Primátor prijal jubilanta Janka Zacharu

30. 8. 2018

Od pondelka 27. augusta 2018 má rodák z Kubrej Ján Zachara 90 rokov. Je najstarším žijúcim slovenským zlatým olympijským medailistom. Stále trénuje mladých pästiarov.

Narodil sa 27. augusta 1928 v Kubrej. Boxovať začal v Trenčíne, kde sa vyučil za strojného zámočníka. Už v roku 1946 obliekol reprezentačný dres na Všeslovanských majstrovstvách v Prahe, kde získal zlatú medailu. Ako z histórie dubnického boxu vypísal Štefan Antalík, ďalšie zlato získal Ján Zachara na Majstrovstvách Slovenska v rokoch 1947 a 1948.

Z Trenčína prestúpil do Baťovian – dnešné Partizánske, kde sa športovo zdokonaľoval pod vedením olympijského víťaza z roku 1948 Júliusa Tormu. V roku 1948 družstvo Baťovian dosiahlo významný úspech, keď získalo titul majstra republiky. Oporami družstva boli Zachara a Torma.

V roku 1950 nastúpil Ján Zachara na vojenskú službu do Armádneho telovýchovného klubu – ATK Praha. Na Slovensku v tom období športové armádne kluby ešte neboli.

Vrchol svojej športovej kariéry dosiahol na Olympijských hrách v Helsinkách roku 1952, kde v kategórii do 57 kg získal zlatú medailu. Na ceste za zlatou medailou postupne zdolal Švéda Wärmströma, Kórejca Su Byeonga-rana, Maďara Erdeia a v semifinále Leischinga z JAR.

Vo finále ho čakal favorizovaný Talian Caprari. Po kvalitnom a bojovnom výkone zvíťazil Zachara na body a zaslúžene získal zlatú olympijskú medailu.

V zápasoch na Olympijských hrách sa spoliehal aj na duchovnú pomoc. V každom zápase mal pri sebe medailón sv. Antona, ktorý mu priniesla sestra z púte zo Skalky pri Trenčíne. Ten nosieval prišitý na boku z vnútornej časti trenírok.

Za zlatú olympijskú medailu Janka Zacharu povýšili  na podporučíka, dostal hodinky, kožený dôstojnícky kabát a dvojtýždňový „opušťák“. Od kuchára dostal 3 kg čokolády. Tú takmer celú rozdal deťom, s ktorými sa stretol na besedách. Aj od Maďara Erdeia, nad ktorým zvíťazil, dostal odmenu. Ten Zacharovi prisľúbil, že keď vyhrá olympiádu, dostane od neho štangľu salámy. Slovo dodržal.

V športovej kariére to však nemal ľahké. Vybojoval si účasť už na Olympijské hry v roku 1948 do Londýna. Krajčíri mu zobrali aj miery na oblek. No namiesto neho išiel funkcionár, ktorý sa odtiaľ nevrátil. Zachara bol  z toho smutný a sklamaný, no nevzdal sa a trénoval ešte intenzívnejšie.

Ani s účasťou na OH v Helsinkách v roku 1952 to nemal jednoduché. Hoci vyhral kvalifikáciu, v konečnej nominácii sa neobjavil. Zámienkou bolo jeho zranenie na tréningu. V tejto kritickej situácii sa prejavila autorita jeho priateľa Jula Tormu, ktorý v roku 1948 na Olympijských hrách získal zlatú medailu. Bol už veľkou športovou osobnosťou. Videl, že Zachara má formu a je dobre pripravený. Rázne povedal, že ak na Olympijské hry nepôjde Zachara, nepôjde ani on. Slová Jula Tormu zavážili. Aj vďaka Tormovi Zachara na Olympijské hry do Helsínk išiel a získal zlatú medailu

Štartoval aj na Olympijských hrách v roku 1956 v Melbourne. Vo štvrťfinále bol nad jeho sily Fín Hämäläinen. Zúčastnil sa aj na troch majstrovstvách Európy 1949, 1955 a 1959. Zlaté medaily na Majstrovstvách Československa získal v rokoch  1951, 1954, 1955 a 1956.

Dosiahnuté úspechy v športe boli podporené tvrdým a poctivým tréningom. Jeho prednosťou bola rýchlosť, obratnosť, technika a dobrá kondícia. Často s úsmevom konštatuje, že box je jemný šport, pretože sa hrá v rukavičkách.

Funkcionári v Prahe mali záujem, aby tam Ján Zachara zostal i naďalej. No jeho to ťahalo domov, na rodné Považie.

V roku 1956 prišiel do Dubnice nad Váhom. Boxoval a začal trénovať mladých pästiarov. Presadzoval technický spôsob boja pred silou. Pästiarov nielen trénoval, ale i vychovával. Často im pripomínal pokoru, ale i známe príslovie „Ľudská sláva, poľná tráva“.  Formoval ich tak, aby boli nielen dobrí športovci, ale aby aj dobre žili. Vyžadoval zodpovedný prístup k tréningom a dodržiavanie dobrej životosprávy.

Popri práci si štúdiom zvýšil kvalifikáciu a stal sa odborníkom v metalurgii. Prešiel viacerými funkciami a skončil ako hlavný majster pri odlievaní ocele v ZTS Dubnica nad Váhom. Bohatú športovú kariéru ukončil v roku 1959. Počas nej odboxoval 430 zápasov z ktorých 365 zvíťazil.

Ako tréner dosiahol najvýraznejšie úspechy v Dubnici nad Váhom. Pod vedením trénerov Jána Zacharu a Rudolfa Gondáša získalo družstvo pästiarov TJ Spartak tri tituly Majstrov Československa v rokoch 1969, 1971 a 1972. 

Ján Zachara bol ako prvý Slovák bol poctený organizáciou UNESCO čestným titulom Rytier fair play, udelili mu Strieborný Olympijský rad Medzinárodného olympijského výboru, Zlaté kruhy Slovenského olympijského výboru, Zlatú plaketu Európskej asociácie boxerov amatérov, Zlatý odznak a pamätnú medailu za rozvoj boxu na Slovensku, bol vyhlásený za prvú slovenskú Športovú legendu, udelili mu Rad Ľ. Štúra II. stupňa. 

Býva v Novej Dubnici. Má deti Mariannu a Jána. Keď mu manželka Anna vážne ochorela, až do jej smrti sa o ňu obetavo staral. Veľmi mu chýba. Keď športoval, mal u nej podporu a pochopenie. 

O živote Jána Zacharu vyšli dve knihy, ktoré pripomínajú jeho bohatú športovú kariéru. Prvú napísal spisovateľ Rudolf Móric pod názvom Majster pästiarskych rukavíc a druhú napísal športový novinár Marián Šimo pod názvom Zlatá za život. 

Janko Zachara sa aj dnes venuje mladým pästiarom. Trikrát do týždňa za nimi dochádza do Ilavy na tréningy. V telocvični sa cíti stále najlepšie. Rád číta, sleduje televíziu, spravodajstvo, šport, historické dokumenty. Pamäť si cvičí lúštením krížoviek. Najdôležitejšie je podľa neho  zostať aktívny.

K životnému jubileu zaželali veľa zdravia a životného optimizmu Jankovi Zacharovi vo štvrtok 30. augusta 2018 počas prijatia na Mestskom úrade v Trenčíne aj primátor mesta Richard Rybníček a poslanci Mestského zastupiteľstva Miloslav Baco a Martin Smolka.

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!