V tomto roku si pripomíname storočnicu od známej vzbury 71. Trenčianskeho pešieho pluku, ktorý sídlil vo Fridrichových kasárňach v Trenčíne. Jeho pomenovanie vychádza zo značného počtu odvedencov, pochádzajúcich nielen z blízkeho okolia Trenčína, ale aj z územia niekdajšej Trenčianskej župy. Pluk poznáme aj pod pomenovaním Drotársky regiment.
Pluk bol v prvej polovici roka 1918 doplnený približne o 3000 navrátilcov – slovenských vojakov z ruského frontu. Tí po návrate zistili, že ich životné podmienky sa len málo odlišovali od ruského zajatia, počas ktorého však prijali za svoje niektoré revolučné myšlienky, ako napríklad neochotu bojovať za záujmy cisárstva a taktiež to bola túžba návratu domov. Rakúsko-uhorské vedenie sa bálo šírenia týchto myšlienok a nálad, a tak vojaci absolvovali tvrdé vojenské cvičenie a následne sa podrobili previerkam, ktoré mali odhaliť, či sú dostatočne dôveryhodní.
V deň vyplácania žoldu 2. júna 1918 sa veľa vojakov vybralo do miestnych pohostinstiev a pri návrate sa jeden z nich dostal do potýčky s dôstojníkmi útvaru, na čo vypukla vzbura, ktorá bola však zakrátko potlačená. Hlavným faktorom bolo nedostatočné organizovanie a absencia plánovania vzbury a nezabezpečenie si dostatku munície na ovládnutie kasární. Veľmi častým trestom za podobné prečiny voči vrchnosti bola decimácia – smrť zastrelením každého desiateho vojaka. V prípade slovenských vzbúrencov by šlo približne o 500 obetí. Vyšetrovaním sa zistilo približne 80 organizátorov vzbury, z ktorých postupne zostalo 44 vojakov určených k poprave. Dodnes sa zachovali dojemné listy odsúdených podávajúce svedectvo posledných minút ich života. Z obetí, ktoré pochádzali okolia Trenčína, môžeme spomenúť Jána Faba z Kubrej, Štefana Ráca z Kubrice, Jana Pitnera z Trenčianskych Teplíc a Jána Križana z Chocholnej – Velčíc. Väčšina obetí však pochádzala z Kysúc a Čadce – teda severnejších oblastí niekdajšej Trenčianskej župy.
Osobitou kapitolou sú spomienkové akcie uskutočňované formou osláv vzbury a pamiatky na obete, prebiehajúce v Trenčíne a v Kragujevci cez celé dvadsiate storočie, kde sa schádzali miestne politické elity, priami účastníci vzbury, ako aj zahraničné delegácie – najmä z bývalej Juhoslávie a v neposlednom rade aj široké vrstvy obyvateľstva a miestne kultúrne a spolkové organizácie. Informácie o oslavách máme v Štátnom archíve v Trenčíne doložené najmä v jeho pamätných knihách a taktiež na informačných plagátoch (1928). Po roku 1945 sa vydávali pamätné medaile a značné množstvo autorských článkov a štúdii, ktoré vyzdvihovali boj zbedačených slovenských vojakov voči vrchnosti.
Kragujevské udalosti svojim významom presiahli regionálny rámec a aj v súčasnosti predstavujú značný zdroj inšpirácie pri formovaní československej a neskôr aj slovenskej štátnosti.
