Vlado Kulíšek: Som šťastný, že žijem v Trenčíne

11. 6. 2025

Posledný júnový víkend, v piatok 27. a v sobotu 28. júna 2025 večer, bude počas šou pod holým nebom predstavený najnovší Príbeh z Trenčína. Jeho autorom a režisérom je Vlado Kulíšek. Knižka bude uvedená do života 17. júna o 10.00 hodine v trenčianskej knižnici za prítomnosti jej autora a ilustrátora.

Pri tejto príležitosti vznikol rozhovor s Vladom Kulíškom, mímom a organizátorom podujatí, spoluzakladateľom festivalu Sám na javisku, Jazzového festivalu, manažérom Klubu priateľov vážnej hudby, bežcom, šachistom a človekom, ktorý všetko, čo robí, robí rád. Jeho skrátená verzia bola uverejnená v júnových mestských novinách INFO TRENČÍN.

 

Nová knižka a nová šou

 

O kom bude jubilejný Príbeh z Trenčína a kde sa bude odohrávať?

Príbeh pôvodne napísal pán Jozef Branecký. Ja som ho upravil tak, aby sa dal stvárniť umelecky a na mieste, ktoré som si preň našiel. Je o vzťahu zlatníkovej dcéry Rozálky a tajomníka grófa Iléšháziho. Ich láske nebolo dopriate. O tom, ako to život pozapletal, je celý príbeh. V knižnej podobe ho opäť ilustroval Jozef Vydrnák. Priestor, ktorý som si vyhliadol, je nádherný a som rád, že jeho majiteľ je ochotný s nami spolupracovať. Štart celého podujatia bude na veľkom parkovisku pri futbalovom Štadióne Sihoť, kde sa, samozrejme, nebude dať vtedy parkovať. Spolu s dejom pôjdeme okolo celého štadióna, prejdeme ním a skončíme tam, kde je mi to srdcu najbližšie, pri rieke Váh. Vodu tiež v závere využijeme, s použitím svetiel, s prekvapením, ktoré bude nad vodou, a záverečnou klaňačkou.

Ako vyzerala práca na príbehu? Bolo potrebné študovať a zisťovať historické fakty?

Dosť som sa natrápil, kým som zistil, ktorý gróf v Braneckého príbehu to vlastne bol. Našiel som teda jeden faktický problém. Ale pri každom príbehu sa snažím overovať si dáta, či už cez múzeá alebo svojich známych, ktorí sa zaoberajú históriou. Keby to počul môj učiteľ dejepisu zo strednej školy, neveril by, že píšem historické príbehy. Bolo mi to veľmi vzdialené, dejepis ma nebavil a aj pre mňa je šokujúce, že som sa na túto vec dal. Je pravda, že nie vždy všetko úplne dodržiavam a príbehy dokresľujem. No veľmi ma potešilo, keď sme pred pár rokmi robili príbeh O opátovi Štefanovi a poslal som ho pánovi biskupovi Judákovi, napísal mi vtedy: „Veľmi pekne ste skĺbili historické fakty a umeleckú fikciu.“

V úlohe vodníka každoročne odomykáš Váh. Táto úloha bola skôr ako Príbeh o vodníkovi?

Nie, najskôr bol príbeh. Ale to má ešte hlbšie korene. Keď sa otvárala studňa, dnes fontána, na Štúrovom námestí, vodník tam ešte nebol. Staviteľ to chcel za každú cenu prezentovať verejnosti a oslovili ma, či by som nezahral vodníka. Pamätám si to ako teraz. Dali mi tam dosky a ja som v tej studni na nich sedel a polhodinu počúval prejavy, aby som potom vyliezol von s pingpongovými loptičkami na očiach ako vodník. Nič som nevidel. Potom mi bolo veľmi ľúto, keď sa ozývali hlasy, že načo nám je Vodník? A to bola inšpirácia k napísaniu prvého príbehu. Až potom vznikla iniciatíva odomykania Váhu.

Po ostatnom príbehu si napísal: Veľa divákov, troška tlačenica, ale úžasná atmosféra, ktorá určite za to stojí. Dá sa očakávať toto všetko aj tento rok?

Na sto percent. Zasa pôjde o kombináciu moderných prostriedkov, ako sú mappingy, videá, akrobacia, spoločne s prepojením na historický príbeh. Po prvý raz do programu zaraďujeme aj spev naživo, bude spievať herečka Mestského divadla Trenčín Dianka Minarovičová a jedno prekvapenie máme na záver, no neviem, či chcem prezradiť, ale už sme ho raz v príbehu mali a bol to obrovský divácky úspech. Nebudú chýbať akrobati, tanečníci, pričom pôjde o moderný scénický tanec. Hlavné postavy stvárnia tanečníci Adriana Pinková a Ján Blaháč a som veľmi rád, že prisľúbil spoluprácu vynikajúci choreograf Lacko Cmorej. Aj v tomto príbehu spolupracujeme s akrobatickou skupinou Vertigo a zasa dávame príležitosť aj Trenčanom, konkrétne to budú Nadšenci. Veľkou novinkou, o ktorej už uvažujem už asi 5 – 6 rokov a nikdy sa to nepodarilo, bude vystúpenie na trampolíne priamo na ploche futbalového štadióna a myslím, že to bude pre divákov veľmi zaujímavé. No a ešte možno jedna taká perlička, príde aj jeden môj obľúbený umelec, ktorý hrá pre deti i pre dospelých a myslím, že ho veľa Trenčanov pozná: Aďo Ohrádka.

 

Mímovia a inšpirácia zo sveta

 

S Adriánom Ohrádkom vás spája napríklad Doktor Klaun – fond Trenčianskej nadácie či Asociácia profesionálnych mímov Slovenska.

Nie sú tam len mímovia a klauni, ale aj umelci neverbálneho divadla či herci Nového cirkusu, žiaci Milana Sládka ako napríklad Števo Ferenc, ktorý žije v Nemecku, niektorí žijú v Čechách. Tento rok chceme asociáciu viac zviditeľniť a podieľať na rôznych podujatiach ako napríklad u Mira Kasprzyka, ktorý robí vlastný festival PAN.

Keď bol naposledy Milan Sládek v Trenčíne, sprevádzal si ho. Ako ste sa spoznali?

Keď som začal robiť pantomímu, bolo to po revolúcii, zrazu sa objavil Milan Sládek a všetci boli užasnutí. Svetový mím sa vrátil! Ja som o ňom nikdy nepočul. Vyrastal som v Čechách, poznal som mená Fialka, Hybner. A zrazu Sládek? Začal som si o ňom čítať a wow! Prvé predstavenie mal v Bratislave, druhé v Považskej Bystrici, odkiaľ pochádzal. Išiel som sa tam pozrieť a tak sme sa zoznámili. Každý z nás robil úplne inú pantomímu. Ja som ho obdivoval pre klasickú pantomímu, to najťažšie, čo vôbec je, keď naozaj pracuješ len telom. Veľa sme sa o tom rozprávali. Kontakt s publikom, ktorý pri pantomíme využívam ja, bolo zase preňho niečo úplne nové. Hoci bol oveľa starší, boli sme aj kamaráti.

Zdá sa mi neuveriteľné, že dva týždne predtým ako zomrel, bol tu, v Trenčíne. Prechádzali sme sa po meste, ukazoval som mu priestory, kde by sa dalo hrať. Zopárkrát vystupoval aj na mojich podujatiach a vždy bol mimoriadne ústretový, aj finančne, aj ľudsky. Vážil som si ho. Bol to skvelý umelec, ale aj človek.

Počas návštevy Trenčína pripravoval Európsky festival pantomímy, ktorý sa napokon uskutočnil ako Pocta Milanovi Sládkovi.

Áno, bol to jeho impulz. Prešli sme vtedy všetky kultúrne sály. Potreboval spoznať priestory, ktoré chcel využiť. Veľmi sa mu páčilo, že tu všetko funguje. Zobral som ho aj na Štúrovo námestie k môjmu obľúbenému Vodníkovi. Vnímal som, že pomalšie chodí, ale inak sa mi zdal v pohode. Veľmi nemilo ma prekvapilo, že tak rýchlo odišiel. Festival potom dotiahli do realizácie Petra Pobežalová z Púchova spoločne s Adamom Halašom z Hudobnej a tanečnej fakulty Akadémie múzických umení v Prahe.

Je takýto festival niekde v rámci Európy?

Sú všelijaké mímske festivaly, no možno nie v takomto rozsahu, že ide len o pantomímu. V Kolíne bol podobný festival a v Európe najznámejší je asi Edinburgský. Bol som však na festivale pantomímy v Kórei a prekvapilo ma, čo všetko oni považujú za pantomímu.

Precestoval si veľa krajín. O tvojich cestách si môžeme prečítať v knihe, ktorá vyšla v roku 2022 s názvom Od Vietnamu po Čínu, s pantomímou okolo sveta. Je miesto, kde si ešte nebol a chcel by si tam hrať alebo sa tam pozrieť?

Pre mňa väčšou prioritou je ísť niekam hrať, nie ísť ako turista. Dostávam otázky, aké mám plány? No, žiadne. Beriem život tak, ako prichádza. Prišla ponuka do Číny, tak som to zobral, prišla ponuka do Kórey, išiel som. Hoci, keď som teraz spomenul Čínu, prvý môj pobyt v Číne bolo najhorších 6 týždňov môjho života. Bol som tam ako manažér skupiny. Na jednej strane Číňania nesplnili vôbec nič z toho, čo bolo v zmluve a na druhej strane rozmaznaní slovenskí umelci, ktorí chceli mať všetko ako na tanieri, čo naozaj nešlo. Bol som ako medzi dvoma kameňmi. V lietadle späť som si povedal, že keď som prežil toto, už prežijem všetko. Ale nehneval som sa a nehnevám sa, beriem to ako skúsenosť. Keď som tam potom chodil ako umelec, už som si to užíval bez starostí.

Je niečo, čo by si z krajín, ktoré si navštívil, importoval na Slovensko?

Ono sa to aj deje. Napríklad Príbehy z Trenčína. Inšpiráciu som našiel na jednom festivale v Nemecku. Oslovil som mesto Trenčín, môj projekt sa im pozdával, a tak už máme 10. ročník. Ale veľa vecí je takých, ktoré ešteže tu nemáme. Napríklad v Číne, niektoré veci sú za hranou a nechápem, ako tak môžu žiť. Ale všeobecne, keď občas chodím na besedy s deťmi a tínedžermi, hovorím im o dvoch veciach, ktoré sú podľa mňa v živote veľmi dôležité: Cestujte a tvorte. Cestovaním človek získa prehľad o tom, ako to funguje vo svete. Lebo svet nie je len naše maličké Slovensko. Všade sú úplne iné hodnoty, úplne inak sú ľudia nastavení. A tvorenie? To je vnútrajšok. Keď tvorím, rozvíjam v sebe niečo krásne. A keď spojíme cestovanie s tvorbou, je to možno jedna z najdôležitejších vecí v živote.

 

Koncerty, festivaly, nadácie

 

Si aktívny organizátor podujatí. Je tvorba to, čo ťa zároveň inšpiruje do nových aktivít?

Veľmi ľahko sa zapálim pre rôzne veci a moja manželka mi hovorí, že by som už pomaly vzhľadom na vek mal svoje aktivity krotiť. Ale mám skôr pocit, že ich pribúda. Môj problém je v tom, že ma to všetko baví. Napríklad nedávno bol 30. ročník festivalu pre sluchovo postihnutých a benefičný koncert, ktoré organizujem. Hovoril som si, že bude asi posledný. Zo všetkých strán som počúval, že detí na tých školách ubúda, že peňazí niet, že vedúci to nechcú robiť a tak ďalej. A keď som potom videl výsledok, povedal som si – musí to byť.

Ako vznikla Nadácia Vlada Kulíška Počuť srdcom?

Keď som začínal s touto profesiou, sem-tam som hral pre sluchovo postihnutých. Pre mňa úžasné publikum a pre nich úžasné predstavenie. Zrazu, bez toho, že by sme sa rozprávali, rozumeli sme si. Vtedy som o tom začal rozmýšľať. Bolo tesne po revolúcii, obrovský boom s benefičnými koncertami, kam pozývali aj nepočujúcich, ale vravel som si – čo oni z toho majú? Tam sa spieva, hudba a tak ďalej, figu tomu rozumejú. A tak poďme urobiť benefičný koncert pre sluchovo postihnutých. Nič som o tom nevedel. Nebol internet, zobral som si Žlté stránky, nalistoval v nich kontakty na všetky školy pre sluchovo postihnutých na Slovensku, v Čechách i vo Viedni, pozval som kamarátov akrobatov, kúzelníkov. Traduje sa, že vtedy bola prvá dopravná zápcha v Trenčíne, lebo oni naozaj všetci prišli. Pamätám si, ako tie autobusy krúžili pri Dome armády, nevedeli, kde a ako zaparkovať. Také veci som ja vtedy nedomýšľal. Úžasný úspech to malo. Prišla za mnou pani so Slovenského zväzu sluchovo postihnutých, že oni robia taký festival pre deti, či by som neprišiel. Začali sme teda spoločne a keď zväz zanikol, prevzal som pod krídla aj celý festival. V rámci neho je súťaž a benefičný koncert, preto vznikla nadácia.

Čo si sa naučil vďaka tejto spolupráci?

Naučil som sa možno tolerancii. Keďže robíme aj Doktora Klauna, mám vzťah s ľuďmi s rôznymi postihnutiami a vidím, že oni sú super, len napríklad u sluchovo postihnutých je problém v tom, že často nekomunikujú. Hanbia sa ti niečo povedať, obávajú sa, že im nebudeš rozumieť. Ale keď na javisku hrajú pantomímu, nikto nerozozná, že nepočujú,  zrazu sú takí, ako my. Zmysel nadácie Počuť srdcom je pomáhať im vo výchove a vzdelávaní, priblížiť ich svet k svetu počujúcich a nás zasa k nim. Umenie je úžasným nástrojom. Pre tie deti, ktoré sa venujú záujmovo-umeleckým krúžkom je to inšpirácia a obrovská motivácia. Dostanú sa do Bratislavy do profesionálneho divadla a zrazu vidia, ako môže všetko fungovať, ako to robia profíci. Mnohí vedúci ich krúžkov sú nepočujúci a sú absolventmi JAMU, kam sa ale nie všetci dostanú. Niektorí majú aj druhý problém a nedokážu spraviť maturitu, na tú školu sa dostaneš len s maturitou. Je mi niekedy ľúto, keď vidím aké je dieťa talentované, aké je krásne, ale nemôže sa rozvíjať ďalej na škole, jedine sám. Ale čo? Ja tiež na to nemám školu.

Keď hovoríš o škole, si rodák z Plzne, ktorý si už v základnej škole postavil hlavu a presadil si, že pôjde za vojaka. Do Trenčína ťa nasmerovala táto profesia?

V zásade áno, ale za všetkým hľadaj ženu. Študoval som vysokú vojenskú školu, chodil po armádnych súťažiach umeleckej tvorivosti a jedna z nich bola v Považskej Bystrici. Tam na záverečnom večierku som sa zoznámil so svojou súčasnou manželkou. Keď som skončil vysokú, chcel som ísť ako Čech na Slovensko. Vtedajšia politika bola za to, aby sme sa miešali, takže mi vyhoveli. Keďže som sa venoval kultúre, pozvali ma do Trenčína na veliteľstvo východného okruhu. Tam som zistil, že robím všetko možné, len nie kultúru. Keď prišla revolúcia, pre mňa to bola prvá možnosť na odchod, a mal som strach, že bude aj posledná. Z armády som okamžite odišiel. Keby nebolo revolúcie v 89, som ešte teraz vojakom. Napríklad český prezident je môj spolužiak. Po odchode z armády som vedel, že sa asi budem pohybovať niekde v oblasti kultúry, možno v nejakej agentúre alebo niečo podobné. Pantomímu som však hral stále viac a viac, samozrejme, neobišiel som ani Trenčín, a tak sa stalo, že som spoluzakladateľom festivalu Sám na javisku i Jazzového festivalu a potom som sa pridružil ešte aj k vážnej hudbe.

Spomínaš si, ako vznikol prvý jazzový festival v Trenčíne?

S Aurelius Quintet sme sa stretli v armáde. Oslovili ma s ponukou na spoluprácu s tým, či by sme neurobili jazzový festival. Slovo dalo slovo a prvý ročník jazzového festivalu sme pripravili s Aureliusom. Potom prišiel a zapojil sa Janko Babič a začala sa éra Jazzu pod hradom.

Ako to bolo s vážnou hudbou? Organizuješ festival, pravidelné koncerty, stojíš za Klubom priateľov vážnej hudby.

Musím povedať, že mi to robí obrovskú radosť. Podľa toho, čo nám rozprávajú umelci, tak je náš festival Hudba pod hradom na Slovensku ojedinelý, svojou kvalitou, množstvom divákov a nadšením, s akým sa u nás robí. Na druhej strane mi príde úplne šialené, že mesto s takýmto zázemím divákov a umelcov nemá koncertnú sálu, nemá koncertné krídlo. Že Európske hlavné mesto kultúry nemá koncertné krídlo, to mi príde hrozné.

Kedysi v Trenčíne existoval pri Mestskom kultúrnom stredisku Kruh priateľov vážnej hudby. V čase, kedy ma oslovil ďalší môj priateľ, teraz už Docent Pergler s organizovaním koncertov vážnej hudby, vôbec som to netušil. Až keď som sa podujal, že založíme Klub priateľov vážnej hudby, prišli za mnou pani doktorka Biermannová, mamina veľkého filmového producenta Karola Biermanna, a pani Repová, že čo si to dovoľujem, takýto klub už v Trenčíne existuje. Bol som úplne šokovaný, lebo keď som sa do toho pustil, žiadne koncerty tu neboli. Nechcel som robiť nič proti nim. Začali sme teda spolupracovať a pripravovať koncerty na pravidelnej báze. A to je základ všetkého. Vždy druhá nedeľa v mesiaci je koncert. Ľudia to vedia a dnes už bez ohľadu na to, aký je program, prídu. Máme plné sály na všetky koncerty. Je veľmi milé, že si dnes už staršia klientela kvôli tomu zriadila email, aby mohla byť o koncertoch informovaná. Čiže každý jeden mesiac máme koncert a okrem toho v apríli a máji jarnú časť festivalu, v októbri a novembri jesennú.

Akú výhodu má člen Klubu priateľov vážnej hudby?

Člen má výhodnejšie vstupné o dve eurá. Keď urobíme za rok 15 koncertov, máš ušetrených 30 eur.

Hovoril si, že vám chýba koncertná sála a koncertné krídlo. Ako to riešite?

Problém je hlavne to krídlo. Čo sa týka koncertnej sály, máme priestory, do ktorých chodíme, síce sme v prenájmoch, ale chodíme. Mne sa z nich najviac páči refektár piaristického gymnázia. Keď tam prvý raz umelci prídu, zľaknú sa, že je tam strašná ozvena. Hovorím im, počkajte, zaplní sa to. Keď je plná sála, akustika je tam úžasná. Vďaka tomu, že máme dobré vzťahy s umelcami, prídu zahrať aj na tie krídla, ktoré máme. Ak robíme napríklad v Elizabeth koncert, vieme krídlo požičať, ale sú to vysoké náklady – doviesť naladiť, odviesť, naladiť.

Pre laika je klavír ako klavír. Ako si má predstaviť koncertné krídlo?

Je to vlastne koncertný nástroj, ktorý je naozaj kvalitný a aj tak znie. My, úplní laici, to možno až tak nepočujeme. Máme dobrých ladičov, ktorí nám naladia aj krídlo u piaristov, po koncerte je však rozladené. Je to starý nástroj, nemá zvuk a farby, ktoré profesionáli počujú. My si teraz ani netrúfame robiť sólové klavírne recitály. Nástroj u piaristov je dobrý na sprievod, ale na sólové veci, to už je trošku problém.

Kde sa požičiava také krídlo?

Niekedy si požičiavame aj zo ZUŠky. Majú také krídlo, ale nie na takú veľkú kapacitu. Ak by mala ZUŠka väčšiu koncertnú sálu s väčšou kapacitou pre publikum, mohli by sme také koncerty robiť u nich. Dnes sa k nim však nezmestíme. Máme 200 členov, keď len polovička príde, už je to sto a takú sálu s koncertným krídlom nemáme. Ešte si niekedy nástroj požičiavame z Čiech, máme ladiča, ktorý nám to dovezie a naladí. Raz sme mali z Bratislavy úplne profesionálneho Petrofa, ale to sú už iné peniaze. Ja viem, že mi budú možno ľudia oponovať, že kde ho dať. Ja si však myslím, že by sa našiel priestor.

Spolupracuješ aj Trenčianskou nadáciou, tam si od jej vzniku pred viac ako 20 rokmi?

Od začiatku vzniku nadácie spolupracujeme na rôznych bázach, cez Klub darcov alebo cez Doktora Klauna, ktorého predstavenia nadácia dlhé roky riadi. Okrem toho, že som herec, tak som aj manažérom vystúpení. Každý mesiac organizujem predstavenia našich klaunov po celom Slovensku. Je to pomerne náročné, lebo musím zozbierať termíny od umelcov, ktorí sú ochotní pre nás robiť a skĺbiť ich so zariadeniami tak, aby sme sa neopakovali. Vychádza to okolo desať predstavení mesačne.

Kedy vzniklo Teatro Fortissimo?

Na vojne. Vtedy sa ešte takto nevolalo. Keď som bol v Bratislave ako dôstojník, organizoval som pre vojakov kultúrny program v klube. Vždy som si zisťoval ktorý vojak čo robí a našiel som tam jedného, ktorý hral na klávesy, tak som mu akoby rozkazom povedal, že ja urobím scénku a ty mi k tomu zahráš. Ten vojak sa volal Radek Michalko. Urobili sme svoje prvé predstavenie a potom aj profesionálne prehrávky u Slovkoncertu. Až keď sme začali jazdiť do zahraničia, dali sme si názov Fortissimo.

Máš jednu fotografiu, na ktorej kráčaš s Vladom Martinkom ako hviezda po červenom koberci.

Keď mi Radek povedal, že už by rád odišiel, dal mi rok na to, aby som si našiel hudobníka. Hľadal som po celom Slovensku a napokon našiel v Trenčíne. Vlado býval o dve poschodia nado mnou tu na Kvetnej. Potreboval som muzikanta, človeka, ktorý vie improvizovať, spievať, technicky zdatného a ešte aj trošku časovo nezávislého. Vlado toto všetko zvládal, až na to, že nie je úplne časovo nezávislý, lebo učí na ZUŠke. A potom zrazu prišla ponuka, pre mňa už niekoľká, ponuka ísť do Číny. Pre neho to bola prvá cesta lietadlom vôbec niekam do zahraničia. Boli sme na  Silk Road festivale v meste Xian, lebo práve tam začínala historická hodvábna cesta. Paradox je, že Číňania chcú byť proti Amerike, ale všetko robia tak, ako v Amerike. Pripravili teda aj červený koberec pre nás ako slávnych umelcov, bol to rozhodne zážitok.

 

Sloboda, ticho a disciplína

 

Čo radšej robíš? Radšej sám ideš na pódium alebo si radšej v zákulisí, režíruješ, organizuješ, „papieruješ“?

To je presne môj problém. Všetko robím rád. Rád aj „papierujem“, rád pomáham manželke v obchode skladať prázdne krabice, dnes som ich napríklad bol odviezť za plné auto do Marius Pedersena. Som v tomto zrejme šťastný človek, že naozaj čokoľvek robím, tak to robím rád. Ale ono to je možno aj naopak, že to, čo nechcem robiť rád, tak to jednoducho nerobím. To je výhoda byť niekedy takto na voľnej nohe.

To je úžasná sloboda, nie?

Je. A je pravda, že keď som odišiel z armády, a tam bol naozaj dobrý plat, istota, všetko, tak som prvé mesiace rátal, doslova som si robil tabuľky, či vyjdem ďalší mesiac. Ale prestal som. Nikdy nebudem milionár s touto prácou, ale jednoducho u mňa to funguje tak, že keď ich potrebujem, peniaze, oni sa niekde zjavia. Nerozmýšľam o tom, čo robím zadarmo, čo robím za peniaze, jednoducho je to takto, nejako sa to vždy utrasie.

Na jednej strane si veľmi aktívny človek, na druhej strane si veľmi užívaš „ticho“. Ticho v práci na javisku ale aj ticho v živote. Ale všetci máme v jednom dni k dispozícii iba 24 hodín. Aký si manažér svojho času?

To je jedna z vecí, ktoré som sa naučil v armáde, zorganizovať si veci. Naozaj akýsi systém mám, ale nerozmýšľam o ňom. Robím si poznámky, čo ktorý deň zvládam. Keď to nestihnem, hneď to presuniem a snažím sa na nič nezabúdať. Ale myslím si, že mi v tom pomáha najmä to ticho. Dvadsaťpäť rokov sa venujem meditácii pod vedením duchovného majstra Sri Chinmoya. Dáva mi energiu a silu veci zvládať. Mám z čoho čerpať, možno z toho plynie aj odpoveď na otázku či sa viem hnevať. Viem to vyplaviť v tíšinách meditácie, dokonca robím sem-tam aj kurzy meditácie.

Vie každý meditovať?

Kto chce, tak sa to naučí. Nie je to otázka jedného dňa, týždňa, ani mesiaca. Je to beh na dlhé trate. Ja dokonca po tých 25 rokoch si netrúfnem povedať, že to viem. Zasa ide o pravidelnosť, to isté, čo s tými koncertmi. Ja som tiež absolvoval kurz a odvtedy tých 25 rokov sa každé ráno venujem meditácii,  bez ohľadu na to, kde som. Výnimka je len keď som niekde v lietadle a mením časové pásma. Aj keď sa mi niekedy nedarí, dôležité je naučiť sa pravidelnosti, lebo náš najväčší problém je hlava. Hlava sa bráni, rada odkladá na zajtra.

Čiže je dôležitá istá disciplína.

Áno, napodiv áno. Je zaujímavé, že hoci je to ako keby voľná myšlienka – meditácia, disciplína je v istom zmysle veľmi dôležitá.

Veľa ľudí sa toho bojí.

Je to taká zaujímavosť, že my organizujeme dvakrát do roka bezplatný kurz meditácie, ale ono to nie je o tom, že tam sa to naučíš. Hneď na prvom stretnutí ľuďom hovorím, že to nie je celkom bezplatné, lebo to vyžaduje od nich prácu na sebe. Ja ich to nenaučím, vy sa to naučíte sami. Môžem ich inšpirovať, povedať  nejaké kroky, ale kým sa to nenaučíte každé ráno skúšať, tak to nepôjde.

Si teda človek veľmi slobodný a zároveň sám k sebe veľmi disciplinovaný.

Hovorí sa, že keď si na voľnej nohe, môžeš si robiť, čo chceš. Nie. Neviem, či za to môže tá armáda, ale takto to v sebe mám. Keď som začal pracovať na voľnej nohe, mne samému to prišlo divné. Umelec a bol vojak. Ani som to spočiatku nikomu nehovoril. Ale spätne, keď sa na to teraz pozerám, tak to malo tak asi byť, že som to mal takto absolvovať. Množstvo vecí som sa tam naučil, zvládať stres, zvládať organizovanie času. Nieže by som bol na to hrdý, že som bol vojak, ale jednoducho neberiem to ako ujmu, že by som tam bol stratil nejaký čas.

Neoddeliteľnou súčasťou tvojho života je beh. Ako sa to stalo?

Ja som tak troška začal behať na vojenskej škole, ale skôr krátke trate. Už kilometer bola pre mňa veľká vzdialenosť. K behu som sa vrátil zhruba vtedy, keď som sa začal venovať meditácii. V súčasnosti už svoje ranné behy považujem práve skôr za meditáciu, ako za šport. Ale aj tak som sa v minulosti zúčastňoval pretekov, a tak sa stalo, že som odbehol dokonca 20 maratónov a ultramaratónov. Na preteky už nechodím, ale behu som ostal verný. Trenčania ma môžu stretnúť veľmi skoro ráno na mnohých miestach mesta. Aj preto Trenčín pomerne dobre poznám, čo využívam napríklad aj pri hľadaní priestorov k Príbehom z Trenčína. S behom súvisí aj ďalšia moja každoročná aktivita. Zúčastňujem sa tzv. Mierového behu, čo je najdlhší štafetový beh s pochodňou na svete. Behá sa vo viac ako 140 krajinách sveta a v mnohých som aj bol. Jeho zmyslom je vysvetľovať všetkým, koho stretneme, od prezidentov až po deti, že mier nie je len o tom, že na svete nie je vojna. Naše heslo je mier sa začína u mňa.

 

Trenčín je top

 

Pochádzaš z Plzne, ktorá bola v roku 2015 Európskym hlavným mesto kultúry. Ako sa ti žije v Trenčíne, ktorý má tento titul oslavovať v budúcom roku?

Považujem sa za kozmopolitu. Koniec koncov – ja som rodený Čech, moja mama bola Ruska, dcéra si zobrala Novozélanďana a syn Kórejku. Veľmi rád cestujem, ale som šťastný, že žijem v Trenčíne. Prirástol mi k srdcu. Mám tu toľko aktivít, všetko a takmer všetkých tu už poznám. Keď cestujem po Slovensku, ešte by sa mi možno pozdávala Nitra, ale ten Trenčín je top. Je pravda, že keď sa rozdelila republika, chvíľu som váhal, či sa nevrátiť, ale veď je to iba 20 kilometrov. A cítim sa už ako trenčiansky patriot. Keď môžem s nejakými vecami pomôcť, tak vždy rád pomôžem. Veľmi ma potešilo, že sa Trenčín stal Európskym hlavným mestom kultúry. Pre mňa to bol skoro osobný úspech, že žijem v takomto meste. Možno som mal aj ja trošku na tom svoj podiel, bol som zo začiatku členom tímu, a možno ešte aj budem.

Ako vnímaš to, čo sa tu deje okolo príprav na rok EHMK 2026?

Ako obrovskú príležitosť. Už len to, čo vidíme teraz, čo všetko sa prerába. Bude to krásne a tým, ktorí tomu neveria, by som povedal, nech sa idú pozrieť do Košíc. Čo všetko tam vzniklo v rámci Európskeho hlavného mesta kultúry. Veľmi si vážim, že takéto maličké mestečko, ako je Trenčín, získalo titul. Je to neuveriteľná príležitosť. Napríklad aj ten most, ktorý veľa ľudí, ako čítam na tých „facebookoch“, nechápe, že načo nám to bude? Ale podľa mňa to bude niečo úžasné. Od začiatku, čo žijem v Trenčíne, stále cítim, že ten Váh má ohromnú silu a že je tak trošku odstrihnutý od centra mesta. A toto je jedna z vecí, ktorá pomôže priblížiť ho k tomu mestu, že to bude jedna z jeho atrakcií. Veď to isté bolo aj s Vodníkom. Načo nám je? Pýtali sa. Teraz, keď sa opýtate ľudí niekde na Trenčín, povedia – to je to mesto, čo tam majú hrad a Vodníka. A budú hovoriť hrad, vodníka a ten krásny most. Ja viem, niekto hovorí, že sa to nestihne, ale aj keby sa to nestihlo. Ono to bude a aj to tu zostane. Tie veci tu zostanú aj po roku 2026. Takže mi je ľúto, keď vidím tie hejty, keď ľudia nadávajú na všetko možné, čo sa deje. Ale nerobíme to pre seba. Tí, ktorí prídu po nás, budú žiť z toho, čo sa tu teraz vybuduje.

 

Príbehy z Trenčína

 

Príbehy z Trenčína sa po prvýkrát uskutočnili v roku 2014 ako nočné multižánrové podujatie O vodníkovi Valentínovi. Druhý ročník patril mestskému bubeníkovi Štefanovi, nasledovala legenda O hradnom šašovi Porrovi, show O opátovi Štefanovi, príbeh O prievozníkovi Jozefovi Malotovi a ďalší predstavil komorníčku Agátu. Po pandémii sa Príbehy z Trenčína vrátili s pokračovaním a predstavili vojaka Severusa, za ním posledného trenčianskeho kata Mateja a minulý rok boli hlavnými postavami krasojazdkyňa Klára a krajčír Michal. Doteraz videlo Príbehy z Trenčína približne 55-tisíc návštevníkov. Každý z príbehov má aj svoju literárnu podobu.

Najnovšia knižka bude po prvý raz predstavená verejnosti v trenčianskej knižnici 17. júna o 9.00 hodine za účasti autora aj ilustrátora. Od tohto dňa ju nájdete aj v ponuke KIC na Mierovom námestí. Naživo sa so zlatníkovou dcérou budeme môcť zoznámiť počas obľúbenej open air šou 27. a 28. júna o 21. 30 hodine. Vstup na podujatie je voľný. V spolupráci s Vladom Kulíškom ho organizuje mesto Trenčín s finančnou podporou OOCR a Ministerstva cestovného ruchu a športu SR.

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!