Profesionálny fotoreportér Radovan Stoklasa, víťaz Grand Prix Slovak Press Photo 2024 je aj skaut, milovník vysokohorskej turistiky a cestovania. Každý prvý pondelok v mesiaci ho môžete o 18.00 hodine stretnúť v KKC Hviezda na Fotokáve. Ak ho, samozrejme, neodvolajú nečakane do práce.

Foto: Tibor Somogyi
Kedy a kde vyšli tvoje prvé fotografie?
Odvtedy ubehlo 30 rokov. V mesačníku Považie, ktoré v Trenčíne robil Ivan Slávik s Ferdom Rybníčkom, Leo Kužela a Peter Kocnár, vyšli v roku 1995 moje dve fotky – jedna z cyklistiky a druhá zo skautingu.
Kde sa začal príbeh chlapca z Novej Dubnice, dnes fotografa, ktorý lieta s fotoaparátom po celom svete?
Doma sme s otcom mali zväčšovák, vývojky, cez víkend sa u nás nepralo, lebo kúpeľňa bola prerobená na fotokomoru. Jej červené svetlo mi učarovalo. Aj to, ako lezie z papiera fotka. Bolo to také hmatateľné a bolo za tým množstvo umu. Človek to musel ovládať, mať všetko naštudované, kúpené filmy. Bolo milión dôvodov, pre ktoré sa to mohlo pokaziť. Ale v momente, keď sa to podarilo, bol to pocit, ktorý mi cvaknutie digitálnym fotoaparátom alebo telefónom nikdy neprináša. Tá urputná cesta za tvorbou obrázka a potom jeho zväčšenina vo fotokomore, to mi učarovalo.
Ako si prišiel na to, čo ťa vo fotografovaní láka?
Jedny z prvých fotiek, ktoré som spravil, vznikli, keď moji rodičia stavali chatu. Nákladné auto s návesom naložené materiálom zapadlo v mäkkej pôde, bolo treba ho vytiahnuť, prišiel traktor a ja som to, čo sa dialo, celé dokumentoval. Vtedy som zistil, že fotiť zátišia kvetín je pre mňa nuda. Chcem fotiť ľudí, ľudí pri vykonávaní každodenných činností, v zamestnaní, pri športe, relaxe, čokoľvek v akcii. Toto som vtedy pochopil, ale nevedel som si predstaviť, že to raz vyštudujem.
Prečo?
Škola bola vtedy v Bratislave a v Košiciach, bolo treba vedieť kresliť a byť výtvarne nadaný. Navyše, mama povedala, že nepôjdem na internát, lebo jedného syna už na internáte má, a ja budem študovať na gymnáziu a hotovo. Potom pôjdem za učiteľa, budem môcť robiť skautské tábory v lete, lebo učitelia majú vtedy voľno. Vymyslené som to mal perfektne, ale trošku sa to zvrtlo.
Po gymnáziu si išiel študovať biológiu na pedagogickú školu, no túžba fotografovať bola silnejšia.
Pedagogickú školu som nedokončil, ale začal som hľadať možnosti vo fotke. V tom čase bolo treba mať na živnostenský list prax alebo školu. Zamestnal som sa v redakcii novín Týždeň na Považí a súbežne som chodil do Prahy do školy, aby som mal živnosť aj na odbor fotografovania. V piatok som odchádzal autobusom do Prahy a v noci z nedele na pondelok o druhej ráno som pristál v Dubnici, sadol si za počítač, aby v pondelok mohli ísť noviny do tlače. Potom som sa dostal do tlačovej agentúry a už to išlo rýchlo. Prišli zákazky na komerčné fotenia a v roku 2008 prišla ponuka na spoluprácu od Reuters a s nimi som dodnes. K foteniu sa navyše pridalo filmovanie.

Foto: Lukas Grinaj
Kto ťa na tvojej ceste fotografa ovplyvnil?
Vzorov je veľa, ale vymenujem troch: môj otec, pán Jelínek a Jindřich Štreit. Na začiatku to bol otec. Nielen tým, že ma to naučil remeselne. Mal krásny rukopis fotografií horolezeckej tematiky. Nikdy som také neurobil a ani neurobím. Aj keď som bol veľakrát na vysokohorskej turistike, dokonca v Nepále, také čiernobiele fotografie, aké otec urobil pred 60-mi rokmi, to už sa nedá zopakovať. Peter Jelínek z Novej Dubnice, žiaľ, už nežije. Bol to môj prvý profesijný vzor, ktorého som ako chlapec sledoval. Mal ateliér a v ňom veľmi pekné fotografie – z Trenčianskeho hradu, parádne portréty, remeselne spravené, vyžarovala z nich duša. Uňho som videl, že fotografia je veľakrát aj psychológia. Ak fotenie trvá dlhšie ako minútu, fotograf má šancu vykresať z neobrúseného diamantu dielo, a to len vďaka tomu, že nadviaže s človekom kontakt a dokáže ho získať na svoju stranu. Pán Jelínek sa vedel s ľuďmi porozprávať, milo sa na nich usmiať a preniesť tú energiu. Oni sa mu potom odovzdali a boli schopní urobiť čokoľvek. Z fotografov dokumentaristov to bol Jindra Štreit, ktorý tu vystavoval, a okolo roku 2000 som bol na jeho workshope.
Sleduješ tvorbu iných fotografov aj dnes?
Samozrejme. Denne scrollujem ich instagramy, ale človek musí sledovať dobré zdroje. Môžeme totiž vidieť aj tisíce zlých obrázkov, ktoré potom môžu ovplyvniť našu myseľ aj vkus. Treba si vyberať. Uvediem príklad. Za socializmu v novinách vychádzali len fotografie so súdruhmi, ktorí si podávali ruky – logicky potom aj generácia fotografov tak fotila, lebo vedeli, že toto od nich vyžadujú. Všetky fotografie vyzerali rovnako a prenieslo sa to aj na nás, čitateľov. V bežnom civilnom živote sa ľudia aranžovali do póz, ktoré videli v novinách. Hlavne, aby tam bol nejaký nápis a ľudia v póze, žiadna kreativita. Bolo málo fotografov, ktorí priniesli niečo iné. Preto aj mladým fotografom na workshopoch radím, aby sa nepozerali halabala, ale vyberali si a sledovali radšej menej autorov, ale kvalitných. Aby sa snažili pochopiť ich rukopis a čítať, ako fotografiu robili, prečo práve v tom momente, prečo použili takéto svetlo, prečo fotili odtiaľto, prečo taký výrez, prečo taký objektív.
Čím musí byť „vybavený“ fotoreportér okrem techniky?
Byť v správnom čase na správnom mieste už nestačí. Fotoreportér musí mať široké lakte, byť rozhľadený, okamžite vedieť čítať situáciu, ktorá sa deje v zlomku sekundy. Technika je dôležitá, no nie tým, či mám najnovší model, ale ako viem ovládať ten prístroj, do sekundy zmeniť nastavenia a dostať z neho, čo potrebujem. Je veľmi dôležité predvídať, čo sa môže stať. Dôležité je aj čítanie reči tela ľudí, ktorých fotíme. Dvaja sa idú stretnúť – podajú si ruku iba vlažne? Alebo sa objímu? Pracujeme od momentu, kedy vystúpime z auta, až kým doň zase nenastúpime a ideme domov.

Foto: Lukas Kabon
Je to nápor na psychiku, nie?
Asi pre niekoho je. Ale ja tú prácu milujem a neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Jasné, že občas hundrem, keď odchádzam z domu a nechce sa mi nikam ísť. Ale potom väčšinou cítim, že niečo príde. Sedel som napríklad doma za počítačom a chystal si prednášku do Žiliny na Amfo, vtom telefonát z Reuters, že majú hlásenú streľbu v Novom Meste nad Váhom. Som permanentne pripravený, mám zbalené veci, nabité baterky. Obliekam sa, okamžite sadám do auta a vyrážam. Hneď komunikujem s kolegami, ktorí o tom píšu, hľadám lokalitu, kde to je, prídem na miesto, narýchlo zle zaparkujem, volajú na mňa policajtov. Je tam veľa rušivých momentov, ale musím stále sledovať situáciu. Musím vytipovať, koho zobrať na rozhovor, kto je pre situáciu dôležitý. Jeden deň fotím lyžovanie alebo tenis a druhý deň nejakú takúto vec, tretí deň tlačovú konferenciu. Raz sú to politici, inokedy obyčajní ľudia, raz nešťastie, inokedy vyčíňanie živlov. Musíme mať určité zručnosti pre každú z týchto oblastí fotografie. Dá sa to sčasti naučiť, ale veľa vecí ťa prekvapí až priamo na mieste, čo je výborné, lebo potom sa nestáva tá práca stereotypnou.
Ako veľmi dôležitá je tvoja príprava na fotenie?
Pri novinárskej, reportážnej alebo spravodajskej fotografii si musím naštudovať tváre ľudí, ktorých idem fotiť, musím si o nich niečo prečítať. Napríklad zajtra idem fotiť tenis – hrajú pravou alebo ľavou rukou? Majú zaužívaný rituál? Aby som vedel, čo môžem očakávať. Keď ich nepoznám, je to, samozrejme, zlé. V takom prípade je to o náhode alebo o tom, že ich musím celý čas sledovať v hľadáčiku a čakať, že sa niečo stane. Ak idem do neznámeho prostredia, musím najprv ľudovo povedané spoznať, ktorými dverami vojsť. Pozrieť sa odkiaľ dopadá svetlo, aké druhy svetla sú tam, rekognoskovať terén, hľadať zaujímavé uhly, odkiaľ by záber mohol byť dobrý.
Čo ťa priťahuje najviac? Šport, politika, publicistika?
Športová fotka. Je o emóciách – o sklamaniach, radosti, pádoch a vzostupoch, o zákulisí, o komunikácii trénera so športovcom, o divákoch a atmosfére, ale aj o počasí a nepredvídaných udalostiach. Keď sa to celé výtvarne skĺbi, vznikajú najkrajšie fotografie. Sledujem množstvo mojich kolegov, ktorí sú teraz na olympiáde. Dokážu robiť naozaj krásne veci.

Foto: Martin Kraus
Máš pocit, že aj ty sa stále učíš?
Jasné. Stále to neviem. Mávam v tvorbe sínusoidy – silnejšie roky, slabšie roky. Bolo napríklad obdobie, v ktorom som uletel a robil veľmi minimalistické obrázky. Čistil som z nich úplne všetko a snažil sa hľadať jednoduché zábery. Stávalo sa, že tie obrázky boli potom už len dvojrozmernými. My potrebujeme, aby boli trojrozmerné. V reportérskej fotografii je niekedy dôležitý aj ruch, ale ja som sa snažil záber až príliš zjednodušovať. S odstupom času to tak vnímam. Základ reportážnej fotky je, že v jednom zábere musí byť dej pochopiteľný pre diváka bez toho, aby si čítal popis pod fotkou. Aj dnes sa snažím hľadať záber, aby bola fotografia čistá, ale vtedy som to preháňal, umocňoval výrezom, rušil som prostredie, ako keby ma nezaujímalo. Zdalo sa mi všetko okolo príliš rušivé. Dnes viem, že prostredie je veľmi dôležité.
Aký moment by si vybral z tvojho pôsobenia, kedy si sa s fotoaparátom ocitol v úzkych, cítil si obavu, možno strach?
Bolo viacero takých situácií. Najsilnejšia z nich bola asi streľba na premiéra. Nevedeli sme, či tam ešte nie je niekto, kto po nás, v momente, keď sme vybehli na ulicu, nebude strieľať. Prešiel som kurzom v agentúre Reuters v Londýne o tom, ako sa mám správať v nehostinnom prostredí a ako práve v takýchto situáciách reagovať. Fotograf má napríklad chrániť najprv sám seba, až potom má začať fotiť, lebo mŕtvy fotograf je nepoužiteľný fotograf. Všetko som, samozrejme, porušil. Vrhol som sa k oknu, čo som nemal robiť. Mal som ostať za múrom. Keby tam bol nejaký snajper a videl fotoaparát, som jeho okamžitý cieľ. Potom som hneď vybehol na ulicu, všetky veci nechal vnútri, ďalšia chyba. Ale novinárska profesijná snaha zachytiť situáciu ma hnala, potreboval som to dokumentovať.
Práve v tejto situácii vznikla fotografia, za ktorú si dostal ocenenie Grand Prix Slovak Press Photo 2024.
Áno, za fotku, ktorá bola neskoro. Moment, ako nesú premiéra, som v hľadáčiku videl, ale som ho neodfotil, lebo foťák som mal prepnutý na filmovanie. Boli to zlomky sekundy. Počuli sme streľbu, no nevedeli sme, že je to streľba. Znelo to ako delobuchy na Silvestra. Dlho som si nechcel tie fotky ani pozerať. Profesijne som mal pocit, že som zlyhal. Rozprával som sa o tom so svojím šéfom, svetovo oceňovaným fotografom. Dal mi jednu otázku: Radovan, má niekto iný takú fotografiu? Nemá.

Foto: Radovan Stoklasa, Grand Prix Slovak Press Photo 2024
Čo z toho ti zostáva v pamäti najviac?
V prvom rade to, že som si nikdy, nikdy, nikdy nemyslel, že na Slovensku môže niekto zdvihnúť zbraň voči politikovi, voči niekomu, kto má iný názor. A je jedno z akého spektra. Že sa to vyeskaluje až do takéhoto aktu, som videl len v amerických filmoch.
Ako teda vznikla ocenená fotografia?
Boli sme v tlačovom stredisku asi hodinu po skončení. Počuli sme potlesk. Hovorili sme si – „vyšiel na ulicu, fajn, už odchádza.“ Pre novinára končí akcia v momente, kedy hlavný bod záujmu odíde. Mal som akési nutkanie pristúpiť k oknu a ešte spraviť fotku, ako sa s ním lúčia. No povedal som si, že už som to fotil ráno a potreboval som ešte dostrihať a poslať video z tlačovej konferencie. Ten pocit vo mne zostáva. Keby som bol vtedy vstal, tak to mám. Mal by som všetko. Ale v konečnom dôsledku nie je pre mňa potrebné to mať odfotené.
A potom sme zrazu počuli tie delobuchy. Kolega hovorí – „čo, ohňostroj mu nachystali?“ Ja na to – „to bola streľba!“ Vstal som a utekal k oknu, na polceste som sa vrátil – však nemám foťák. Schytil som prvý podľa dĺžky objektívu, ani som nevedel, či v ňom mám kartu. Zistil som, že nefotím, točím. Premiéra som v hľadáčiku videl. Prepol som na fotenie, ale mal som to celé preexponované, osvietené, nastavené na vysoké ISO. Než som ho znížil, prešla ďalšia sekunda. Ešte tam bola vyklopená ventilačka, kým som cez ňu zaostril, stratil som 4 sekundy, ktoré mi v tom príbehu chýbajú. Mám len to, čo už všetci poznajú. Fotografiu ako ochrankári nakladajú premiéra do auta a odchádza preč. Napriek tomu, že tam nie je hlavná osoba, je v nej celý dej, ochrankár so zdvihnutou pištoľou, zásah, plot, ľudia a život v pozadí. Mnohí mi povedali, že sa stala čítankovou fotkou, dôležitou pre slovenské dejiny, ako memento, že by sa takéto niečo už nemalo opakovať.
Povedal, si, že kritických situácií bolo viac.
Zhodou okolností, v tej druhej vznikla fotka, za ktorú som tiež dostal cenu – Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti. V Luhačoviciach bol priateľský futbalový zápas Trnava versus neviem, kto z Čiech. Prišli tam chuligáni, pobili sa a ja som sa ocitol uprostred toho davu. Hádzali kovové lavičky, prevrhávali smetné koše, opití vbehli na ihrisko so svetlicami. Organizátori predpokladali provokácie, prišli policajti – ťažkoodenci a aj na koňoch. Paradoxne, vtedy ma vôbec nechránili. Kričal som na nich, lebo som zostal medzi štyrmi koňmi, chuligáni mi ukradli čiapku, obliali ma pivom, bol som uprostred. Vznikla fotka, ako sa jeden zo zadržaných na mňa pozerá. O život ako taký si myslím, že mi nikde priamo nešlo, že by som sa musel báť, ale toto boli také dva silné momenty.
Niekde si povedal, že výstavu v New Yorku považuješ za vrchol svojej kariéry. Máš nejaké méty, ktoré túžiš dosiahnuť?
Stále pochybujem o svojej práci. Viem, že som dobrý, lebo za tie roky by som sa neudržal v tomto biznise a zároveň v tejto práci. Vidím, že o moje fotky je záujem. Ale ešte to nie je to, čo by som ja možno chcel. Stále ma to ženie dopredu. Nechcem zostať so svojím rukopisom v nejakej bubline. Stále sa učím a sledujem nové trendy, prístupy. Áno, mám nejaký svoj rukopis, zaužívané veci, ale nechcem zostať akoby na jednom mieste prešľapovať vodu. Preto vznikol aj ateliér, chcem sa stále zdokonaľovať. Robiť to lepšie a krajšie.
Pre koho fotíš dnes?
Som na voľnej nohe. Robím komerčné veci pre rôznych klientov a zo spravodajstva sa venujem Reuters a krajským novinám Trenčín Región.
V akom štádiu je projekt, na ktorom pracuješ s fotografom Petrom Marekom, (ne)Trenčania?
(ne)Trenčania sú inštalovaní v Bratislave, kde ich majú ľudia šancu vidieť od 18. februára do 31. marca v Stredoeurópskom dome fotografie. Projekt stále pokračuje. Keby sa podarila knižka, ktorú sme si vysnívali, bolo by to fajn. Veľmi nás to teší, že ľudia si to zobrali za svoje.

R. Soklasa a P. Marek na výstave (ne)Trenčania v Stredoeurópskom dome fotografie. Foto_ Archív R. S.
Precestoval si s fotoaparátom veľa krajín. Zanechala niektorá z nich v tebe hlbokú stopu?
Mám zážitok z minulého roka. Dlho som si hovoril, že do New Yorku nepôjdem. Na čo? Veď som ho videl v toľkých filmoch. Ale keď tam prídete, atmosféra mesta vás úplne pohltí. Zamiloval som si New York. Nikdy by som nepovedal, že mňa, skauta, ktorý má rád prírodu, ticho a les, bude tento obrovský paradox oproti tomu tak veľmi priťahovať. Neviem si predstaviť tam žiť, ale viem, že by som sa tam rád vrátil.

Foto: Neznámy Newyorčan
Spomínaš skauting. Každé leto organizuješ skautský tábor pre deti?
Snažíme sa ich robiť už od revolúcie, teda 36 rokov. Chodíme do Kubrice pri Trenčíne, ale predtým sme vystriedali množstvo táborísk či už v Červenom Kameni, na Morave, v okolí Považskej Bystrice alebo na Mojtíne.
Prečo to robíš?
Mali sme skautského vedúceho, ktorý, keď už cítil, že chce odovzdať štafetu, povedal: „chalani, ja to robím nezištne pre vás a budem rád, keď to vy raz budete robiť nezištne pre cudzie deti tiež,“ a to vo mne zarezonovalo ako posolstvo. Mal som krásne detstvo vďaka skautingu a chcel by som to odovzdať ďalej. Napriek tomu, že skauting v Novej Dubnici už nefunguje na dennej báze – sú to len sporadické akcie, žijeme krízu toho, že nie je personál, ktorý by pracoval s mládežou a nie sú vytvorené podmienky priestorové, finančné, nijaké – my sa stále snažíme usporiadať ten tábor. Minulé leto už na ňom boli všetky deti mimo Novej Dubnice, všetko cezpoľní. Zorganizoval som teda tábor, ktorý bol pre neskautov ale v skautskom duchu. Mnohým z nich sa to tak zapáčilo, že už sú prihlásení a chcú sa vrátiť aj tento rok.

Foto: Archív R. Stoklasa
Čo skautský tábor dáva tebe?
Na týždeň sa zo mňa stane chlapec. Je to síce množstvo zodpovednosti, veľa času stráveného prípravou, vybavovaním povolení, aby všetko fungovalo, aby deti boli najedené, aby sa nikomu nič nestalo a aj keď sa občas niečo stane, zabezpečiť zdravotnícky dohľad. Za ten týždeň veľa toho nenaspíte, lebo stále počúvate les a decká, či sa niečo v tábore nedeje. Napriek tomu, že sa nevyspím, je to úžasný zážitok. Týždeň bez mobilného telefónu. Je to očista. Už tam chodia aj dve moje deti, tak dúfam, že možno jeden z nich to niekedy bude ťahať ďalej a bude to robiť zasa pre niekoho ďalšieho.
Tvoje meno je spojené aj s ďalšími organizáciami a aktivitami, ako je Trenčianska nadácia či Mladí reportéri pre životné prostredie, rôzne workshopy a prednášky. Aké miesto majú tieto aktivity v tvojom živote?
Celým mojím životom ma sprevádza skauting. To je niť, ktorá sa tak rôzne vlní, raz aktívnejšie a raz menej, ale hlavne ma ako keby vychovala na obraz nejakého človeka. Na prvú skautskú výpravu som išiel už s fotoaparátom. Vďaka skautingu som sa dozvedel o ginku dvojlaločnom. O ňom som písal biologické práce, vďaka čomu som študoval na vysokej škole biológiu, chcel som učiť. Asi by som bol dobrý učiteľ, ale zostal by zo mňa zlý fotograf, lebo by som nemal možnosť sa v tomto smere toľko vyvíjať. Dobieham to tým, že som fotograf a odovzdávam skúsenosti, ktoré mám. Aj preto spolupracujem s Mladými reportérmi pre životné prostredie. Nás učili v škole, že ekológia je aj to, čo si nesiete sami v sebe. Životné prostredie vo vašom tele, vo vašej mysli a duši. Mali sme tam osvietených profesorov v tom čase okolo roku 2000. To tiež zostalo vo mne. No a keď už to viem, tak sa s tým podelím. Lebo keď niekto niečo rozdáva, tak určite aj niečo dostáva. Ja tú energiu dostávam naspäť.
Ako stíhaš všetky aktivity?
Nestíham. Prokrastinujem, odkladám veľa veci, lebo mi prichádzajú nové a ďalšie, ktoré musím okamžite riešiť. Ale odkedy som sa dozvedel formuláciu, že aj prokrastinácia je forma geniality, tak sa mi s tým žije lepšie. Ale fotoaparát je súčasťou všetkého, čo robím – či už vyučovania, ochrany životného prostredia, cestovania alebo skautingu.
S Petrom Marekom máte nielen ateliér a projekt (ne)Trenčania, ale aj ďalšiu pravidelnú aktivitu s názvom Fotokáva.
Chodili sme s Petrom na kávu debatovať nad fotkami a spontánne prišla otázka – prečo sa o tom rozprávame len my dvaja? Chceli sme počuť aj iných fotografov. Keď sme pripravovali prvú Fotokávu, frajersky sme navrhli – urobíme komunitné stretávanie fotografov. Jurajovi Bendovi z Hviezdy sa to veľmi zapáčilo, ponúkol nám priestor a my sme to prijali ako výzvu. Jeden kamarát sa ma spýtal, koľko tam asi príde ľudí, hovorím – budeme pri jednom stole. Štyria, piati? A potom prišiel, trochu meškal, s Petrom sme už stáli na pódiu a vítali ľudí. Zostal stáť vo dverách a keď zbadal plnú sálu, ukazoval mi, či mi nešibe. Na prstoch rátal – štyria? Piati? Bolo ich tam 32. Boli sme fascinovaní.

Foto: Juraj Majerský
Fotokáva má dnes dva roky a 25 vydaní. Koľko ľudí na ňu chodí?
Bežne okolo 25, ale bolo už aj 50. Sme údajne druhou najsilnejšou komunitou, ktorá sa stretáva vo Hviezde. Nemáme štatút ani stanovy, nevyberáme vstupné. Chceme, aby ľudia, ktorí robia fotografie alebo ich len majú radi, mohli sa porozprávať alebo vidieť nové fotky, poradiť sa. Medzičasom sa tam vystriedalo množstvo hostí. Boli sa na nás pozrieť z Bratislavského klubu fotografie, chalani z Bánoveckého fotoklubu chodia pravidelne. S Petrom to vždy otvoríme, povieme, kde je výstava, kde sa dá prihlásiť do fotosúťaže alebo čo nás nasledujúci mesiac čaká. Potom to nechávame buď na tom, kto prednáša, ukazuje svoje fotky alebo je voľná debata. Prídeš, môžeš sa voľne postaviť na pódium a povieš. Nemáme scenár. Očakávame, že tá komunita sa bude pravidelne vždy prvý pondelok v mesiaci stretávať, aj keď my tu možno nebudeme, tí ľudia prídu. Pokiaľ nie je sviatok, tak aj prichádzajú. Nosia svoje fotky, rozprávajú, aký foťák si kúpili, alebo preberáme normálne ľudské témy a väčšinou všetko spojíme s fotkou. Veľmi sa z toho teším.

Foto: R. Stoklasa
Rozhovor pripravila Eva Mišovičová.

