Filip Ovádek: Nič podobné doteraz v Trenčíne nebolo

29. 5. 2026

Filip Ovádek je Trenčan, ktorý miluje kontrasty. Živí sa grafickým dizajnom, maľuje, venuje sa hudbe, vyhľadáva mestá s dušou, rád športuje a s chuťou dobre varí. V tomto období ho však naplno zamestnáva príprava medzinárodného street art festivalu, počas ktorého sa najhustejšie obývané sídlisko v Trenčíne premení na galériu.

 

Skôr, ako sa pozrieme na prípravy festivalu Fest Art, skúsme povedať niečo o tebe. Si rodený Trenčan?

Áno a s malými prestávkami tu stále žijem. Chodil som na štvorku základnú školu za mosty a potom na strednú umeleckú školu na grafický dizajn, teraz je to škola umeleckého priemyslu. Rok som študoval v Trnave a potom v Brne tri roky teóriu interaktívnych médií. A keďže som cítil, že potrebujem zmenu, odišiel som na päť rokov do Nemecka.

Čo si tam robil?

Bolo to pre mňa úplne cudzie prostredie. Keďže som nemal rád nemčinu, nikdy pred tým som sa ju neučil. Jazyková bariéra bola veľmi veľká, tak som chodil do školy tam. V Mníchove som nejaký čas pracoval v reštauráciách, kde som sa naučil variť ako kuchár. Dalo mi to lekciu do života vo vnímaní gastro sveta – pracovné hodiny, zodpovednosť, stres, všetko to zvládať. Gastronómia je divočina. Trvalo 2 až 3 roky, kým som začal pracovať ako grafik. Je ťažké sa infiltrovať do ich systému, ak tam nemá človek vyštudovaný daný odbor, slovenské školy sa im nepozdávajú. Potom som už robil grafika a živil som sa ako dizajnér aplikácií do telefónov.

 

Koľko si mal rokov, keď si odišiel zo Slovenska?

25

Čiže zhruba v 30-tich si sa vrátil?

Tridsiate narodeniny som už oslavoval na Slovensku.

A vrátil si sa do Trenčína?

Áno.

Čo máš na Trenčíne rád natoľko, že ti to v zahraničí chýbalo?

Žil som vo veľkom meste, kde žilo so mnou cez milión ľudí. Nemecká nátura je neosobná, veľmi dlho sa tam budujú priateľstvá, nadväzujú kontakty – či už v odbore, v ktorom pracujem, alebo čo sa týka vecí, ktoré robím ako hobby. Na druhej strane mi to dalo veľmi veľa. Do Trenčína som sa vrátil kvôli tomu, že som tu mal kamošov, rodinu a možno mi chýbalo aj to prostredie toho malomesta, čo mi teraz zase po nejakom čase vadí, ale, samozrejme, nikde to nie je ideálne.

Premýšľal si nad inými mestami?

Dlhodobo som rozmýšľal nad Bratislavou, jedno obdobie som sa už skoro presťahoval do Prahy, ale nikdy to neklaplo. Voľba padla zase na Trenčín. Ešte asi rok a pol som z Trenčína pracoval pre nemeckú firmu, medzi tým sme otvorili ateliér a všetko sa premostilo. Robím stále to, čo ma baví. Základňu mám v Trenčíne, dosť veľa cestujem, riešim medzinárodné projekty a komunikujem s umelcami z celého sveta.

Je Trenčín pre teba ako umelca dobrým miestom na život?

Určite je. Ako som teraz išiel po meste, hovoril som si, že nám to mesto normálne opeknieva pred očami. Veľa vecí tu napreduje, čo je asi aj vďaka tomu, že sme sa stali hlavným mestom kultúry. Teda určite. To som ale ešte vtedy nevedel, keď som sa sťahoval naspäť. Cítim sa tu slobodne. Nikto ma neobmedzuje v ničom, čo robím a to mesto má aj veľa inšpirácie. Podľa mňa tu žijú zaujímaví ľudia, ktorí možno tiež mohli odísť do veľkých miest a tam si budovať kariéru, ale zostali tu. To je pre mňa tiež inšpiratívne. Okolo mesta a dokonca aj v centre máme veľa prírody, kde rád trávim čas. A mám tu zázemie. Nechcelo by sa mi ho budovať niekde znova od začiatku.

 

 

Tvoja tvorba vedie dialóg s mestom – píšeš na svojej web stránke. Môžeš to vysvetliť?

Dialóg vzniká prirodzene tým, že robím street art a ten ovplyvňuje, či už verejnú mienku alebo vizualizáciu či urbanizmus v meste. Street art je živá kultúra. Nejde len o to, čo maľujem ja, ale sú to aj umelci, ktorých sem pozývame. Ten organizmus je živý. Aj keď niekto napríklad niečo premaľuje, čo je už namaľované, to je presne ten dialóg. Street art má stále nejakú interakciu. Ja sa ani nehnevám, keď to niekto urobí. Napríklad tomu možno nerozumie, alebo je nahnevaný, alebo chce niečo tým vyjadriť, Na to zase môže prísť odpoveď od umelca, ktorý to premaľuje nanovo, aj to je ten dialóg.

Ak by si mal možnosť zmeniť niečo v Trenčíne, čo by to bolo?

Komunisti tu zbúrali historické centrum. To by som zmenil, aby zostalo tak, ako vyzeralo pôvodne, hlavne časť okolo Hviezdoslavovej ulice.

Súvisí to nejako s tvojou spoluprácou na knihách Milana Vrbu Trenčín v uličkách času?

Áno, prišlo to s Milanom. Keď ma oslovil, či by som mu neurobil grafiku k prvej knihe, doniesol mi hŕbu fotiek. V živote som knihu predtým nerobil ako grafik, sadzbu a podobne. Bola to výzva. Mám rád nové výzvy a veci, čo som ešte nerobil, takže som povedal, jasné, idem do toho. Začal som sa prehrabávať tými fotkami, posielal som ich mame, či si to pamätá, ľuďom z rodiny s otázkou „wow, čo to je?“

Pamätám si veľmi intenzívne pocity, keď som videl, ako to mohlo vyzerať, ale niekto prišiel a rozhodol sa, že takto to vyzerať nebude. Vyvolalo to vo mne emócie, čo je pre mňa veľmi dôležité pri tvorbe hocičoho. Kým sme urobili tú prvú knihu, nútilo ma to rozmýšľať nad veľa vecami. A myslím si, že je to v tej knihe aj cítiť, že sme išli do hĺbky – Milan aj ja. On vedel ku každej fotke porozprávať, čo tam bolo, kto tam býval, aké tam boli prevádzky. Bolo fascinujúce, že má taký prehľad.

Zmenil sa vďaka tomu nejako tvoj vzťah k mestu?

Určite. Viac vnímam, že budúcnosť sa nám tu tvorí pred očami. Teraz je napríklad Hviezdoslavova ulica nová, ale jej história je možno ešte oveľa zaujímavejšia, netreba na to zabúdať. Preto moja odpoveď, toto je vec, ktorú by som zmenil na Trenčíne. Chýba mi tá stará časť mesta, kde boli malé obchody s výkladmi, ľudia postávali pred nimi, také tie malé kaviarne, presne ako bývajú v Berlíne, vo Viedni, malé galérie, to by som zmenil na Trenčíne. Pasovali by presne do tej časti, ktorá bola asanovaná v 70. rokoch.

Vraj si kreslil od malička. Čo to bolo? Čo si kreslil?

Minule som googlil svoje meno v inkognito okne, aby to nebolo ovplyvnené cookies a vyhodilo mi tam, že som vyhral nejaké kolo detskej súťaže ako osemročný. Bola tam odfotená kresba príšery, ktorá mala dve veľké nohy, veľkú hlavu a 100 očí v rôznych veľkostiach. Boli to asi príšery očami detí alebo tak nejako sa to volalo. Kreslil som od mala. Moja mama vyštudovala grafiku v Prahe a stále doma niečo tvorila, je kreatívna a veľmi zručná. Chodil som aj na základnú umeleckú školu v Trenčíne a vždy ma to lákalo k umeniu. Keď som išiel na strednú školu, nerátal som s ničím iným, iba s umeleckou. Otec mi hovoril, že mám ísť na elektrotechniku. Keď si to spätne predstavím, je mi do smiechu – teraz prerábame ateliér a ideme zapájať elektriku, radšej sa toho stránim. Ja som vedel, kam chcem smerovať už od mladého veku. Vždy ma to ťahalo ku kresleniu a kreslil som podľa mňa všeličo. Keď som mal rok, popísal som vraj celú stenu v chodbe, mama to nechcela premaľovať a zostalo to tam asi 3 roky. Kreslenie po stenách mi zostalo doteraz.

Kto ťa v tvojom vývoji autora ovplyvnil a možno stále ovplyvňuje?

Bola to určite mama a to, že som chodil už od skorého veku na základnú umeleckú školu na výtvarný odbor. Pamätám si, že sme tam maľovali veci, čo ma nebavili, ale, samozrejme, sme robili aj veci, čo ma bavili. Veľa ma ovplyvňuje cestovanie. Spoznávanie nových miest. Mám veľmi rád dovolenku v mestách v lete. Len tak chodíme, tu sa zastavíme na kávu, niekde sa najeme, sedíme pri rieke.

 

 

Zaujíma ťa atmosféra veľkých miest?

Áno a nemusia byť ani veľké. To mesto musí mať nejakého ducha alebo niečo v sebe zaujímavé. Presne pre toto ma oslovila Budapešť, Viedeň, Berlín a úplne zbožňujem Neapol. Bol som tam raz a ešte sa tam určite musím vrátiť. Aj mestá, ktoré majú graffiti, aj nelegálne, baví ma atmosféra ľudí, ako kráčajú, ako sú oblečení, v Taliansku je móda úplne niekde inde. V zime sme boli v Malage, kde bolo zase veľmi veľa pomaľovaných muralov a tiež to bolo super. Svietilo slnko, bolo 18°C, u nás bola šedá zima. Taký únik z reality akoby do iného sveta, sledovať život v tom meste a to, ako sa tam veci dejú. Aké sú tam farby, spoznávať nové chute, toto je podľa mňa to, čo ma inšpiruje od mala. Samozrejme, že mám rád dovolenku aj pri mori, ale ničnerobenie mi do života nič nedá. Preto radšej chodím do miest. Napríklad v lete ísť na víkend do Budapešti. To je pre mňa super. A zobrať tam aj celú rodinu so sebou.

 

 

Kde si vytvoril prvé graffiti?

Bolo to za Gastrocentrom a nedopadlo to moc slávne. Ešte sme sa objavili aj v nejakých miestnych novinách. Trošku sa za to hanbím teraz. Ten proces bol dosť divný. Môj otec sa dozvedal vtedy z novín, že maľujem graffiti.

Bolo zle preto doma?

Ani nie. Bolo to legálne. Len to nebola žiadna sláva. My sme si ani nezaslúžili byť v tých novinách, robili sme to prvý – druhý krát a trošku to bolo také diskutabilné celé, keď sa na to spätne pozerám, ale bolo to už extrémne dávno.

Koľko si mal vtedy rokov?

15 či 16? Na strednú školu sme vtedy chodili.

Pamätáš sa, prečo ste to išli robiť?

Lebo nás to lákalo. S Petrom Štullerom, s ktorým maľujem doteraz a robím s ním veľa projektov, sme spolužiaci zo strednej. Tam sme sa spoznali a tým, že sme študovali grafiku, lákalo nás to aj do iných foriem umenia, nielen kresliť figúru v ateliéri. Graffiti boli odjakživa rebélia a ako tínedžeri sme boli aj trošku pojašení. Ale nikdy sme nerobili typické graffiti, viac nás lákal street art a nové formy.

Skúsme vysvetliť pojmy graffiti a street art.

Graffiti je forma rebélie. Vždy bola, a preto sa začali robiť nelegálne. Tak vznikli v New Yorku, kde sa začalo nelegálne maľovať na vlaky. Až potom sa vytvoril zákon, ktorý ich začal obmedzovať. Tie nápisy boli všelijaké. Ľudia berú ako graffiti všetko, čo je napísané sprejom. Môže to byť podpis niekoho, kto sa tomu venuje profesionálne a ten podpis vie byť pekný, ale môže to byť aj nápis Punks Not Dead, ktorý napísal nejaký pankáč, čo bola odjakživa forma anarchie.

Ten prienik je teraz o mnoho hlbší, samozrejme, lebo street art sa dostal do ulíc legálne, ľudia za to dostávajú normálne zaplatené a nie malé peniaze. Dostal sa do korporátnych firiem, ktoré si na tom robia kampane. Začala sa im páčiť, možno spätne, aj nejaká forma nelegálnych graffiti – napríklad sa robia guerilla kampane, posprejuje sa niečo, čo vyzerá, ako nelegálne a nakoniec z toho vyjde marketingová kampaň.

 

 

Ako sa zrodil Fest Art?

Keď som žil v Nemecku. Bol december roku 2017. V jedno ráno som sa v Mníchove zobudil a rozmýšľal som ako človek, ktorý mal vždy blízko k tvorbe eventov a všelijakých párty. Rád maľujem, venujem sa hudbe ako DJ a chcel by som to spojiť do urban eventu. Odprezentovať street art bežným ľuďom, ktorí k nemu nemajú vzťah. Aby sa dozvedeli, že to nie sú len graffiti a podpisy na budovách, ale niečo, čo má vyššiu hodnotu. Napadol mi podchod na Hasičskej ulici. Začal som to na diaľku riešiť. Spojil som sa s dvomi ľuďmi v Trenčíne a pripravili sme prvý Fest Art, myslím, 19. mája 2018. Bolo to veľmi skoro, ale počasie nám prialo. Pozvali sme asi 19 umelcov z Čiech a zo Slovenska. Dali sme im farebnú paletu a motív – dominanty v Trenčíne. Hrali nám kamoši dídžeji, svojpomocne sme vytvorili chillout zónu, malý market, pilo sa pivo, káva, všetci boli spokojní.

Mal si ambíciu pokračovať o rok?

V rozhovore pre nejaké noviny som vtedy povedal, že si nemyslím, že Fest Art bude mať druhý ročník. Ale potom do toho vstúpil Martin Mikloš, ktorý festival doteraz so mnou robí ako moja pravá ruka. Urobili sme ďalší ročník, väčší ako ten prvý. Hore na Hasičskej, na ploche, kde bola železnica za zastávkou. Už to začalo „chytať“ aj kurátorský koncept. Mali sme tému tri živly – voda, oheň, vzduch. Vytvorili sme tímy, dalo sa pozadie, každý mal iné farby, k dielam bola anotácia. Tá stena rozprávala príbeh sama za seba. Pripravili sme veľký areál, aj line-up už bol širší, aj podpora – už sme vedeli zohnať sponzorov. A potom prišiel covid, mini Fest Art v podjazde pri Sokolovni, neskôr Lodenica, tiež menšia.

Na Hasičskú ste sa ale vrátili.

Áno, v roku 2023, ale ešte predtým sme zorganizovali Fest Art 2022 pri gymnáziu spolu s Trenčínom na korze. Keď už boli diela ošúchané a zničené, vrátili sme sa na Hasičskú. Pozvali sme umelcov, pripravili všetkým rovnaké rámy na maľby a vyrobili tak prvú Street gallery na Slovensku. Teraz bola premaľovaná v rámci projektu Trenčín 2026, ale mali by sme sa tam vrátiť aj po tretíkrát. Sľúbili nám to, tak uvidíme. V roku 2024 bol Fest Art pod Chynorianskou traťou. V dvadsiatom piatom sa náš tím zväčšil, bývalé vedenie Trenčín 2026 nás oslovilo a prepojilo s chalanmi Rascals z Bratislavy. Stretli sme sa, ľudsky sme si sadli a skúsili to spolu. Začal sa pripravovať tento ročník, ešte skôr ako minulý – na ten prišli dvaja zahraniční hostia a urobil sa mural na Novinách.

Prečo ste sa teraz zamerali na sídlisko Juh?

Je to najhustejšie obývaná časť v Trenčíne, ale kultúra tam chýba. Akoby sa tam nič nedialo. Ľudia tam chodia prespať alebo tam jednoducho žijú a nepohnú sa z miesta. Preto sme si povedali, že práve tam dovedieme umelcov z celého sveta. Budú tam celý týždeň od 8. júna. Obyvatelia môžu za nimi prísť a porozprávať sa s nimi. Ľudia z tejto komunity sú veľmi priateľskí a určite budú radi, keď ich Južania oslovia. V rámci festivalu bude napríklad aj diskusia so zahraničnými umelcami, kde sa môžu dozvedieť to, čo by sa nikde inde nedozvedeli.

Koho do Trenčína Fest Art 2026 privedie?

Prídu svetové mená street artu. Spomeniem aspoň pár. Celosvetovo známa maliarka HERA Jasmin Siddiqui, Nemka pochádzajúca z Palestíny, ktorá od roku 2001 tvorí veľkoformátové muraly po celom svete aj ako súčasť dua HERAKUT. Je to žena, čo je v tomto umení trošku rarita, keďže je prevaha mužských umelcov. Na Juhu bude maľovať sedemposchodový panelák. Ďalším umelcom je SOFLES z Austrálie. Jeho videá som sledoval na YouTube a čítal o ňom v časopisoch, keď som so street artom ešte len začínal.

Z Nemecka príde STEFFEN „HOKER“ MUMM, veľmi špecifický umelec, ktorý kombinuje graffiti, kaligrafiu, ilustráciu a maľbu. Z Nemecka nás navštívi aj HOMBRE, ktorý sa pohybuje v graffiti a street art kultúre už od 90. rokov. Hoci dnes pôsobí ako ilustrátor a grafický dizajnér, graffiti ostáva silnou súčasťou jeho tvorby. Z Nórska privítame medzinárodne známu dvojicu grafických dizajnérov a kresličov – bratov GUNDERSONOVCOV, ktorí už v Trenčíne boli na rezidencii. Ďalšieho hosťa budeme mať z Japonska – SIMO sa od roku 2007 venuje muralom a live paintingu. Vo svojej tvorbe skúma svetlo, farby, tvary a prírodné štruktúry. Zahraničných umelcov doplní slovenská a česká špička. Spolu pôjde o 25 umelcov.

Je dosť náročné sa o všetkých postarať, nie?

Všetko s nimi vopred konzultujeme – čo budú na mieste potrebovať, prípadne aj to, kedy priletia. Teraz prebieha najzložitejšia produkčná časť. My im všetko nachystáme, dáme im plošinu, povieme: Tu budete maľovať, tu máte farby, tu budete bývať. Pôjdeme po nich na letisko a potom sa už o seba postarajú. Sú to ľudia, ktorí sa tým živia. Samozrejme, takmer vždy sa vyskytne nejaký problém, pokazí sa plošina, niekto potrebuje valčeky a podobne.

Koľko ľudí musí byť poruke?

Sme traja, ktorí sa tomu venujeme po celý čas – ja z Trenčína a dvaja chalani z Bratislavy. Našou pravou rukou sú Peter Štuller a Martin Mikloš, ktorí hneď vedia, kde čo treba, a pred festivalom sú na mieste neustále. Moja mama rieši byrokraciu. A moja priateľka Karin telefonuje s organizáciami, sponzormi a vybavuje všetko na čo ja čas nemám. A, samozrejme, máme aj tím dobrovoľníkov, ktorí nám každý rok pomáhajú.

 

 

Môžu sa ešte dobrovoľníci pridať?

Samozrejme, môžu sa pokojne ozvať na Instagram alebo Facebook Fest Art. Každý rok máme najviac dobrovoľníkov vo veku od 15 do 18 rokov, ktorých to zaujíma. Možno nemajú cez víkend čo robiť a prídu nám pomôcť. Ide o jednoduché práce, buď sedia pri dobrovoľnom vstupnom, alebo odnesú lavičku, prípadne sedia niekde v stánku. Nie je to nič zložité. My im dáme tričká, dáme im najesť, napiť, postaráme sa o nich. Potrebujeme ich väčšinou až v deň vyvrcholenia festivalu, keď prebieha kultúrny program. A tento rok to bude veľké.

V akom štádiu príprav bude festival v čase, keď vyjde tento rozhovor?

Bude to dva týždne pred festivalom. Hneď v pondelok začíname s projektom IHRISKO, ktorý je spúšťačom všetkého. Vo vnútrobloku Halalovka vznikne unikátna kombinácia ilustrácie, dizajnu a street artu, ktoré premenia tamojšie ihrisko na hravý a výrazný priestor. Začne sa maľovať aj v rôznych destináciách po celom sídlisku. Postupne začnú prichádzať ľudia zo zahraničia a v týždni od 8. do 13. júna tu budú všetci. Počas týždňa bude výstava, diskusie a celé to vyvrcholí v deň, keď už by malo byť všetko namaľované alebo sa bude už len dokončovať, a to v sobotu 13. júna.

Čo by si vybral zo sobotňajšieho programu?

Deň sa začne komunitným behom a komunitnou jazdou po miestach s muralmi, ktoré dovtedy na Juhu vzniknú. Pokračovať budú Živé susedstvá s tímom Trenčín 2026 a komunitné raňajky, na ktoré každý môže niečo doniesť a dať to na veľký spoločný stôl. Bude sa jesť a piť káva už od rána a podľa mňa je skvelé, že začneme takto komunitne. Už raňajky budú doplnené o akustický koncert a pred obedom vystúpia detské a tínedžerské tanečné skupiny.

Popoludní odštartuje na novom ihrisku basketbalový turnaj. Na koncertoch vystúpia YAMBRO, BOY WONDER, DOKKEYTINO, ľudia z hiphopovej komunity. Line-up je pestrý – je tam napríklad aj BULP Samo Štefanec z Trenčína. Program bude naozaj bohatý.

Napríklad Trenčianska nadácia príde s hrou Človiečik, nehnevaj sa, ktorá má každoročne veľký úspech. Aktivít bude v celom vnútrobloku Halalovka mnoho, v ponuke bude aj rôzne jedlo a pitie. Každý si tam niečo nájde – od úplne malých detí až po ľudí v seniorskom veku. Na Juhu budeme od 10.00 do 22.00 hodiny a na afterparty sa presunieme na nádvorie do Elementu, aby sme na sídlisku dodržali nočný pokoj.

 

 

Môžeme zosumarizovať čo po tomto ročníku Fest Artu v meste zostane?

Fest Art celkovo nie je festival, ktorý príde, rozbalí sa, niečo sa odohrá, zbalí sa a nič po ňom nezostane. Po nás zostane všetko, čo sa tam namaľuje a to je pridaná hodnota toho eventu. Nie je to len jednorazová vec, ako sú iné festivaly. Týmto, samozrejme, nechcem nikoho uraziť, len sa snažím vysvetliť, čím je náš festival špecifický. A tento rok po ňom zostane veľmi veľa: ihrisko, cez 20 malieb po celom sídlisku vrátane trafostaníc, ktoré sú dnes len takými šedými budovami. Náš festival sa od svojho prvého ročníka snaží zveľaďovať a spríjemňovať nepekné miesta pomocou street artu a maľby. Pred nami je najväčší ročník Fest Artu, ktorý tu kedy bol a asi aj bude. Ak sa obrazne hovorí, že niečo ožilo farbami, tak sídlisko Juh spolu s festivalom Fest Art 2026 ožije doslova.

Pripravila Eva Mišovičová

Foto: Archív F. O.

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!