a najvyššieho hofmajstra, v roku 1603 však následkom dvorských intríg upadol do nemilosti, jeho majetok prepadol štátu a pred popravou sa zachránil len útekom z krajiny. Vypuknutie povstania o rok neskôr mu preto prišlo vhod a pridal sa k Bočkajovi. Základ povstaleckých vojakov tvorili hajdúsi – vojaci z radov roľníkov, ktorí po nasadení žoldnierov v protitureckej vojne prišli o prácu. Vypuknutie povstania bolo pre cisára Rudolfa II. vážnou komplikáciou v čase dlhej a nákladnej vojny s Turkami. V októbri 1604 povstalecké vojsko porazilo cisárske oddiely generála Belgijosa. Bočkaj vstúpil do Košíc a otvorila sa mu cesta na západ. Už v decembri cisárov brat arcivojvoda Matej vyzýva v liste Trenčín, aby vyslal na snem v Bratislave zástupcov kvôli odvráteniu povstania. Bočkaj bol zatiaľ vo februári 1605 vzbúrenou šľachtou zvolený za sedmohradské knieža a v apríli dokonca za uhorské knieža. Jeho vojsko bolo posilnené oddielmi magnáta Valentína Drugeta a Turkov, dôležitou oporou bol aj Štefan Ilešházi, ktorý mal význačné postavenie medzi evanjelickou šľachtou v Uhorsku. Bočkaj úspešne tiahol ďalej a v máji sa povstalcom vzdal aj Trenčín, v tom čase obsadený nemeckou posádkou. Hajdúsi v meste spôsobili obrovské škody, násilnosti cisárskych aj povstaleckých vojakov sa príliš nelíšili. Povstalci nakoniec úspešne obsadili väčšinu dnešného Slovenska s výnimkou Bratislavy a podnikali aj útoky do Rakúska a na Moravu. Vzhľadom na nezhody v tábore povstalcov sa však Bočkaj rozhodol vyjednávať s cisárom o mieri. Ten bol uzatvorený v júni 1606 vo Viedni a na jeho sprostredkovaní mal dôležitú zásluhu aj Ilešházi, čo mu zabezpečilo milosť a navrátenie majetkov a hodností. Bočkajovi ostal titul sedmohradského kniežaťa a šľachte formálne potvrdené jej privilégiá. V septembri 1606 nasledovalo podpísanie mieru s Turkami na rieke Žitave, ktorým sa skončila pätnásťročná vojna. Mier bol však len dočasný a uhasené povstanie len prvým z mnohých. Pred obyvateľmi Trenčína aj celého Uhorska stálo nepokojné storočie plné násilia a strádania. Na jeho konci však čakalo konečné odvrátenie neustáleho tureckého nebezpečenstva a neskôr aj nesmelé zmierenie s panovníckym domom.

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!