V Trenčíne sme si uctili obete a hrdinov Slovenského národného povstania dnes, 4. septembra 2026, pri Pamätníku umučených na Brezine. Oslavy 82. výročia SNP sa zúčastnilo aj množstvo detí a mladých ľudí zo základných škôl.
Okrem nich prišli primátor Richard Rybníček, prvý viceprimátor Ján Forgáč, druhý viceprimátor Patrik Žák, predstavitelia Úradu Trenčianskeho samosprávneho kraja, poslanci mestského i krajského zastupiteľstva, zástupcovia okresného úradu, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Trenčíne, Trenčianskej univerzity A. Dubčeka, Trenčianskeho múzea a samozrejme nechýbali zástupcovia Ozbrojených síl SR, Zväzu protifašistických bojovníkov, Jednoty dôchodcov Slovenska a ostatná verejnosť.
Richard Rybníček sa tentoraz ako primátor nášho mesta prihovoril prítomným šestnásty a zároveň poslednýkrát:
„Za tých 16 rokov sme si prešli všeličím. Prežili sme množstvo šokujúcich chvíľ, ktoré nás prekvapili a svojím spôsobom aj zmenili. Úplne inak som vnímal oslavy SNP predtým, než prišiel covid a predtým, než vypukla vojna na Ukrajine a úplne inak potom. Zmenilo nás to. Polarizuje nás to. Rozdeľuje nás to. Namiesto toho, aby nás to spájalo. Dokonca sme v situácii, že začíname prekrúcať históriu.
Kedysi, keď sme tu stáli a hovorili, že máme medzi sebou ľudí, ktorí ospravedlňujú slovenský holokaust, obdivujú Tisa a ľudácky režim. Dnes majú 13 %, uzatvárajú koalíciu so sociálnymi demokratmi, chodia na oslavy výročí SNP. Podľa mňa to nie je v poriadku. Pre mňa sú to a vždy zostanú neofašisti, ktorými sa ja určite nedám oklamať.
Osobne som bol ako primátor ten, ktorý zakázal v Trenčíne míting Kotlebovcov na Mierovom námestí. Prehrali sme súd, lebo som nemal právo to zakázať. Napriek tomu som to spravil. V deň prehratého súdneho konania zneli celý deň z našich reproduktorov v centre mesta všetky mená Trenčanov a ľudí z okresu Trenčín, ktorí boli odvlečení do koncentračných táborov za Slovenského štátu. Prečo to hovorím? Hovorím to práve kvôli Slovenskému národnému povstaniu. Lebo sa to týka SNP, napriek tomu, že sa niektorým zdá, že nie. Ale týka sa. Pretože v Slovenskom národnom povstaní to boli komunisti, nie komunisti, partizáni, vojaci, ľudia, ktorí mali rôzne vierovyznanie. Boli to Slováci a Slovenky, ktorým sa relatívne mnohým aj dobre žilo, lebo v Slovenskom štáte za Tisovho režimu nebolo ekonomicky zle. Ale napriek tomu sa nedokázali pozerať na to, že nacizmus ako ideológia, podporovaná slovenským ľudáckym režimom, posielala našich židovských spoluobčanov do koncentračných táborov. V jednej chvíli sa títo naši Slováci a Slovenky spojili a zabojovali proti fašistickej a ľudáckej diktatúre. Nedokázali sa pozerať na to, že iní obyvatelia tej istej krajiny boli lynčovaní kolaborantami a fašistami. V tom je zmysel SNP, že to bol skutočný boj za slobodu, proti fašistickej diktatúre, politickému režimu, ktorý chcel nastoliť Hitler. To je podstata SNP, že okrem toho, že mne je dobre, vždy budem myslieť na to, aby bolo dobre aj iným.
V roku 1945 sa Československo stalo súčasťou sovietskeho bloku a v roku 1948 prišla iná diktatúra. Komunistická diktatúra. A tá likvidovala hrdinov SNP. Ľudí, ktorí mali iný názor na slobodu ako komunisti. Zatýkali ich, likvidovali im ich životy. Takže, napokon tí, ktorí nám tú slobodu priniesli, nám ju potom aj zobrali. Žiadna politická moc nemá právo komukoľvek rozprávať, ako má žiť a čo má alebo nemá robiť. Keď to dovolíme, strácame slobodu.
Je rozdiel, keď nás niekto oslobodí a je rozdiel, keď máme slobodu. Oslobodiť nás môže niekto iný a máme mu za to poďakovať. Ale slobodu si máme chrániť sami. Aj o tom je SNP – vďaka tým ľuďom, ktorí sa vtedy obetovali, môžeme pochopiť, že v boji za slobodu sa máme spojiť.
Chcem sa poďakovať Ozbrojeným silám Slovenskej republiky za 16 rokov skvelej spolupráce. Vážime si, že Pozemné sily OS SR sú v Trenčíne. Patríte na Slovensku k tým organizáciám, na ktoré môžeme byť hrdí a za ktoré sa nemusíme hanbiť.
Ďakujem Zväzu protifašistických bojovníkov, ďakujem Jednote dôchodcov Slovenska za spoluprácu. Ja viem, že nemáme na isté veci spoločný názor, ale aj to je súčasťou slobody. Aj to je dobré, že nás za to, že máme iný názor, nikto nezatkne alebo nezlikviduje.
A vám, vážení žiaci a žiačky, prajem jednu dôležitú vec. Ste mladí ľudia. Vy ste tí, ktorí prevezmete raz zodpovednosť za Slovensko. Musím povedať, že častokrát vás podceňujeme. Myslím si ale, že aj od vás sa dnes môžeme veľa učiť. Aj vy ste tí, ktorí viete, čo to sloboda je. Nezabúdajte, najväčšími pánmi vlastného života ste len vy sami. Vy rozhodujete o tom, ako budete žiť, ako budete chrániť svoju slobodu. Nedajte si ju vziať. Som rád, že môžem spolu s vami všetkými vzdať česť obetiam, ale aj hrdinom Slovenského národného povstania.“
Slovenské národné povstanie nebolo len krátkym ozbrojeným vystúpením, ale rozsiahlym povstaním, do ktorého sa postupne zapojilo približne 60 000 vojakov a asi 18 tisíc partizánov. Dôležitú úlohu zohrala pomoc zo Sovietskeho zväzu v podobe vojakov, zbraní, munície a ďalšieho materiálu. Napriek veľkému počtu zapojených ľudí a zahraničnej pomoci aj z Anglicka a Ameriky však povstalci čelili početnejšej a lepšie vyzbrojenej nemeckej armáde.
Miroslav Malay, predseda Oblastného výboru Zväzu protifašistických bojovníkov, upozornil na moment, ktorý sa občas objavuje. Že Slovenské národné povstanie bolo zbytočné, že bolo porazené a podobne. „Na základe výsledkov Slovenského národného povstania bolo Československo aj Slovensko pridané na stranu víťazov. To je dosť závažný moment. Preto je dôležité vzdať hold padlým bojovníkom a hrdinom Slovenského národného povstania.“
Prečítajte si spomienky na osud dvoch zo 43 známych obetí vojnového šialenstva. Ďalších 26 obetí z celkovo 69 umučených a zavraždených ľudí na Brezine sa doteraz nepodarilo identifikovať. Všetci zaplatili najväčšiu daň za slobodu, aby sme to my znova nemuseli prežiť. Česť ich pamiatke!
Ján Derka
Bol synom lesníka, ktorý sa presťahoval do Kubrej, dnešnej časti Trenčína. Vyučil sa za obuvníka a neskôr pracoval ako frézar v závodoch v Dubnici nad Váhom. Mal radosť zo života, veľmi ho bavila dychová hudba. Robil paródie na ľudové piesne. Jednou z nich bola aj pieseň o Hitlerovi, za ktorú mu hrozila smrť. Napriek tomu sa ju nebál spievať. V zamestnaní bol v kontakte so zbraňami a muníciou, mal teda možnosť ich poskytnúť odboju.
Keď vypuklo SNP, pridal sa k povstalcom. Pri Slatinke nad Bebravou ho zatkli, uväznili v Trenčíne a 25. októbra 1944 ho na Brezine popravili. Mal 39 rokov. Rodina nemala o ňom žiadne informácie. Až neskôr sa začalo potichu hovoriť o strieľaní chlapov v Dušovej doline. V máji 1945 sa rodina Jána Derku dozvedela, že ho našli v piatom hromadnom hrobe v oblasti Široké.
Adam Poruban
Narodil sa v roku 1913 v Malých Stankovciach, dnešných Trenčianskych Stankovciach. Vyučil sa za krajčíra, svoju živnosť mal v Trenčíne, kde dochádzal na bicykli každý deň. Popritom bol v kontakte s partizánmi, zásoboval ich. Vo februári 1945 ho doma navštívil neznámy muž s tým, že prichádza od partizánov a doniesol mu odkaz.
Na lístku, ktorý mu odovzdal, bolo napísané, že 14. februára má prísť do hostinca Fajka v Trenčíne na schôdzku. Adama Porubana ale varovali, že to bol nemecký konfident a tak na stretnutie nešiel. O pár dní ho po ceste z Trenčína domov „sprevádzalo“ auto, z ktorého napokon vystúpili traja gestapáci a zatkli ho. Zatkli aj jeho manželku, ktorá ale o jeho aktivitách s partizánmi nevedela. Po dvoch týždňoch ju pustili domov. Keď šla o ďalší týždeň doniesť manželovi nejaké veci do väzenia, povedali jej, že ho prepustili. Neverila im. Gardista, ktorý mal stráž a poznal ju, jej dal do ruky lístok s 18 menami. Medzi nimi bolo aj meno jej manžela Adama Porubana.
Tento gardista jej povedal, že aby už svojho muža nehľadala, lebo všetkých osemnástich – a teda aj jeho – 20. marca 1945 bez súdu zastrelili na Brezine. Keď sa otvárali hromadné hroby na Brezine, viacerí si tam našli mužov, synov, bratov. Po otvorení posledného, siedmeho hrobu, identifikoval Adama Porubana jeho brat.
