Hra o uhorský trón

24. 11. 2020

Pred štyristo rokmi zažíval Trenčín aj celé územie dnešného Slovenska ďalšie ťažké časy. Popri neustálej tureckej hrozbe z juhu boli pre 17. storočie charakteristické protihabsburské povstania uhorskej šľachty. Dôvodom povstaní boli absolutistické tendencie viedenského cisárskeho dvora, ktorý porušoval stavovské a náboženské slobody Uhorského kráľovstva.

Vhodná chvíľa na druhé z povstaní (na našom území ich bolo spolu päť) prišla v roku 1619, keď bol cisár Ferdinand II. zaneprázdnený stavovským povstaním v Českom kráľovstve. Zdalo sa, že habsburská moc sa v strednej Európe panovníkovi rozpadá v rukách. Zosadenie rodu v oboch kráľovstvách – uhorskom aj českom, by znamenalo nielen utrpenie jeho prestíže, ale aj ďalšie veľké oslabenie katolíckej cirkvi v tomto priestore. Väčšina obyvateľstva v českých krajinách aj v Kráľovskom Uhorsku (kam spadalo dnešné Slovensko) sa hlásila k reformovaným cirkvám. Katolícki Habsburgovci sa tento vývoj snažili zvrátiť. V Uhorsku sa cisár mohol spomedzi elít spoliehať najmä na podporu ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmaňa a magnátov Mikuláša Esterháziho či Juraja Drugeta. Začínajúca Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) mala rozhodnúť o tom, či Habsburgovci potvrdia svoje dominantné postavenie v strednej Európe.

Povstanie v roku 1619, tak ako to predošlé a aj tie nasledujúce, prišlo zo Sedmohradského kniežatstva (v dnešnom Rumunsku). Bolo niekdajšou súčasťou Uhorského kráľovstva a v tomto období bolo formálne samostatné, v skutočnosti však jeho postavenie v podstate záviselo od priazne osmanského sultána. Vtedajšie sedmohradské knieža Gabriel Betlen sa rozhodol pre riskantný krok. Povstalecké vojsko vyrazilo zo Sedmohradska a vpadlo na územie dnešného Slovenska. Do konca roka boli povstalci v Bratislave. Plánovanému obsadeniu Viedne zabránil protiútok cisárskej strany vo východoslovenských stoliciach s podporou Poľska. Trenčiansky župan Gašpar Ilešházi sa podobne ako mnohí ďalší šľachtici v krajine pridal na povstaleckú stranu. Mesto Trenčín takisto zložilo prísahu Betlenovi. Ten bol v roku 1620 zvolený snemom za uhorského kráľa. Postupne však strácal podporu šľachty a nemohol sa príliš spoliehať ani na sultána, ktorý zo zmätkov v Uhorsku ťažil najviac. Po porážke českého povstania na Bielej Hore v novembri 1620 sa vyhliadky na úspech povstalcov v Uhorsku ešte zmenšili. Boje však prebiehali naďalej aj počas roku 1621 so striedavými úspechmi cisárskej aj povstaleckej armády. Vyčerpanie z bojov a možno aj  strach z krutého zúčtovania, aké postihlo českých povstalcov, prinútili Betlena rokovať s Viedňou. Začiatkom roku 1622 bol uzavretý Mikulovský mier. V súvislosti s mierom bola načas v Trenčíne uložená uhorská kráľovská koruna. Mesto odprisahalo vernosť cisárovi, Betlenovi a ďalším povstalcom vrátane Ilešháziho bola udelená milosť a cisár sa zase zaviazal dodržiavať v Uhorsku stavovské privilégiá a náboženské slobody. Na toto aj ďalšie stavovské povstania doplácalo predovšetkým obyvateľstvo, ktoré muselo znášať útrapy od všetkých vojsk zúčastnených v týchto mocenských hrách.

Gabriel Betlen sa celkom nevzdal a v ďalších rokoch sa znova pridal na stranu nepriateľov Habsburgovcov v pokračujúcich bojoch Tridsaťročnej vojny. Výsledok bol však rovnaký a kráľovstvo sa mu nikdy nepodarilo natrvalo ovládnuť.

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!