Učí angličtinu, hudobnú náuku aj hru na klavíri. Má svoju firmu, venuje sa deťom i dospelým s hendikepom, organizuje Inkluzívny turnaj, workshopy aj kurzy pre rodičov s chorými deťmi. Je mentorkou a motivátorkou krajského Centra včasnej pomoci aj súčasťou Dobrovoľnej civilnej ochrany Trenčín a stále sa niečo učí. Najnovšie krízový manažment.
Trenčín je tvoje rodné mesto. Aký máš vzťah k nemu?
Mám Trenčín veľmi rada. Som rada, že sa tu deje všelijaká kultúra, aj preto, že som muzikantka. Je tu stále čo robiť, kam ísť. Troška ma teraz hnevá, že je celé mesto rozkopané a je veľa obmedzení, ale keď to chceme mať pekné, tak asi všetci musíme vydržať.
Chodila si do Základnej školy na Bezručovej a potom na obchodnú akadémiu. Prečo si si vybrala obchod?
Nevybrala. Chcela som ísť na gymnázium, ale tam ma v tej dobe nebol riaditeľ ochotný zobrať, keďže som bola na vozíku. Jediná škola, ktorá bola ochotná, bola obchodná akadémia.
Čiže výber strednej školy bol podmienený tým, kam sa dostane tvoj vozík?
Skôr to bolo o ochote ma prijať. Aj obchodná akadémia v tej dobe mala iba schody, takisto ma spočiatku nosili na rukách. No potom pán riaditeľ zapožičal schodolez, dal prerobiť toalety a postupne sa to upravovalo, aby som tam mohla študovať.
Ako si to vtedy vnímala?
Bola som tak namosúrená, že podám trestné oznámenie. Ale s odstupom času to beriem inak. Účtovníctvo a ekonomika, ktoré som študovala, ma nebavili, ale dnes ovládam strojopis a keď píšem práce na „výške“, tak mi to netrvá dlho. Sama si viem urobiť aspoň základné veci vo firme ako fakturácie a podobne, takže aj keď ma to nebavilo, niečo mi táto škola dala.
Nechcela si ísť na konzervatórium?
Nechcela, teda chcela, ale mala som to z domu zakázané. Muzikanti sa vraj neuživia, tak v žiadnom prípade nesmiem ísť študovať hudbu.
Už v základnej škole si mala prvú kapelu a potom ich bolo niekoľko. Hráš v kapele aj dnes?
Tú školskú neviem, či rátať. Bolo to v ôsmom alebo deviatom ročníku a hrávali sme len na akciách školy. Viac rokov som bola v John´s Fingers, potom sme mali Divalence Project, dlhé roky Gladiator Revival a hrala som aj v jednej „zábavovke“ s členmi predchádzajúcich kapiel. Teraz kapelu nemám, nedá sa to stíhať.
Po strednej škole si rovno išla na vysokú?
Išla som do Žiliny, mám odtiaľ bakalára učiteľstvo anglického jazyka a literatúry a hudobného umenia, čiže hudobno-teoretické predmety. Keďže neotvorili magisterský stupeň, dorábala som si ho v Olomouci.
Ešte stále niečo študuješ?
Zase študujem, tak by som to poopravila. V Ružomberku na univerzite. Ako jediní ponúkali rozširujúce štúdium klavíra. Oficiálne som zatiaľ pre ZUŠ vedená ako nekvalifikovaná učiteľka hry na klavír so vzdelaním v hudobno-teoretických predmetoch. Teraz mám už za sebou 1. ročník učiteľstva hry na klavíri v Ružomberku. Ešte ma dva čakajú.
Musíš teda denne cvičiť?
Musím. Keď mám voľnejšie dni alebo napríklad neprídu deti na hodinu, lebo sú choré, využívam aj ten čas. Ale každý večer sa snažím si sadnúť za klavír aspoň na hodinku, cez víkend na dve, keď sa dá.
Ako vyzerá tvoj bežný deň?
U mňa je každý deň úplne iný. Tým, že robím pre paralympijský výbor, pre projekt Sme si rovní, ako terénny pracovník behám v teréne, inokedy, naopak, mám službu na úrade, takže sedím od rána do poobedia v kancelárii. Iný deň si sadnem do auta a behám po celom trenčianskom kraji za klientmi. Niekedy sú akcie a všelijaké podujatia. Niektoré dni učím v umeleckej škole alebo svojich žiakov, ktorých mám na živnosť. Popri tom cez víkendy robím dobrovoľnícku činnosť, takže naozaj každý deň je úplne iný, nemá žiadnu rutinu.
Kedy chodíš spať?
No, veľmi neskoro, pretože sa väčšinou ešte do noci učím.
Čo sa po večeroch učíš?
Robím si v Bratislave na ministerstve vnútra akreditované vzdelávanie bezpečnostného špecialistu na špecialistu prevencie kriminality. Je to odbor, ku ktorému inklinujem už od malička. Ale trochu ma brzdili otázky typu vozičkár a krízový manažér? Ako by mohol pomáhať pri nejakej mimoriadnej udalosti? Tým, že teraz robím pre dobrovoľnú civilnú ochranu, zistila som, že sa všetko dá, keď sa chce. (Poznámka red. Monika 2. októbra 2025 toto vzdelávanie úspešne ukončila poslednou skúškou pre špecialistu prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti.)
Okrem toho ešte študuješ krízový manažment?
Krízový manažment v štáte by mal mať pod patronátom celú civilnú ochranu. Vedieť, kde sú možnosti úkrytu, zabezpečenia potravín, ubytovania a podobne. Plánuje takéto veci a dokáže riadiť ľudí v prípade, že sa nejaká mimoriadna udalosť stane. Berie do úvahy mimoriadne udalosti a rieši, ako sa v nich správať, aby dopadli dobre. Inklinovala som odmala k takýmto veciam. Videla som, ako tatino – vojak organizoval ľudí, keď mali rôzne cvičenia. A to isté teraz robím pre dobrovoľnú civilnú ochranu, tiež mávame veľmi veľa cvičení. Napríklad medzinárodné pátracie cvičenie, vodnú záchranu, udalosť s hromadným postihnutím osôb. Snažíme sa pripraviť na to, keby sa niečo stalo tak, aby sme vedeli pomôcť.
Desať rokov učíš v základnej umeleckej škole hru na klavíri a hudobnú náuku, popri tom máš svojich súkromných žiakov. Keď si pracovala na Dopravnej akadémii ako učiteľka angličtiny, bola si medzi 30 najlepšími učiteľmi na Slovensku. Čo táto práca pre teba znamená?
Nie je to úplne jednoduché, najmä tie skupinové hodiny, ale učím sa pri tom aj ja. Postupne zisťujem, že keď si s deťmi vytvorím taký polo-kamarátsky vzťah a zároveň od nich niečo vyžadujem, tak to na nich platí. Som rada, keď stretnem nejakých bývalých žiakov alebo sa prihovoria na ulici a povedia, že sú radi, že som ich učila. Ten pocit je taký, že „Okej, asi to malo význam“.
Tento mesiac, presnejšie 25. októbra, bude Svetový deň venovaný ľuďom so spina bifidou a / alebo hydrocefalom – deň, ktorý sa neoslavuje, ale pripomína dôležité veci.
Spina bifidou je vlastne rázštep chrbtice. Nie všetky deti majú toto ochorenie spojené s hydrocefalom. Ja napríklad hydrocefalus nemám, ale častokrát to naozaj býva spojené. Tým, že mozgomiešny mok neodteká tam, kam by mal, lebo je tam nejaký tlak, tak sa im hromadí v hlavičke.
Čo by si bola rada, keby sme vedeli, aby sme sa napríklad na to nepýtali, lebo to nie je príjemné?
Ja nemám problém s akoukoľvek otázkou. Je dobre, keď sa ľudia pýtajú, lebo sa zvyšuje povedomie o takýchto veciach. Ale možno môj odkaz by bol, aby sa k nám ľudia správali úplne rovnako ako ku zdravým. Stále cítim na Slovensku vyčleňovanie – ten je postihnutý, ten nemôže študovať toto, ten nemôže robiť tamto. Keď cestujete trebárs do Británie, tam všetko berú úplne normálne. Čokoľvek sa dá, aj keď ste na vozíku. Možno to by som chcela, aby sa postupne zmenila mentalita, aby takíto ľudia naozaj patrili do spoločnosti a nebolo im bránené niečo robiť, lebo logicky sa to dá.
Od čias, kedy ťa nevzali do školy, lebo si bola na vozíku, zmenilo sa niečo v našej spoločnosti?
Mení sa to. Pomaličky. Pracujú na tom organizácie, ktoré sa venujú aj takýmto detičkám. Samosprávny kraj napríklad teraz prerába a debariérizuje stredné školy, čo je úplne super. Tie deti už budú mať naozaj na výber, kde môžu chodiť do školy. Ale stále sa stretávam s tým, že sa mi rodičia ozvú, že napríklad nechcú ich deti do nejakej školy. Čiže sa to nedá plošne povedať. Je to vždy len o tom, na akých ľudí natrafia. Ak na ochotných, tak to nie je problém. Ale ak nie, tak môžete mať akokoľvek debarierizovanú školu. Bariéry ako také podľa mňa nie sú až taký problém, ako zmýšľanie ľudí.
Horšie sú teda bariéry v hlave?
Mám takých kamarátov, že keď niekam ideme, jeden povie: keď tam nie je 200 schodov, tak je to stále pre nás bezbariérové. Presne o tom to je.
Učila si vo viacposchodovej škole, kde nebol výťah, ani plošina.
Áno, a celé roky ma kolegovia nosili po schodoch, 7 rokov.
Niekedy si to vedeli aj užívať, lebo ty si toho kolegu musíš objať?
Áno, rada hovorím, že vďaka tomu ma mladí fešáci nosia na rukách. A druhá vec je, že kolegovia to robia doteraz a už sme v budove, kde je výťah. Keď prídem do školy, tak im prezvoním, aby sa mohli prejsť a vybrať mi vozík z auta. Radi si dajú chvíľku pauzu od učenia.
Vnímala si ako dieťa, že si iná?
Ja som s týmto nikdy problém nemala, pretože tým, že som taká zhovorčivá a komunikatívna, mala som odjakživa kopu kamarátov. Ešte keď som mala kočík, nemala som vozík, tak ma deti z paneláku normálne zobrali von a vozili ma v kočíku. Keď som bola malinká, tak som utekala po kolenačky do záhrady, čiže s týmto som nikdy nejaký veľký problém nemala. Vždy som bola v nejakej partii detí, hrali sme sa a robili sme všetko, čo deti robia. Možno v puberte to bolo také, že iné dievčatá si chalani všímajú a mňa až tak nie. Ale potom som si povedala, že to je fajn, aspoň si počkám na toho pravého, na toho normálneho, takže až tak veľmi mi to nerobilo problém nikdy.
Si jednou z mentoriek a motivátoriek trenčianskeho Centra včasnej pomoci. Čo tam robíš?
Je to projekt Sme si rovní. Sídlime v úrade Trenčianskeho samosprávneho kraja na 6. poschodí. Ide o pomoc v ťažkej životnej situácii, kedy sa človeku náhle zmení zdravotný stav a on nevie, na koho sa obrátiť. Každý z nás, mentorov, má nejaký zdravotný problém a celé je to postavené ako peer-to-peer support, čiže takí istí ľudia pomáhajú takým istým ľudom. Môže to byť napríklad vybavovanie kompenzácií či invalidného dôchodku, rekvalifikačné kurzy ak príde človek o prácu, alebo nájsť si nový koníček, aby nesedeli doma. Sme ich „parťáci“, ktorí sa snažia sprevádzať ich v ťažkostiach, ktoré im zrazu priniesla tá zmena.
Okrem toho vedieš aj kurzy samostatnosti pre telesne postihnutých ľudí?
Mám živnosť, prenajala som si priestory a urobila som si také svoje malé vzdelávacie tréningové centrum, ktoré som pomenovala Učíme sa bez rozdielov – VOZÍK. Počas prázdnin robíme skupinové kurzy, kam chodia telesne postihnuté detičky a snažíme sa ich učiť, ako môžu byť samostatné. Lebo veľakrát tie deti rodičia vozia a doslova obskakujú a potom plačú, kto sa o ne postará, keby sa im nebodaj niečo stalo. Snažíme sa im ukázať, že sa dá byť samostatný, len ich treba k tomu nejakým spôsobom viesť. Edukujeme aj rodičov, čo môžu robiť s deťmi, ako ich naviesť k tomu, aby boli samostatné, čo už je zbytočné, aby robili za ne. S deťmi hravou formou robíme rôzne preteky, máme tam rehabilitačné pomôcky, je to taký dvojdňový kurz, kde sa v podstate bláznime. Ale pre tie deti to veľa znamená. Sme priamo na základni vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby, takže keď deti poslúchajú, tak vždy vidia aj vrtuľník z blízka.
Ako dlho sa venuješ týmto kurzom?
Od roku 2020, čiže už sme mali piate leto kurzy.
Odkiaľ prichádzajú deti?
Z celého Slovenska. Tým, že na Slovensku nikto nič takéto nerobí, najbližšie v Čechách Paraple. Snažíme sa im vyjsť v ústrety aj tým, že im pomôžeme nájsť nejaký byt na prenájom, aby mali kde prespať. Nie je to veľká skupina, aby sme mali čas sa im aj individuálne venovať, ale zároveň aby tam mali nejakých kamarátov. Často ostávajú v kontakte aj po kurzoch.
Slovo inklúzia dnes počujeme viac ako kedysi. Ako by si ho vysvetlila?
To slovo sa momentálne často skloňuje, ale nie úplne v pravom zmysle. Zamieňa sa s integráciou a to je rozdiel. Integrácia je, keď mám školu, v ktorej sú schody a ja zabezpečím človeka, ktorý bude dieťa na vozíku po nich nosiť. To je integrácia. To dieťa som tam nejakým spôsobom zaradila. Dostane sa tam a môže študovať medzi svojimi spolužiakmi.
Inklúzia znamená, že prispôsobíme celé okolité prostredie tak, aby tam mohli študovať všetci spolu a bez pomoci. Čiže mám budovu, mám výťah, dieťa nepotrebuje čakať na niekoho, kto mu pomôže, ale je schopné tam prísť samo. Mám v braillovom písme označené dvere, čiže sa tam dostane aj človek so zrakovým znevýhodnením. Je to taký spôsob zmýšľania, kedy myslíme na všetkých. Aby všetci dokázali to, čo môžu. Samozrejme, vždy tu nejaká pomoc bude, ale ide o to, aby nikto nebol vyčlenený.
Čiže inklúzia je, keď máme všetci rovnaké šance?
Napríklad. Preto aj Inkluzívny turnaj pod záštitou môjho centra Učíme sa bez rozdielov robíme tak, že deti súťažia po tímoch zložených z heterogénnej skupiny. Sú v nej deti so zdravotným znevýhodnením, deti, ktoré nevedia po slovensky – cudzinci prisťahovaní na naše územie, aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia a sú tam aj zdravé deti. A pointa, o ktorú nám ide? Aby sa naučili, že si majú pomáhať. Každý z nich má niečo, čím dokáže tej skupine pomôcť. Máme rôzne disciplíny, vedomostný kvíz, fyzické aktivity alebo sa hrá boccia, základy prvej pomoci. Snažíme sa im ukázať, že aj postihnutý kamarát v triede môže byť takým istým prínosom ako zdravé deti. Samostatne by niektoré dieťatko možno fyzické aktivity nezvládalo. Nedostalo by body a bolo by to nefér, lebo zdravé by bolo vo výhode. Ale keď sú daní takto v skupine, nik nie je vo výhode. Skupiny majú rovnaké šance, lebo si všetci spoločne pomáhajú. Takto vnímam inklúziu aj v bežnom svete.
Máme ju niekde? Zažila si, že by si mohla povedať, to je inklúzia?
Tak pomaličky to ešte len budujeme. Napríklad hudobné festivaly teraz celkom dosť už myslia na inklúziu. Na Pohode som jeden rok pracovala a naozaj tam boli dovezené bezbariérové toalety, sprchy, pódiá mali vyvýšené stage, aby videl človek na vozíku, čiže tam sa to už začína podobať inklúzií. Sú tu menšie snahy konkrétnych ľudí o to, aby inklúzia fungovala.
Spomenula si Britániu. Môžeme sa porovnávať?
Británia je dlhšie na takéto niečo pripravená. Školstvo už funguje tak, že berú všetky deti bez rozdielov. Takisto doprava. Na Slovensku sa nedostanem kam potrebujem všetkými spojmi. Ak mi nejde bezbariérový vlak, musím ísť autom. Ale keď odletím do Británie, celú dobu tam auto nepotrebujem. Chodím všetkými spojmi, majú už systém, ale budovali ho celé desaťročia.
Pracuješ s deťmi aj s dospelými, ktorí sú iní. Čo vnímaš ako najväčší problém?
Záleží na tom, kde a ako deti vyrastajú, akú majú povahu, ako sú vedené. Sú deti ako ja, že majú kamarátov, behajú si kade tade a nemajú problém. Ale je veľa takých utiahnutejších. Tým, že nemajú kamarátov, cítia sa osamelo a snažia sa napríklad len cez internet nadviazať nejaké kamarátstva. Najväčší problém je o prijatí. Ak ich prijmú v okolí, je všetko vyriešené. Keď napríklad pracujem s dospelými po nehodách, takisto vidím rozdiely v tom, ako to prijme rodina, čo dosť ovplyvní aj toho konkrétneho človeka. Máme klientov, ktorých celá rodina narieka, že zostal človek na vozíku. Ten proces je potom veľmi dlhodobý, aby sme troška zmenili ich zmýšľanie. Ale mám aj takých, že zostal niekto na vozíku a keď som ich išla za týždeň pozrieť, už mali vybudovaný výťah, všetko nachystané a chlapík chodí stále do práce. Bolo vidieť, že tá rodina ho dosť podporuje.
Ovládaš posunkovú reč? Tvoje vianočné hudobné pozdravy ju obsahujú.
Ovládam základy posunkovej reči. Učila som sa ju a mala som aj nepočujúceho kolegu, vtedy sme dosť znakovali. Ale keď jazyk človek nepoužíva, tak zabúda. Teraz si nemyslím, že by som ho až tak veľmi vedela, ale snažím sa. Každé naše vianočné video má byť inkluzívne. Robíme to pravidelne už nejakých 5 – 6 rokov. Vytiahneme nejakú skladbu, sami ju nahráme a naspievame. Teda, ja tam spievam, aj keď spievať neviem. Potom sa snažím text piesne posunkovať, aby si aj moji nepočujúci kamaráti mohli video pozrieť a zasmiať sa, lebo väčšinou je vtipne ladené.
Aké miesto v tvojom živote má civilná ochrana?
Úlohou Dobrovoľnej civilnej ochrany je byť nápomocní, keď sa stane mimoriadna udalosť. Momentálne sme dostali akreditáciu ako pomocná zložka 112-ky, takže už môžeme byť povolaní aj takýmto spôsobom. Ďalšou úlohou je vzdelávanie. Robíme to všetci zadarmo. Všetci sme dobrovoľníci. Na Slovensku je nás okolo 200. Ja patrím do trenčianskej pobočky rok a pol. Za ten čas som sa naučila množstvo vecí. Mám kurzy prvej pomoci, momentálne robím skúšky na vodcu malého plavidla, aby som mohla šoférovať motorový čln na vodnú záchranu. Všetci sa učíme, aby sme boli pripravení na akékoľvek situácie.
Cítiš sa tam dobre?
Áno. Sú tam ľudia, ktorí sa vždy snažia vytvoriť to inkluzívne prostredie. V Trenčíne máme napríklad úkryt civilnej ochrany v Detskom mestečku, kam ma vždy nosia, to už nikto nerieši. V teréne sa snažia nájsť mi prácu, aj keď je to náročné. Napríklad keď bola slintačka a krívačka a dezinfikovalo sa na hraniciach, ja nemám ako dezinfikovať autá, ale našli mi logistickú prácu. Rozvážala som potraviny na ostatné hraničné priechody pre zasahujúce zložky. Vždy nájdu spôsob, ako môžem byť aj ja zapojená. Veľmi rada som tam.
Slovo pomoc sa objavuje vo všetkých tvojich aktivitách.
Podľa mňa keby si ľudia pomáhali, tak by možno bol hneď svet krajší. Ak som niečo sama v minulosti nedokázala, vďaka pomoci určitých ľudí to už dnes dokážem. Keď som nemala peniaze na doplatok vozíka a niekto mi ich v tej dobe dal, tak ja sa dnes snažím tiež. Napríklad na útulok dať nejaké peniažky či deťom pri zháňaní pomôcok, keď nemajú.
Dve percentá z daní zbieraš nielen pre seba, ale aj pre ostatných.
Prostredníctvom centra Učíme sa bez rozdielov. Často krát z toho dokúpime pomôcky na kurzy alebo pomôcky, ktoré prenajímame. Deti napríklad z vozíka rýchlo vyrastú a vozíky sú veľmi drahé. My im ich touto formou dokážeme za nejaké naozaj drobné peniažky prenajať. Keď z toho dieťa vyrastie, tak ho jednoducho vrátia. Buď si kúpia nový, alebo im posunieme ďalší.
Je pravda, že si vymyslela pedál ku klavíru pre klaviristov na vozíku?
Máme už vyrobené prvé dva prototypy, ktoré momentálne používam. Kedysi ma dosť hnevalo, že napríklad romantizmus bez pedálov na klavíri je úplná nuda. Tak som hľadala, či niečo podobné existuje vo svete. Našla som asi tri patenty, ale ani jeden sa mi nepáčil. Bolo treba mať napríklad niečo v ústach, čo na pódiu musí vyzerať divne.
Oslovila som firmu Yamaha. Odpísali mi, že sa im neoplatí vyrobiť jeden kus, ale sú ochotní poskytnúť nám všetky nákresy pedálov ich klavírov, aby sme dokázali niečo podobné vyrobiť. A tak som oslovila viaceré univerzity, slovenské aj české, ktoré robia v technických smeroch, či by niekto bol ochotný sa do tohto projektu pustiť. Chalani z MechLabu z VUT Brno mi hneď odpísali, že samozrejme, idú do toho.
Asi rok a pol sme pracovali na návrhu, akým spôsobom by sa to ovládalo. Takže, ja mám za uchom malé slúchadlo a v ňom je gyroskop. Ako pohybujem hlavou, tak sa mi stláča na elektrickom klavíri pedál.
Teraz, po pár rokoch sme to už dotiahli do takej miery, že je to bezdrôtové, čiže už ani kábliky na sebe nemusím mať. Je to kompatibilné s rôznymi značkami, nielen s Yamahou. Postupne by sme chceli pracovať na tom, ako to urobiť aj pre normálny drevený klavír. Vymyslieť nejaký mechanizmus, ktorý sa podsunie pod pedále a bude ich reálne stláčať. Prvotná myšlienka bola, aby som konečne mohla hrať na klavíri tak, ako treba. Ale sme dohodnutí, že ak ktokoľvek potrebuje takýto pedál, nie je problém osloviť VUT alebo mňa a dokážu vyrobiť pre neho ďalší kus.
Čo na klavíri najradšej hráš?
Mám veľmi rada Chopina a potom inklinujem k jazzovej hudbe, ale zahrám si rada aj všeličo iné, no toto sú srdcovky.
Kedy pri toľkých aktivitách relaxuješ?
Keď je pekné počasie, idem na bicykli do práce. To je taká hodinka v prírode po cyklotrase. Aj počúvaním hudby. Počúvam hudbu skoro všade, mám rada rock, niektoré metalové skladby, jazz. Rada chodím s kamarátmi von, na kávičku, zahrať si biliard.
Hneváš sa niekedy?
Ale jasné.
Čo ťa najviac hnevá?
Som taký typ, že hneď vybuchnem, ale sa aj hneď upokojím. Čo ma hnevá, sú väčšinou šoféri, takže najviac nadávam v aute. Tam mám veľmi širokú slovnú zásobu. Mám rada, keď sa dodržiava nejaká forma bezpečnosti. Nemám rada, keď je cyklista bez prilby, ohrozuje sám seba. A nemám v láske šoférov, ktorí ohrozujú ostatných. Či už strmo niekde vletí a obmedzí niekoho alebo keď ide dvadsiatkou a nikto netuší, čo vlastne ide robiť.
Ako sa tvoj životopis dostal do Encyklopédie osobností českej a slovenskej republiky, ktorú vydalo minulý rok britské vydavateľstvo?
Toto je výborná otázka, na ktorú dodnes neviem odpoveď. Zavolal mi chlapík z toho nakladateľstva, že dostali na mňa odporučenie, a teda, čo robím. Chceli to vydať už skôr, ale ja som to asi rok odkladala. Vravela som si, že nič také som v živote nedokázala, aby to bolo zaradené do encyklopédie. Uznávam, keď tam je lekár, ktorý prišiel s nejakou pokrokovou liečbou alebo niečo podobné. Ale oni nestratili záujem, stále mi písali, nech to vyplním. Tak som sa k tomu nejako „dokopala“, ale dodnes netuším, kto ma odporučil, pretože mi konkrétne meno nepovedali.
Aké sú tvoje ďalšie plány?
Dokončiť všetky vzdelávania, ktoré som si začala – klavír, MBA, zvažujem doktorát, rada by som sa venovala aj civilnej ochrane. Neplánujem veľmi dopredu, že by som chcela zmeniť povolanie alebo niečo podobné. Ale keď príde nejaká príležitosť, bola by škoda zahodiť ju. Potrebujem mať veľa aktivít a oni sa prelínajú. Napríklad v dobrovoľnej civilnej ochrane využívame aj to, že som pedagóg, keď robíme vzdelávanie pre študentov. Stále využívam ten základ, ktorý mám, tak isto aj v práci s postihnutými deťmi.
Na fotkách sa vždy usmievaš. Kedy sa cítiš šťastná?
V podstate skoro stále. Som taký typ, že mi stačí máličko. A je stále niečo, za čo môžem byť vďačná. Mám strechu nad hlavou, mám čo jesť, mám kamarátov, mám prácu, takže prečo byť nešťastný?
Fotografie: Kateryna Schedra, František Peťko a archív Moniky Velackovej.
: