375 rokov od povstania Juraja I. Rákociho

21. 2. 2019

„Uhry, aké vy biedy, ach, aké vy pohromy neraz so mnou ste prežívali, keď v záplave cudzieho vojska paloše, meče a kopije s širokým železným hrotom, strašné piky a lovecké oštepy s dlhými hrotmi, mažiare rôzne a rýchle záblesky vyšľahujúce delá, ba zbrane, ach, už len tým svojím rachotom strašné proti mojim drahým ste videli napriahať!“

Smutný ston Matky Slovákov v slávnom diele humanistického básnika Jakuba Jakobea Slzy, vzdychy a prosby Slovenského národa skvele vystihuje realitu krutého 17. storočia na území dnešného Slovenska. Autor, ktorý sám žil nejaký čas v Trenčíne, vyratúva hrôzy a pohromy, ktoré prenasledovali obyvateľstvo a nevyhli sa ani slobodnému kráľovskému mestu Trenčínu a jeho okoliu. Mor, náboženské spory, turecké nájazdy, vojny a početné stavovské povstania ničili krajinu.

Práve povstania šľachty proti viedenskému dvoru sa stali priam charakteristickým javom „veku racionalizmu“ u nás. Uhorsko bolo v tomto období rozdelené na tri časti. Takzvané Kráľovské Uhorsko, do ktorého patrilo aj územie dnešného Slovenska, bolo súčasťou habsburskej monarchie, kým centrálna časť Uhorska vrátane Budína bola priamo okupovaná Turkami. Sedmohradské kniežatá boli vazalmi osmanského sultána.

Odbojná uhorská šľachta si veľmi úzkostlivo strážila svoje starodávne privilégiá pred vládnucimi Habsburgovcami, ktorí sa usilovali o centralizáciu svojej stredoeurópskej ríše. Pálčivou otázkou bolo tiež náboženstvo. V Kráľovskom Uhorsku už v 16. storočí prebehla veľmi úspešná reformácia a šľachte i meštianstvu prekážali rekatolizačné snahy habsburských panovníkov. Išlo najmä o násilné zaberanie protestantských kostolov katolíkmi či pozvanie a podpora rádu jezuitov v krajine.

V roku 1644 sa rozhorelo v poradí tretie povstanie, vedené sedmohradským kniežaťom Jurajom I. Rákocim. Ten využil situáciu a s podporou sultána sa zapojil do prebiehajúcej Tridsaťročnej vojny vstupom do protihabsburskej koalície po boku Francúzska a Švédska. Rákociho povstanie pred 375 rokmi zasiahlo aj Trenčín, ktorého hrad bol odjakživa považovaný za najlepšiu pevnosť na Považí. Vo februári 1644 Rákoci v čele armády tiahol zo Sedmohradska smerom na západ. Kráľ Ferdinand III. okamžite zareagoval a vyzval šľachtu k obrane krajiny. Už 17. februára 1644 nariaďuje richtárovi a rade mesta Trenčín vyslať v rámci všeobecnej insurekcie proti sedmohradskému kniežaťu 20 pešiakov do Nitry, kde sa v tom čase zhromažďovalo vojsko zo širšieho okolia.

Hoci Rákoci oficiálne bojoval za stavovské a náboženské práva porušované Habsburgovcami, jeho ambície mierili až k uhorskej korune. V tomto duchu sa nieslo aj varovanie Ferdinanda III., mestu Trenčín pred spojenectvom s povstalcami v marci 1644 o čom sa zachoval písomný dokument v trenčianskom archíve. Povstalecké jednotky ďalej postupovali Považím a ich cieľom bolo spojiť sa so švédskym vojskom na Morave. To sa im však nepodarilo a už pri prvých stretoch s cisárskou armádou boli vytlačení z Považia.

Pôsobenie Rákociho aj cisárskej armády v Trenčíne a okolí veľmi vyčerpávalo domáce obyvateľstvo, ktoré muselo trpieť násilnosti i náklady v súvislosti s prítomnosťou vojsk oboch strán konfliktu. Zmienku o tom nájdeme napríklad v žiadosti richtára a rady mesta zo 14. marca 1645 Trenčianskej stolici o preplatenie výdavkov, ktoré muselo mesto vyplatiť v decembri 1644 cisárskym vojakom.

Povstalci sa vyhýbali rozhodujúcej veľkej bitke so silnou cisárskou armádou a miesto toho s menšími jednotkami napádali a unavovali nepriateľa. Vo februári 1645 po úspechu Švédov v českých krajinách Rákoci opäť prešiel do ofenzívy. Pod nátlakom sultána na ukončenie bojov a kvôli nezhodám so švédskym velením o spoločnom postupe bol však nútený v lete 1645 uzavrieť s cisárom prímerie. To bolo spečatené v decembri 1645 lineckým mierom. Ten garantoval vzbúrenej šľachte milosť od panovníka a okrem iného prisľúbil koniec prenasledovania protestantov. Tretie stavovské povstanie v Uhorsku sa skončilo. Obyvateľom Trenčína, ale aj celej krajiny sa do pamäti zapísalo najmä ďalším utrpením, nezmyselnými obeťami a zbytočnými nákladmi. Hlavné problémy, ktoré krajinu sužovali neboli vyriešené a budúcnosť čoskoro ukázala, že vojne a násiliu nie je koniec.

Zdroj: https://www.postoj.sk/34286/prvym-slovenskym-kralom-bol-slachticky-vzburenec-v-17-storoci

(Podľa prameňa Jozef Hajko: Odsúdení na dohodu. Spoločné tisícročie Slovákov a Maďarov. Vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2011.)

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!