Začiatok 18. storočia sa stal pre obyvateľov Trenčína, ale aj pre samotné mesto jedným z najťažších období v jeho histórii. V priebehu pár rokov klesol počet obyvateľov zo siedmich tisíc na tisíc.
Prvou skúškou pre mesto bolo posledné protihabsburgské stavovské povstanie Františka II. Rákociho, ktoré spôsobilo nielen zastavenie obchodovania trenčianskych obchodníkov s Moravou, ale aj uzatvorenie celého mesta, ktoré obliehali vojská viac ako štyri roky. Toto obdobie predstavovalo pre Trenčanov, roky plné hladu a strachu o život, počas ktorých sa snažili dostať z mesta preč. Boje boli ukončené v auguste v roku 1708, porazením povstalcov.
Ďalšou ranou pre Trenčín bol ešte v máji tohto roku obrovský požiar, ktorý zasiahol celé mesto. Oheň zničil 195 domov, jezuitský (súčasný piaristický) kostol, radnicu, mestské brány či predmestie, dokonca na Váhu zhorelo až šesťdesiat pltí, ktoré boli naložené múkou. Obyvatelia sa nestihli ešte spamätať zo škôd, ktoré napáchal požiar a vzápätí o rok nato zasiahla mesto rozsiahla povodeň. Obyvatelia si nevydýchli ani v roku 1710, kedy mesto postihla epidémia moru, počas ktorého zomrelo viac ako 1600 ľudí.
Počas morových epidémií, ktoré postihovali ľudstvo naprieč celou Európou, vznikol špeciálny odev, v ktorom lekár navštevoval chorých. Oblek bol prvýkrát použitý počas morovej epidémie v Paríži v roku 1619, lekárom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII.
Ochranný odev predstavoval čierny kostým, ktorý pozostával z masky na hlave, okuliarov, klobúka a dlhého plášťa. Nos zakrýval zobák dlhý minimálne 16 cm, v ktorom bola uložená špeciálna zmes bylín a iných vonných látok na čistenie vzduchu od morových výparov. V 17. storočí lekári verili, že epidémie sa šírili „vďaka“ skazenému vzduchu tzv. miazme. Rukavice, klobúk a vysoké čižmy boli vyrobené zo safiánovej kože (jemná lesklá koža z mláďaťa kozy, kravy alebo ovce), ktorá mala ochrániť človeka pred ochorením. K obleku patrila aj palica, ktorá zvyčajne slúžila na bezkontaktné narábanie s telom ochoreného.
Zaujímavosťou je aj fakt, že moroví doktori často nebývali vyštudovanými lekármi, ale na túto prácu mesto najímalo laikov, ktorí mali odvahu a boli ochotní pacientov navštevovať. Neočakávalo sa od nich, že budú ľudí liečiť, mesto im platilo za to, aby sledovali, v ktorých domoch žijú nakazení a zaznamenávali úmrtia, často boli svedkami aj pri spisovaní závetov. S veľkým a rýchlym nárastom úmrtí, začali počas moru vznikať hromadné hroby, ktoré boli v posledných desaťročiach lokalizované všade po svete. Takýto hromadný hrob bol objavený aj vo vonkajšej priekope Trenčianskeho hradu.
Po ukončení morovej epidémie sa vtedajší župan mesta Mikuláš Ilešházi rozhodol postaviť v roku 1712 na dnešnom Mierovom námestí tzv. Morový stĺp, ktorý už viac ako 310 rokov, symbolizuje vďaku za ukončenie tohto krutého obdobia, a zároveň vyjadruje prosbu svätým za uchránenie Trenčína od ďalších katastrof.
V Štátnom archíve v Trenčíne sa z obdobia moru v 18. storočí nachádza len zopár archívnych dokumentov, ktoré však dostatočne svedčia o ťažkej dobe, ktorá sužovala obyvateľov mesta Trenčín.
Mgr. Simona Mikušková
Štátny archív v Trenčíne
