Aj v tomto roku sme pri Pamätníku obetiam komunizmu pred budovou krajského súdu na Námestí sv. Anny s pokorou skloňovali slová sloboda a demokracia. Pripomenuli sme si výročie Nežnej revolúcie, ktorá znamenala pád totalitného režimu v Československu.
Spomienková slávnosť bola tentokrát súčasťou desaťdňového multižánrového medzinárodného Festivalu slobody a demokracie, ktorým sa Trenčín pripojil k aktivite Ústavu pamäti národa.
Primátor nášho mesta Richard Rybníček zdôraznil krehkosť a dôležitosť slobody. „Sloboda znamená aj to, že každý z nás môže veľa zmeniť. Názor každého človeka je dôležitý. A pravda je dôležitá. V tomto roku si pripomíname aj 70 rokov od momentu, kedy bol práve tu v budove dnešného krajského súdu odsúdený za vlastizradu na 14 rokov väzenia Silvester Krčméry. V Trenčíne predniesol i obhajobnú reč, v ktorej povedal tú známu vetu. Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Ja verím ľuďom na Slovensku, verím, že ak by došlo k pokusu vziať nám slobodu, ľudia na Slovensku by vyvinuli protitlak a nedovolili by to.“
Mimochodom, Silvestra Krčméryho vo väzení nedokázali zlomiť ani najbrutálnejšie metódy vtedajšej ŠTB. “Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych,” povedal pri svojej obhajobe. Jeho živá viera mu pomohla prekonať dnes až takmer neuveriteľné spôsoby mučenia, ktoré mali za cieľ priviesť ho k „polepšeniu“, teda k popretiu jeho viery a súhlasu s mocenskými princípmi vládnutia komunistickej diktatúry. Silvester Krčméry sa však „nepolepšil“, prejavil obrovskú vnútornú silu, obstál aj v najťažších skúškach a zamietol všetky rozhodnutia súdov, na základe ktorých by mohol byť prepustený, ak by priznal aspoň čiastočne svoju vinu, pretože žiadnu necítil.
„Sloboda nie je samozrejmá. Musíme dávať pozor, aby sme sa nedostali do situácie, kedy by všetci museli znovu písať modrým perom na modrý papier,“ povedal Radoslav Ragač z Centra výskumu obdobia neslobody Ústavu pamäti národa.
Rektor Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka a zároveň poslanec NR SR a Trenčianskeho samosprávneho kraja Jozef Habánik ocenil, že k Pamätníku obetiam komunizmu prišli aj študenti univerzity. Napokon, 17. november je zároveň aj Medzinárodným dňom študentstva na počesť udalostí, ktoré sa odohrali v novembri 1939, kedy študenti prejavili svoju nespokojnosť s totalitným režimov. „Aj v novembri 1989 študenti vysokých škôl zohrali významnú úlohu a stali sa katalyzátorom všetkých neskôr nasledujúcich zmien. Každá generácia má obrovskú silu formovať svet. Sloboda a demokracia nám nespadli z neba.“
V sobotu 16. novembra 2024 sme si pri Pamätníku obetiam komunizmu ešte raz pripomenuli 90. narodeniny spisovateľa a bývalého politického väzňa Rudolfa Dobiáša. Narodil sa v Dobrej pri Trenčíne, kde žije i dnes.
Zmaturoval na Gymnáziu v Trenčíne, bol skautom, po zrušení skautingu sa ich skupina pokúsila ilegálne pôsobiť aj prostredníctvom vydávania letákov. Ako čerstvý vysokoškolák bol zatknutý, obvinený z protištátnej činnosti a velezrady a odsúdený na osemnásť rokov väzenia. Sedem rokov prežil v tzv. nápravných zariadeniach – pracovných táboroch na Jáchymovsku, Slavkovsku a Příbramsku. V máji 1960 ho prepustili na základe amnestie a nastúpil na vojenskú základnú službu. Po návrate pracoval ako brigádnik v bani, potom ako robotník a neskôr ako technik v trenčianskom Slovliku. Postupne začal literárne pôsobiť a divadelne sa angažovať. Od roku 1976 pôsobil ako profesionálny spisovateľ. V roku 1970 bol čiastočne a v roku 1990 úplne rehabilitovaný.
Verím v svet, v ktorom nemusím sa báť.
V silu viet, v ktorých vravíš mám ťa rád.
Veriť chcem, že raz príde správny čas.
Ukáže všetko dobré, čo je v nás.
Čas, keď pravda zvíťazí nad vidinou peňazí
a úprimnosť nevyjde napospas.
Verím v to, že to nie sú len rozprávky.
Zmeniť svet môžeš možno práve ty.
Každý z nás to v sebe má,
stačí len malá pokora
a bude svet, v ktorom netreba sa báť.
Úryvok z básne Môj svet, ktorú napísal vysokoškolský pedagóg, básnik a textár Peter Papšo
