Lezenie ju sprevádza od pätnástich rokov, už štyri desaťročia tvorí pár s horolezcom Jarom Dutkom a viac ako dvadsať rokov organizuje festival HoryZonty. Mária Dutková rozpráva o Trenčíne, lezení, odvahe a aj o tom, prečo ľudia stále potrebujú osobné stretnutia.
Ako vnímaš svoje rodné mesto v roku Európskeho hlavného mesta kultúry?
Trenčín mám veľmi rada. Práve som sa po prvýkrát prešla po novej lávke na starom železničnom moste a žasla nad tým, ako sa mesto mení. Koľko vecí sa tu podarilo vybudovať a ako sa postupne stáva Trenčín príjemnejším miestom na život. Veľmi sa mi páči celý koncept Európskeho hlavného mesta kultúry. Mesto ožilo, pribudlo množstvo aktivít a veľa mladých ľudí prináša nové nápady a energiu. Nemusia pritom robiť veľké podujatia pre tisíc ľudí. Niekedy stačí menšia akcia pre pár desiatok návštevníkov a má rovnaký význam. Páči sa mi tá pestrosť tém aj prístupov. Som hrdá Trenčianka a každého rada do Trenčína pozývam.
Vyštudovala si Fakultu telesnej výchovy a športu v Bratislave. Po kom si zdedila športové gény?
Neviem. Doma sa športu nikto výrazne nevenoval. Ale vo mne to vždy bolo a som za to veľmi vďačná, pretože šport ma sprevádza celý život. Nie je to len o pohybe. Súvisí s tým aj vzťah k prírode, zdravému životnému štýlu, komunite či celkovému pohľadu na svet. Všetko sa to u mňa prepája. Začínala som s loptovými hrami, atletikou a plávaním. Keď som mala pätnásť rokov, vstúpila som do horolezeckého klubu v Trenčíne.
Kto ťa tam priviedol?
Prihlásila som sa sama. Niekde som si našla telefónne číslo, asi v novinách alebo v telefónnom zozname. Dodnes neviem, kde som vzala odvahu tam zavolať. Dohodli sme si stretnutie na Skalke, lenže ja som netušila, kde presne sa lezie, tak som čakala pri kostole na Skalke. Chalan z klubu ma čakal pod skalou. Chvíľu nám trvalo, kým sme sa našli. Na začiatku to bola trochu tŕnistá cesta, ale stálo to za to. Svet lezenia sa odvtedy stal neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Nie je to len šport. Sú to ľudia, spôsob myslenia, hodnoty a životný štýl. To, čoho som sa v pätnástich rokoch len letmo dotkla, ma drží celý život.
Kde ste sa stretli s Jarom?
Pri lezení. Bol vtedy na vojenčine v Dukle Trenčín a už patril medzi špičkových horolezcov. Nebola to láska na prvý pohľad, ale iskra tam určite preskočila. Mňa fascinovalo najmä to, ako pristupoval k tréningu. Priniesol iný pohľad na lezenie a veľa nových myšlienok, ktoré ma ako študentku FTVŠ veľmi zaujímali. Začali sme spolu viac trénovať, liezť a postupne pribúdali aj náročné výstupy v Tatrách. No a nejako prirodzene sa z nás stali partneri. Dnes spolu žijeme v Trenčíne už štyridsať rokov.
Viedli ste v tomto duchu aj svoje dcéry?
Naše dve dcéry s nami odmalička chodievali do hôr, pod skaly a na výlety. Keď vyrástli, zobrali sme ich aj do Himalájí, aby videli prostredie, v ktorom ich otec strávil množstvo expedícií. Mladšia dcéra dnes žije v Austrálii a venuje sa fotografii. Lezenie ju oslovilo len okrajovo, je viac umelecky založená. Staršia žije v Banskej Štiavnici. Nelezie vôbec, ale k prírode a aktívnemu životu má veľmi blízko.
Keď tvoj manžel absolvoval náročné expedície, bolo pre teba jednoduchšie, že si sama liezla a rozumela tomu svetu?
Práve naopak. Bála som sa oňho ako o manžela aj ako o otca našich detí. Tým, že som sama liezla, vedela som si dobre predstaviť, čo všetko ho tam môže stretnúť. Vždy som však verila jeho úsudku. Nepatril k ľuďom, ktorí by si za každú cenu potrebovali niečo dokazovať. Vedel zhodnotiť situáciu a povedať, čo už nestojí za risk. Absolvoval veľmi náročné výstupy, napríklad v severnej stene Eigeru, ktorá patrí medzi najobávanejšie alpské steny, a ja som presne vedela, čo to znamená. Nevedomosť by možno bola jednoduchšia.
Nechcela si niekedy ísť na expedíciu s ním?
To nikdy nebola moja cesta. Hoci sme sa spoznali pri lezení, naše smerovanie bolo od začiatku rozdielne. Jaro bol horolezec a expedičný typ. Ja som sa našla skôr v skalnom lezení. Mali sme deti a nemala som ambíciu odchádzať na dlhé expedície. Svoju úlohu som videla vo vytváraní zázemia. Neboli to však jednoduché časy. Dnes máš satelitný telefón a si v kontakte prakticky stále. Vtedy to bolo iné. Keď bol na prvej expedícii v Pakistane, prišiel mi list po troch týždňoch, teda s tri týždne starými informáciami. Dnes si to už ani nevieme predstaviť. Vtedy sa človek musel viac spoliehať sám na seba, viac veriť druhým a hľadať vlastné riešenia.
Čo na Jarovi najviac obdivuješ?
Asi práve tú rozvahu. Je veľmi uvážlivý v tom, čo robí, hovorí aj ako sa rozhoduje. Od začiatku ma na ňom zaujalo aj to, aký je slušný. A najmä, ako sa správa k ženám. To sa mi vždy páčilo. Má tiež svojský zmysel pre humor. A úprimne? Obdivujem aj to, že sme spolu vydržali štyridsať rokov. Samozrejme, zažili sme aj ťažké obdobia, ako každý pár. Ale stále mi je s ním dobre. A stále viem, že ma má rád. Keď vám niekto aj po toľkých rokoch každý deň povie, že vás miluje, je to jednoducho nádherné.
Musí horolezec trénovať rovnako ako iní športovci?
Samozrejme. Každý šport potrebuje tréning a lezenie nie je výnimkou. Ľudia často vidia len samotný výstup, ale je za tým veľa práce. Potrebuješ silu v prstoch, rukách, kondíciu, koordináciu, rovnováhu aj flexibilitu. Musíš vedieť pracovať s vlastným telom a s ťažiskom. Veľa vecí sa naučíš len tým, že lezieš. Mladí lezci často používajú viac sily, lebo ešte nevedia pracovať s technikou. Čím viac skúseností máš, tým viac energie dokážeš ušetriť. Ja už dnes nemusím trénovať tak, ako kedysi, lebo viem svoje telo pri lezení ovládať oveľa efektívnejšie.
Kde ste trénovali v časoch, keď ešte neexistovali lezecké steny?
To bolo celkom zaujímavé. Dnes majú mladí lezci umelé steny, trénerov a rôzne krúžky. My sme trénovali vonku. V Trenčíne sme liezli po múrikoch pri Fatime alebo pod Brezinou. Po škole sme sa tam stretávali a liezli. Víkendy patrili Skalke, Manínu, Súľovu alebo Tatrám. Väčšinu voľného času sme jednoducho trávili vonku a na skalách.
Je Trenčín dobrým mestom pre lezcov?
Myslím si, že áno. Máme Skalku, kde si nájdu svoje cesty začiatočníci aj veľmi skúsení lezci. Nie je to len cvičná skala pre nováčikov. Sú tam aj veľmi náročné cesty a lezci sa tam môžu posúvať dlhé roky. Veľkým plusom je aj lezecká stena v areáli bývalej Ozety. Chodia tam deti, fungujú krúžky, organizujú sa preteky a buduje sa nová generácia lezcov. To je veľmi dôležité. Keď sa však vrátim asi o tridsať rokov späť, veľmi rada spomínam na bouldrovú stenu pri starej prečerpávacej stanici pri železničnom moste, ktorú vybudoval môj muž. Bola tam neuveriteľne silná komunita. Trénovali sme každý deň, organizovali preteky, vyrástli tam viacerí reprezentanti Slovenska. A nebolo to len o športe. Držali sme spolu aj ako partia. Keď sa išlo cez víkend na okolité skaly, prišlo pätnásť či dvadsať Trenčanov. Dodnes na tú atmosféru spomínam veľmi rada. Boli sme mladí, plní energie a mali sme pocit, že pred nami je celý svet.
Pre koho je lezenie vhodné a od akého veku?
Pre všetkých. Myslím si, že je to šport, ktorý môže robiť človek v akomkoľvek veku, ak má chuť. Nemusíš byť výkonnostný lezec, nemusíš liezť najťažšie cesty ani tráviť víkendy na skalách. Úplne malé deti začínajú liezť už v dvoch či troch rokoch. Je to pre ne veľmi prirodzený pohyb. Samozrejme, vždy treba dbať na bezpečnosť a mať pri nich niekoho skúseného. Na skalách po Európe stretávaš aj sedemdesiatnikov či osemdesiatnikov, ktorí stále lezú. Možno už nie v takej obtiažnosti ako kedysi, ale lezú. A to je na tom krásne. Je jedno, či začneš v piatich alebo v šesťdesiatich piatich, ak ťa to chytí, chceš jednoducho liezť.
Akú časť tvojho života dnes lezenie zaberá?
V lete leziem menej, pretože mi vysoké teploty nerobia dobre. Som rada, keď sa dostanem na skalu raz za týždeň. Naopak, v zime alebo počas daždivých dní využívam lezeckú stenu a tam chodievam dva až trikrát týždenne. Pravda je, že už nemám potrebu niečo si dokazovať ani sa výrazne zlepšovať. Vyhľadávam partiu ľudí, s ktorými mi je dobre, s ktorými sa porozprávam a zasmejem. Kedysi som išla liezť preto, aby som bola lepšia. Dnes sa teším aj na samotné stretnutia. Tá ľudská stránka je pre mňa možno ešte cennejšia ako športový výkon.
Ako vznikol festival HoryZonty?
Ľudia okolo nás veľa cestovali, liezli a vracali sa domov s množstvom zážitkov. Stretávali sme sa, pozerali fotografie z expedícií a rozprávali si príbehy z ciest. Bolo to krásne, ale odohrávalo sa to len v úzkom kruhu priateľov. V roku 2006 ma oslovil kamarát Alan Formánek z festivalu Hory a mesto s otázkou, či by sme to nepreniesli aj do Trenčína. Tá myšlienka ma nadchla. Prečo by tie príbehy mali zostať len v obývačkách? Spolu s Alanom sme zabezpečili prvé filmy, oslovili hostí a s Braňom Hollým pripravili dvojdňový festival v Artkine Metro. Záujem nás zaskočil. Keby malo kino trojnásobnú kapacitu, zaplnilo by sa. Taký začiatok sme si nedokázali predstaviť ani v najodvážnejších snoch.
Čo cítiš pri tej spomienke?
Mám zimomriavky. Stála som uprostred plného kina a hovorila si: To naozaj prišlo toľko ľudí kvôli niečomu, čo sme pripravili? Bolo to neuveriteľne silné. Emócie nás úplne prevalcovali. Festival sme predĺžili o ďalší deň. Práve vtedy sme si uvedomili, že má zmysel pokračovať a vytvoriť vlastný festival.
Druhý ročník už bol pod názvom HoryZonty?
Áno. Presťahovali sme sa do ODA, kde bola približne štvornásobná kapacita oproti Metru. Pozvali sme legendárneho Zola Demjána a myslím si, že to bol skvelý začiatok. Možno sme boli v správnom čase na správnom mieste. Podobných festivalov bolo vtedy na Slovensku len veľmi málo.
Festival však zažil aj náročné obdobia.
Áno, najťažšie boli dve. Prvým bola päťročná rekonštrukcia ODA. Zrazu sme sa dozvedeli, že musíme festival presťahovať do Hviezdy a celé podujatie prerobiť prakticky za pochodu. Prišli sme o veľkú sálu aj rozsiahle foyer, ktoré bolo prirodzenou súčasťou festivalovej atmosféry. Museli sme prerobiť dramaturgiu, rozdeliť program medzi viacero priestorov a úplne zmeniť spôsob fungovania festivalu. Bol to obrovský zásah, ale ľudia nás podržali. Chodili ďalej a festival zostával vypredaný.
A potom prišiel covid.
A ďalšie dva veľmi ťažké roky. V roku 2020 sme z večera do rána zistili, že festival musí byť online. Začali sme sa učiť streamovať a rozmýšľali sme, či budú ľudia ochotní sledovať festival cez obrazovku počítača. Najťažšie však bolo niečo iné. Festival zrazu nemal svoju atmosféru. Každý z nás sedel doma. Diváci aj organizátori. Večer sme si telefonovali a hovorili si, ako nám všetci chýbajú. Doteraz mám pri spomienke na ten ročník slzy v očiach.
Návštevníci sa nakoniec vrátili?
Našťastie áno. Minulý rok sme boli opäť vypredaní a veľmi sa z toho tešíme. Dnes je čoraz ťažšie presvedčiť ľudí, aby prišli na festival, keď si môžu veľa outdoorových filmov pozrieť online. Myslím si však, že dôvodom sú práve tie osobné stretnutia. S hosťami, s priateľmi, s komunitou. Tomu veríme od začiatku. Že ľudia sa potrebujú stretávať. A práve preto festival robíme.
Dnes HoryZonty organizujú podujatia aj mimo festivalových dní.
Snažíme sa, aby jeho značka žila počas celého roka. Od januára sú vo Hviezde „špeciály“ – pravidelné večery s hosťami z prostredia lezenia, cestovania či cyklistiky. Premietame filmy, pripravujeme workshopy pre deti i dospelých. Veľkú radosť nám robí projekt HoryZonty Junior pre deti od šesť do dvanásť rokov, kde predstavujú svoj výlet, dovolenku, turistický zážitok alebo aktivitu spojenú s ochranou prírody. Tešíme sa, koľko detí sa prihlási tento rok a aké príbehy prinesú. Prihlásiť sa môžu ešte do 12. októbra.
Filmovú súťaž máte už uzavretú? A ako je to s fotografickou?
Filmová súťaž sa uzatvorila 20. augusta. Filmy tvoria základ festivalu a ich spracovanie si vyžaduje množstvo práce. Po prihlásení ich treba pozrieť, vybrať, preložiť, otitulkovať a následne zaradiť do programu. Preto ju spúšťame už v apríli. Zo 75 prihlásených filmov sa do programu dostalo 23. Aktuálne sa prekladajú a pripravujú na premietanie. Fotografická súťaž má uzávierku 18. októbra.
Odkiaľ prichádzajú súťažné filmy?
Z celého sveta. Máme medzinárodnú súťaž a filmy sa prihlasujú prostredníctvom platformy FilmFreeway. Často ich prihlasujú samotní tvorcovia, no aktívne ich vyhľadávame aj my. Sledujeme úspešné filmy z iných festivalov a oslovujeme režisérov. Rokmi sme si vytvorili aj vlastnú databázu filmárov, ktorých nové projekty pravidelne sledujeme.
Koľko vás je v tíme?
Sme ôsmi. Každý má svoju úlohu a zodpovednosť. Ja pracujem pre festival na plný úväzok, ostatní majú svoje zamestnania a festivalu venujú svoj čas popri tom. O to viac si vážim ich nasadenie a energiu, ktorú doň vkladajú. Sú to ľudia, pre ktorých festival nie je len práca. Musíte ho mať jednoducho v srdci a pod kožou – a oni ho tam majú. Navyše sme nielen kolegovia, ale aj priatelia. To prináša úplne inú úroveň spolupráce, komunikácie a vzájomného rešpektu. Ďakujem za to, že ich pri sebe mám.
Akú pozíciu má v tíme Jaro Dutka?
Jaro je človek, ktorý nás všetkých drží pokope. Je mojím poradným hlasom, za ktorým idem, keď sa potrebujem rozhodnúť alebo poradiť. Zároveň rieši množstvo technických a organizačných záležitostí okolo festivalu, od komunikácie s účastníkmi sprievodných podujatí až po zabezpečenie praktických vecí. Ja mám veľký rešpekt z vystupovania na pódiu, preto festival tradične otvára aj uzatvára on. Nemá jednu presne definovanú pozíciu, ako ostatní členovia tímu, ktorí majú na starosti PR, marketing, web, techniku či fotografovanie. Jaro je jednoducho všade tam, kde ho treba. Čím viac sa blíži festival, tým viac vecí nosím v hlave a prirodzene rastie aj stres. Jaro vždy vycíti moment, keď už nemám kapacitu riešiť všetko sama, a preberie úlohy, ktoré treba dotiahnuť. Je to pre festival veľmi dôležitý človek.
Na začiatku sme hovorili o podobných festivaloch v Bratislave a Poprade. Ako vnímate svoje miesto medzi nimi?
Každý z týchto festivalov má vlastnú cestu a vlastný charakter. Festival v Poprade sa sústreďuje najmä na horské filmy a má už viac ako tri desaťročia tradície. Bratislavský festival funguje v úplne inom prostredí a s inými možnosťami. Je väčší, má širšie zázemie aj väčší počet návštevníkov. Nikdy sme sa však nevnímali ako konkurencia. Práve naopak. Navzájom si pomáhame, vymieňame skúsenosti a spolupracujeme napríklad aj pri prekladoch filmov. Radi sa navštevujeme a podporujeme. Každý z nás robí festival trochu inak, a práve v tom je jeho jedinečnosť.
Kde by si rada videla HoryZonty o päť alebo desať rokov?
Predovšetkým v dobrých rukách. Mám 62 rokov a uvedomujem si, že festival nebudem robiť navždy. Mojím veľkým prianím je nájsť človeka alebo tím, ktorý na našu prácu nadviaže a bude pokračovať v hodnotách, ktoré sme za tie roky vybudovali. Chcela by som, aby značka HoryZonty prežila a ďalej rástla. Aby si zachovala svoju dušu a možno bola ešte lepšia, než je dnes.
Čo by si o HoryZontoch povedala niekomu, kto na nich ešte nikdy nebol?
Je to trojdňový maratón filmov, zážitkov, inšpiratívnych príbehov a stretnutí s výnimočnými ľuďmi. Premieta horské, outdoorové, športové aj cestovateľské filmy. Dôležitou súčasťou programu sú aj príbehy športovcov so zdravotným znevýhodnením, ktorí dosahujú obdivuhodné výsledky. Festival však nie sú len filmy. Sú to osobné stretnutia, diskusie, multimediálne prezentácie, workshopy, výstavy či fotografická súťaž. A predovšetkým atmosféra, ktorú si návštevníci pamätajú ešte dlho po skončení festivalu. V sobotu dopoludnia sa festival presunie aj do ulíc mesta. Návštevníkov čaká Beh o pohár festivalu, Nosičov sen a ďalšie vonkajšie aktivity. Tento rok sa vrátia aj obľúbené psie záprahy. Festival tak bude opäť žiť nielen v sálach, ale aj priamo v centre mesta. Každý, kto má rád pohyb, prírodu a dobrodružstvo, si na HoryZontoch nájde to svoje.
Keby si nebola riaditeľkou festivalu, ale iba jeho návštevníčkou, na čo by si sa tento rok najviac tešila?
To je môj sen – prísť ako divák. Tešila by som sa na každý film, každého hosťa a každé podujatie. Tento rok k nám príde legendárny chatár Chaty pod Rysmi Viktor Beránek, režisér, scenárista a kameraman Rasťo Hatiar či majsterka sveta a Európy v body fitness, ultrabežkyňa Soňa Kopčoková. Účasť prisľúbila aj mladá česká hendikepovaná bajkerka Anička Slancová, ktorá sa po úraze na pretekoch vrátila do športového sveta a úspešne reprezentuje svoju krajinu vo viacerých športoch. Verím, že opäť vznikne výnimočná atmosféra, ktorá je pre HoryZonty typická. Ťažko by som vybrala jednu konkrétnu vec. Festival by som si užila ako celok. Možno je to tým, že viem, koľko práce, energie a citu je za každým detailom. Keď niečo robíte s nadšením, ľudia to vycítia. A možno práve preto by som si tak veľmi priala zažiť HoryZonty aj z druhej strany – jednoducho sa posadiť do hľadiska a nechať sa unášať atmosférou.
Ďakujeme za rozhovor.
Pripravila Eva Mišovičová, foto: archív Márie Dutkovej
21. ročník festivalu dobrodružných filmov HoryZonty sa tento rok uskutoční od 12. do 14. novembra 2026 v Posádkovom klube v Trenčíne.
