Nákazlivé choroby a epidémie boli v minulosti oveľa bežnejšou súčasťou ľudského života, ako je tomu dnes. Ako na ne ľudia reagujú sa však počas storočí príliš nezmenilo. Od strachu cez hľadanie vinníkov či dokonca popieranie skutočnosti. Asi najznámejšia epidémia 19. storočia, ktorá zasiahla naše územie, bola cholera v rokoch 1830 – 32. Prehnala sa celou Európou a vyžiadala si státisíce životov. Je s ňou spojené aj takzvané „cholerové povstanie“ vo východoslovenských stoliciach, ktoré sa však Trenčína priamo nedotklo.
Epidémiu priniesli zrejme z Perzie ruskí vojaci, ktorí v roku 1830 potláčali povstanie v Poľsku. Na naše územie sa dostala začiatkom leta 1831 a rýchlo postupovala krajinou. Choroba bola veľmi zákerná, nakazení zomierali často pár hodín po prepuknutí prvých príznakov. Prejavovala sa hnačkami, zvracaním a svalovými kŕčmi. Prenášala sa znečistenou vodou a nedostatočne tepelne upravenými potravinami, najmä rybami. Obeťami boli predovšetkým deti, starí ľudia, slabí a chorí. Cholera sa veľmi rýchlo šírila najmä kvôli zlým hygienickým návykom, ktoré sa u nás aj v 19. storočí stále príliš nelíšili od stredoveku.
Opatrenia proti šíreniu boli podobné, ako poznáme dnes. Išlo o zamedzovanie pohybu osôb na úrovni jednotlivých územných celkov – obcí, okresov a žúp. Boli zakazované hromadné podujatia, ako trhy a jarmoky, ale aj bohoslužby a púte. Školy, obchody či pohostinstvá boli zatvárané, na niektorých miestach sa budovali cholerové nemocnice. V rámci preventívnych opatrení vrchnosť sypala chlórové vápno do studní a ľuďom podávala bizmutový prášok. Ľudia boli v snahe predísť ochoreniu aj vtedy veľmi vynaliezaví, ako zbraň proti šíreniu mal pomáhať napríklad cesnak a samozrejme alkohol, obohatený borievkovými bobuľami. Lekári sa ešte stále spoliehali na púšťanie žilou a prikladanie pijavíc, odporúčalo sa potenie v posteli či naparovanie.
Obmedzenia mnohým bránili vydať sa za sezónnymi prácami, čo pre ľud z neúrodných oblastí znamenalo stratu možnosti zabezpečenia obživy. To aj v súvislosti s neúrodou v roku 1830 znamenalo pre mnoho sedliakov upadnutie do ešte väčšej biedy. Nevzdelanosť bežného ľudu a často nedostatočné vysvetlenie opatrení mali za následok sedliacke vzbury, ktoré v slovenských a rusínskych župách na severovýchode Uhorska vyústili do mohutného povstania. Hnev davu sa obracal na šľachticov a úradníkov, ale aj lekárov, kňazov a židov. Vzniklo totiž presvedčenie, že ide o cielenú likvidáciu poddaných. Aj tradičná autorita – cirkev, bola obviňovaná z účasti na sprisahaní. V niektorých obciach napríklad verili, že kňazi chcú ľud hubiť otrávenými eucharistiami. Cholera postupovala ďalej smerom na západ a nevyhla sa ani Trenčínu, kde jej podľa dobových záznamov podľahlo 83 ľudí. Epidémiu sa v Uhorsku podarilo dostať pod kontrolu do konca roku 1831, podľahlo vyše dvestotisíc ľudí. Roľnícke povstanie vo východoslovenských župách bolo vojensky potlačené, pričom padlo vyše sto rozsudkov smrti nad povstalcami.
Cholera v Trenčíne opäť zúrila v roku 1866, keď ju sem priniesli vojaci bojujúci v prusko-rakúskej vojne. Ďalšia vlna v roku 1873 už mesto priamo nezasiahla, avšak v Trenčianskej župe epidémii podľahlo vyše dvetisíc ľudí. Osvojenie si hygienických návykov a zavedenie kanalizácie pomohlo hrozbu cholery a ďalších epidémií v nasledujúcich desaťročiach účinne zas
taviť.
