Zaplatili životom za našu slobodu, Trenčín nezabúda

19. 2. 2021

V sobotu 20. februára 2021 uplynie 70 rokov od popravy absolventov Štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne. Traja mladí ľudia – Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár – sa stali obeťami bezohľadného politického násilia a súčasne hrdinami rodiaceho sa protikomunistického odboja na Slovensku. Naše mesto na nich nezabúda.

Pri Pamätníku obetiam komunizmu na Námestí sv. Anny si ich pamiatku v piatok 19. februára 2021 spolu s primátorom mesta Richardom Rybníčkom uctil i predseda Národnej rady SR Boris Kollár a predstavitelia Nadácie Antona Tunegu Ján Figeľ a Miriam Lexmann. Prítomná bola i čestná stráž prezidentky SR.

Politický proces s Albertom Púčikom, Antonom Tunegom a Eduardom Tesárom patril k najznámejším. Riadili ho ľudia z najvyšších straníckych miest, kde sa napokon aj rozhodlo o živote troch mladých ľudí. Mal byť výstrahou pre tých, ktorí by sa odhodlali pomýšľať na zmenu politických pomerov.

​Spojilo ich trenčianske gymnázium. Ich puto priateľstva ešte viac zosilnelo v Bratislave, kam všetci traja odišli na vysokoškolské štúdiá. Púčik si vybral medicínu, Tesár právo a Tunega techniku. Každý mal svoje plány o budúcom živote. Lenže prišla vojna a po nej sa najrozhodujúcejšou politickou silou v bývalom Československu stala komunistická strana so všetkým zlom, ktoré sa snažila skrývať za sociálne otázky. Nechceli sa prispôsobiť, naopak jednoznačne sa postavili za demokraciu, proti nacizmu i proti komunizmu. Zatkli ich a odsúdili na doživotie. Odvolali sa. V skoré ráno, 20. februára 1951 o 4.20 h, všetkých troch predviedli na nádvorie väznice krajského súdu v Bratislave. Oznámili im, že ich žiadosti o milosť boli zamietnuté. Popravili ich obesením. Ich telesné pozostatky pochovali do hrobov vedľa seba na Martinskom cintoríne v Bratislave.

Je dôležité si pripomínať komunistické zločiny z 50-tych rokov, podobne ako si pripomíname obete prvej alebo druhej svetovej vojny. Práve tie brutálne roky definovali celé obdobie totality na Slovensku. Bol to krvavý zdvihnutý prst režimu, ktorý dával najavo, že sa nezastaví pred ničím. Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesár boli mladí muži pred tridsiatkou, ktorých spojilo trenčianske gymnázium. Pravú tvár nového zriadenia, ktoré sľubovalo lepšie zajtrajšky a beztriednu spoločnosť, odhalili už na začiatku. Pripomína mi to Jána Pavla II., vtedy ešte Karola Wojtylu, ktorý Poliakom, keď sa tešili z konca vojny hovoril, že zatiaľ nie je priestor na radosť. Jeho obavy vychádzali z pochopenia, že akákoľvek centralizácia moci je receptom na katastrofu. Dvadsiate storočie je smutným svedkom tejto pravdy. Títo mladí ľudia odmietli obe zvrátené ideológie dvadsiateho storočia. Svojou spravodajskou činnosťou, ale aj pri útekoch do slobodného sveta sa dostali do nemilosti štátnej bezpečnosti a boli odsúdení na doživotie. Najvyšší súd trest sprísnil. Proces s členmi Bielej légie patrí medzi najvýznamnejšie politické procesy v Československu. Okrem troch trestov smrti bolo odsúdených na mnoho rokov vo väzení veľa ľudí, medzi nimi aj sestra Antona Tunegu. Dnes, 70 rokov odo dňa ich smrti, si dovoľujem povedať, že ich životy mali zmysel a ich poprava pomohla demaskovať podstatu systému, v ktorom sa náš národ potácal 40 rokov. Prajem nám, aby sme podobne, ako títo mladí ľudia nerobili kompromisy s neslobodou a lžou. Prajem nám ich statočnosť, prajem nám ich odvahu. Česť ich pamiatke!“ povedal primátor Richard Rybníček počas pietnej spomienky na hrdinov, ktorých odvahu si Trenčín pripomína každý rok.

Pripomenúť si ich pamiatku pricestoval do nášho mesta aj predseda Národnej rady SR Boris Kollár: „Možno sa budem opakovať, no národ, ktorý nepozná svoju minulosť, si nezaslúži budúcnosť. Ja dnes chcem ale skôr ako na smrť spomínať na život mladých mužov, ktorí sa obetovali hodnotám, ktoré považovali za správne. Chcem vyzdvihnúť ich odhodlanie, pretože vzoprieť sa komunistickému režimu nebolo určite jednoduché. Ich mená nám majú znieť v srdciach ako zvon so slovami – ďakujeme, nezabudneme. Chcem dnes vyjadriť vďaku Bielej légii a všetkým jej členom, všetkým nositeľom myšlienok na pomoc v boji proti komunizmu, vďaku za mnohé rodiny, ktorým pomohli odísť za lepším životom, vďaku za to, že i dnes sú mementom, aby sme bojovali za správne hodnoty, aby sme chránili demokraciu,“ zdôraznil B. Kollár s tým, že by bolo vhodné začať uvažovať o ich ocenení vo forme štátnej ceny za ich zásluhy a veľkú obetu.

S tým súhlasí aj Ján Figeľ, predseda správnej rady Nadácie Antona Tunegu, ktorý sám už aj navrhol „troch martýrov našej slobody na najvyššie štátne vyznamenanie.“

Pre europoslankyňu a členku správnej rady Nadácie Antona Tunegu Miriam Lexmann je toto výročie zvlášť citlivé, pretože v tom čase bol odsúdený aj jej prastrýko Rafael Lexmann, ktorý bol tiež v Bielej légii a mnohé roky potom sedel v lágroch a pracovných táboroch. Pri Pamätníku obetiam komunizmu, ktorý sa nachádza pred budovou krajského súdu, povedala: „Stojíme tu pred víkendom, počas ktorého si budeme pripomínať odvážnych mladých ľudí, ktorí sa nebáli vydať svedectvo o pravde. V nedeľu 21. februára to budú tri roky od smrti Jána Kuciaka a jeho snúbenice. A v sobotu uplynie 70 rokov od smrti troch odvážnych mladých ľudí, ktorí tiež chceli vydať svedectvo o pravde komunistického režimu. Vieme, akým spôsobom sa dnešná mladá generácia stavia k výzvam, ktoré demokracia denne prináša. Bývalý americký prezident Ronald Reagan, ktorý sa tiež zaslúžil o bol proti komunizmu a jeho pád, hovorieval, že demokracia si vyžaduje každodennú starostlivosť. Musíme dávať pozor na to, aby sme svojim deťom nemuseli raz rozprávať, aká bola naša krajina, keď bola ešte slobodná. Mladí ľudia dnes nechápu hodnotu životov, ktoré naši predkovia položili za našu slobodu. Chcem s úctou povedať, že si ju budeme chrániť.“

SLOBODA bolo najskloňovanejším slovom počas všetkých príhovorov na pamiatku Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára.

Ján Figeľ poďakoval mestu Trenčín, že si s tradíciou drží úctu a pamätá na týchto hrdinov. „Bodaj by takáto pamäť bola celoslovenská. Je treba sa usilovať o vytvorenie svedomia zodpovednosti za našu slobodu, demokraciu a spravodlivosť. Teraz, keď tu stojíme a spomíname, je chladno, prší. Jeden z tých troch popravených ráno, v deň ich násilnej smrti, povedal – tuším sneží, bude mi zima. Tí traja chlapci ešte nezažili život, lebo nemali ani 30 rokov a predsa zaplatili najvyššiu cenu. Pri ich fotografiách by mohla byť plejáda ďalších fotografií. V čase komunizmu vo vtedajšom Československu popravili 248 ľudí, takmer 300 ľudí zastrelili, zabili elektrickým zariadením alebo utopili pri prechode hranice na západ. V žalároch zomrelo 4 500 ľudí pre podmienky, ktoré tam boli. Oni všetci zaplatili za našu slobodu. Je preto dôležité, aby sme pamätali, lebo kto pamätá, má aj úctu, vďaku a tiež zodpovednosť za slobodu a spravodlivosť. Česť ich pamiatke!“

 

 

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!