M. T. Chochlíková: Keď dosiahneš na vrchol, vtedy nastáva ten poriadny boj

31. 1. 2026

Narodila sa 13. januára 1996 v Trenčíne, kde vyrastala, chodila do školy, trénovala a trénuje. V meste, odkiaľ vyráža do sveta, aby sa vrátila vždy s novou medailou a ďalším víťazstvom. V jej mladom veku ju nazývajú absolútnym slovenským klenotom – elitnou športovkyňou, ktorá sa narodí možno raz za sto rokov. Slovenská reprezentantka Monika Tadlánek Chochlíková z Victory Gymu.

Aký bol pre teba rok 2025?

Veľmi náročný. Najmä, čo sa týka psychickej vypätosti. Horelo mi pod zadkom a musela som spraviť nejaký výsledok. Cítila som obrovský tlak. Sústredili sme sa od začiatku roka na Svetové hry. Nakoniec to vyšlo a bol z toho obrovský úspech. V rovnakom tréningovom a zápasovom nasadení sme boli až do konca novembra a v decembri, konečne, po roku prišiel oddych.

Zo Svetových hier Muaythai (thajský box) v Číne si v auguste priviezla bronz, no fanúšikom si dopriala ešte dve zaujímavé víťazné predstavenia – jedno na pôde OKTAGON MMA a druhým bol debut v KARATE COMBAT. Čo z toho si ceníš najviac?

Vždy si na rok dám jeden vrchol, na ktorý sa maximálne sústredím a v minulom roku to boli Svetové hry. Bol to turnaj, na ktorom som reprezentovala Slovensko pod záštitou Slovenského a športového olympijského výboru. V Oktagone a v Karate Combat išlo o profesionálne zápasy. V nich, keby som prehrala, nič svetoborné sa nedeje. Ale v reprezentácii som nechcela zlyhať. To bol pre mňa hlavný cieľ minulého roka a to, že som vyhrala v Oktagone a aj v Karate Combate bola len čerešnička na torte.

Svetové hry sú pre neolympijských športovcov najväčším vrcholom, konajú sa raz za 4 roky a bývajú dva razy väčšie ako zimná olympiáda. Ako vyzerala príprava?

Začala sa už v januári pred rokom a trvala osem mesiacov nepretržite s tým, že som musela dávať pozor hlavne na operovanú achilovku, aby som ju nepretrénovala. Absolvovala som 3 prípravné kempy v Thajsku, na Slovensku som mala sparring partnerku z Fínska, ktorá mi simulovala moje potenciálne súperky. Pripravovala som sa na sedem najlepších zápasníčok na svete. Ďalšia vec je, že to bolo o váhovú kategóriu vyššie, ako bežne chodievam. Keďže 51 nezaradili, musela som ísť na 54 kilogramov. V tejto kategórii sme sa stretli tak, že okrem jednej dievčiny bola každá z nás majsterka sveta v rôznych rokoch. Bol to náročný turnaj. Keď sa pýtali odborníkov, kto našu kategóriu vyhrá, mala toľko favoritiek, že každý z nich povedal iné meno.

Prialo ti šťastie pri žrebovaní?

Mala som extrémne zlý los. Svetové hry majú unikátny koncept, čo sa týka thajského boxu. Bojujete aj o 3. miesto, ale musíte vyhrať prvý zápas. Všetko som teda vsadila hlavne na prvý zápas. Ak by som ho nevyhrala, tak som na hrách skončila. Bolo by síce pekné vidieť Čínu, ale nestálo by mi to za prehru. Prehrala som až v semifinále s neskoršou víťazkou kategórie a v boji o 3. miesto ma čakala Maďarka, ktorá takisto prehrala v zápase o postup do finále.

Ako sa dá pripraviť na 7 rôznych súperiek?

Každú súperku si musíte „napozerať“, všetko úplne do detailov. Ako sa hýbe, aké sú jej signifikantné techniky, čo robí, keď je pod tlakom, aký má štýl boja, všetko si musíte naštudovať. Keď sa pripravujete len na jeden zápas, na jednu súperku, napríklad dva mesiace, máte ju prečítanú spredu aj odzadu, viete si natrénovať veci tak, že v zápase už vám idú automaticky a nemusíte nad nimi rozmýšľať. Keď máte ale súperiek sedem a každá z nich má úplne odlišný štýl, nemôžete sa niečo naučiť automaticky. Bolo náročné pripraviť si univerzálny štýl tak, aby som mala v každom zápase o kúsok navrch. 

Boli to tretie svetové hry s medailou – striebornú si priviezla v roku 2017, zlatú v roku 2022. Je trikrát dosť?

Ďalšie Svetové hry sú o 3,5 roka. Neviem, či ešte budem na takej vrcholnej úrovni, aby som sa udržala vo svetovej špičke. Ak mi to moje zdravie a moje schopnosti dovolia, veľmi rada, ale som realista. Ide o kontaktný šport, ktorý bolí. Sme dobité po jednom zápase. A čaká vás ďalší zápas, ale vy sa nemôžete poriadne najesť, lebo si sledujete váhu na ďalšie váženie, ktoré vás čaká ráno pred zápasom. A potom, ak ten zápas vyhráte, znova vás čaká na ďalší deň váženie a zase ďalší zápas. Je to extrémny nápor na organizmus. Vedela som tieto turnaje robiť dvakrát do roka, keď som mala 22 – 23 rokov. Teraz, raz za rok. Je to veľmi náročné. Zo zápasov z turnaja sa 2 až 3 mesiace spamätávam. Keď mám jeden zápas, je to iné. Tam sa viete dať dokopy celkom rýchlo. Ale keď máte 3 – 4 zápasy v priebehu jedného týždňa, klobúk dole pred každým, kto to ide dobrovoľne absolvovať.

Aké obdobie nasledovalo po Svetových hrách?

Chcela som si po nich oddýchnuť, ísť na dovolenku a vypnúť. Lenže, my okrem toho, že sa prispôsobujeme môjmu režimu, prispôsobujeme sa aj všetkým ľuďom, ktorí sú v našom gyme, lebo Tomáš je aj ich trénerom, nielen mojím. No a v septembri boli juniorské majstrovstvá sveta, takže som trénovala spolu s nimi, aby som ich podporila.  

Potom prišla ponuka z Oktagonu?

Áno, môj ďalší splnený sen. Zápas v hlavnom meste Slovenska, po 13 rokoch po prvýkrát. No a po ňom som si fakt už chcela oddýchnuť, ale prišla ponuka do Karate Combat.  Tak sme za 2 týždne leteli do Miami, nemohla som to odmietnuť. Bola som prvá Slovenka v Karate Combat.

Rada by som sa ťa opýtala na moment, kedy sa po verejnom vážení súperi postavia po prvý raz oproti sebe. Nejde o zápas. Venujú si zväčša iba veľavýznamné pohľady.

Volá sa to stare down. Je to prvé stretnutie so súperom. Hovorí sa, že tá prvá vojna sa odohráva na stare downe. Ja som to nikdy veľmi neprežívala. Skôr to beriem ako priestor na odprezentovanie sa pred ostatnými. Môžeš vymyslieť niečo zaujímavé, tak, aby si ťa zapamätali. Lebo keď robíš profesionálny šport, buduješ si svoj vlastný brand. Čím zaujímavejšia osobnosť si, tým vieš pritiahnuť viac partnerov, spolupráce, sponzorov, môžeš dostávať lepšie ponuky na zápasy. A možno ešte aj to, že vieš podať nejakú správu veľkému množstvu divákov. Keby som napísala nejaký status o niečom niekam na sociálnu sieť, nemalo by to taký dosah, ako keď tú správu alebo odkaz ukážem na stare downe.

Aj preto si v Miami nastúpila v halloweenskom make upe?

Malo to dva významy. Bol Halloween a bola som v Amerike. Nevedela som si predstaviť nastúpiť bez masky. Zbožňujem oslavy a vždy som mala plán mať make-up na Halloween. Ale keďže som stále v zápasovom kole, toto bola príležitosť. Síce sa nemôžem úplne zabávať, ale môžem mať ten aspoň ten make-up. Povedali mi, že si môžeme na verejné váženie niečo zaujímavé pripraviť. Nebolo mi treba hovoriť dvakrát. Zariadila som si profesionálny make-up, úpravu vlasov a cítila som sa ako bohyňa, tak sa mi to páčilo.

Aj to bolo na tebe vidieť.

Cítila som sa naozaj dobre. Jediná nevýhoda bola v tom, že mi make-up artistka dala na tvár falošnú krv, ktorá sa potom nedala dobre vyčistiť. Do zápasu som nastupovala tak, ako keby som už jeden absolvovala. Ale to je maličkosť. Dôležitý bol výsledok.

Môžeme porovnať zápasy Karate Combat a Octagon?

Každé malo svoje. Napríklad Octagon sa zápasí v klietke, Karate Combat v špecifickom pite, čo je štvorec so šikmými 45-stupňovými stenami. Tie nemôžete použiť ako pletivo, pretože tam spadnete. Nemôžeš sa odraziť. Aj keď ste opretí o šikmú stenu, zápas stále pokračuje. To je pre vás nevýhodná pozícia. V zápase treba aj na to myslieť.

Čo si hovoríš alebo na čo myslíš pred tým, ako vstúpiš do ringu? Máš nejaký rituál?

Snažím sa nemať rituály. Zápasila som na množstve turnajov a nie všade boli rovnaké podmienky. Napríklad taká maličkosť ako dať si najprv pravú rukavicu a potom ľavú. Keď sme na turnaji, tak ti rozhodca dáva rukavice a tomu to nebudeš vysvetľovať, aby ti dal najprv pravú alebo ľavú. Ja keď idem do ringu alebo do klietky, vypnem hlavu a užívam si len ten moment. Nastupujem po tej uličke alebo po tom móle a nasávam atmosféru. A keď idem už priamo do ringu, to je už len o mne. Nastavím sa na jedinú vec a tou je Tomášov hlas, na jeho rady. Môže hrať hlasná hudba, ľudia môžu kričať, ja počujem len jeho hlas.

Ako vnímaš obecenstvo? Cítiš, že sú tam?

Cítim, keď je publikum, atmosféra, ale napríklad na reprezentačných turnajoch, tam nepríde 300-členná slovenská výprava, ktorá ťa povzbudzuje, na každý zápas. Tlieskajú ti dvaja ľudia. Ja si na tom ale nezakladám. Viem, že niektorým zápasníkom sa lepšie bojuje pred publikom, a niektorým vtedy, keď tam publikum nie je. Ja som niekde v strede. Užívam si to aj keď sú tam ľudia, aj keď tam nie sú.  Keď ma však niekto povzbudzuje, samozrejme, že mi to dodá silu a energiu.

Čo všetko sa kontroluje pred zápasom?

Oficiálne váženie býva väčšinou deň pred zápasom, niekedy v deň zápasu. Teraz sa už kontroluje aj moč na tehotenský test. A potom vás môže vybrať dopingovka na kontrolu a tam buď dávate moč alebo krv, alebo aj aj.

Pred zápasom v Oktagone si si musela pilníkom skracovať svoje krásne červené nechty na rukách. Prečo?

Museli ísť dole. A to som si ich deň predtým dala urobiť. Rozhodcovia alebo komisár kontrolujú aj nechty na rukách alebo na nohách, aby sa predišlo možným škrabancom. Závisí to dosť od komisára, ktorého dostanete. Napríklad ja som si ich musela skrátiť úplne a moja súperka, ktorá asi nemala toho istého komisára, ma dva razy poškriabala pod okom tak, že som dve kolá poriadne nevidela, lebo mi zachytila nejaký nerv. Takže áno, má to zmysel. Okrem toho vám skontrolujú, či máte výbavu, čiže suspenzor, chránič na prsia, ak je povinný, a správne rukavice. Samozrejme, nasleduje ešte poučenie o pravidlách.

Ako cítiš očakávania, keď ideš reprezentovať s nápisom Slovakia na chrbte a všetci ťa považujú za jednotku?

Je to obrovský tlak. Aj z toho, že keď neurobím ten výsledok, moja kariéra športovca by mohla reálne skončiť. Ale to nie je jediné. Samozrejme, cítiš tlak aj z okolia, lebo ty si Chochlíková, všade, kam prídeš, tak vyhrávaš. Na jednu stranu je to super, že som si vytvorila takéto renomé. Na druhej strane potvrdzovať ho so svetovou špičkou, s tými najlepšími ženami, je extrémne náročné. Je veľmi ťažké pracovať s hlavou, aby som bola správne nastavená. Niekedy, aj keď máte dobre natrénované, viete podať  len 50 percent výkonu ak hlava zlyhá. Dovolím si tvrdiť, že tieto pocity, keď trvajú dlho, sú náročnejšie, ako niektoré typy tréningov.

Máš mentálneho kouča?

Musím sa priznať, že som z tých, ktorí vyhľadajú pomoc až keď je problém. Ale veľakrát som si hovorila, že budem pravidelne mať aspoň online sedenie s nejakým terapeutom, len sa tak udržiavať v dobrom duchu. Ale nedodržujem to. Toto je oblasť, kde strácam. Mať nejakú prevenciu, s tým dosť zápasím. My pochádzame z prostredia bojových športov a tu mentálny kouč alebo psychológ nie je úplne bežný. Je taká mantra, že keď si bojovník, musíš to dať. Je jedno z akých si pomerov, aký máš mentálny status v hlave. Musíš jednoducho dokázať ten výkon. Ľudia sú na tom horšie ako ty. Toto je to ťažké. Každý si myslí, že keď už vstúpiš do toho ringu, dosiahneš všetko. Ale reálne, keď dosiahneš na vrchol, vtedy nastáva ten poriadny boj. Na vrchol je oveľa ľahšie sa dostať, ako sa na ňom udržať.

Tebe sa to ale darí, máš po 3 medaily zo Svetových hier, z majstrovstiev sveta i z Európy.

Stojí to veľa sebazaprenia. Rozmýšľala som nad tým, či by bol niekto ochotný vymeniť si so mnou svoj život, keby som mu povedala, čo všetko som pre šport musela obetovať z dlhodobého hľadiska. Thajský box robím 14-ty rok, predtým som sa 10 rokov venovala karate, čiže celý svoj život trénujem, každý deň, okrem víkendu. Som stále v jednom kole. Reálne si neviem oddýchnuť, trojdňová dovolenka je pre mňa veľa. Som tak naučená, že musím pracovať alebo trénovať, že oddych je ako zlyhanie. Ale toto sa snažím v poslednom období zmeniť, lebo oddych je potrebný. Ďalšia vec je, že môj sociálny život je momentálne na bode mrazu. Možno tak 2 mesiace v roku mám voľnejšie, kedy viem ísť do mesta s partiou zabaviť sa alebo so spolužiačkami si niekam sadnúť. Máme zrovna teraz viaceré 30-ku. Kedy ju budem oslavovať? Samozrejme, že nie s nimi, lebo som v príprave. Čiže na konci februára, vtedy mám prvý voľný víkend, kedy sa môžem zabaviť. Tieto sociálne udalosti si musím plánovať veľmi dlho dopredu, lebo všetko podriaďujem športu. Mám manžela, ale napríklad nemám deti, lebo som všetko tomu podriadila. Či by si to niekto so mnou vymenil? To neviem. Mne to za to stálo a neľutujem. Ale neviem, či je to cesta pre každého.

Kedy si začala trénovať karate?

Bolo to v Trenčíne na „štvorke“ škole. Naši sa snažili dať ma odmalička na nejaký šport. Skúšala som gymnastiku, tanečnú, ale to mi veľmi nešlo. Ako dieťa som bola skôr taký chalan. Rada som sa pozerala na bojové filmy. Niektoré mi rodičia aj zakazovali, napríklad pokémonov a všetko, kde bolo nejaké násilie. Napokon som si vybrala karate. Keď som bola v prvom ročníku základnej školy, robili nám ukážku. Ako som to videla, prišla som domov a povedala našim – tuto začnem chodiť. A bolo.

Čo sa ti na karate páčilo?

Je to podľa mňa super šport pre decká, čo sa týka mobility, základov obrany a tak ďalej. Hlavne sa mi páčila pravidelnosť tréningov a nadväznosť, že som sa vedela posúvať. A paradoxne to aj ukončilo moju kariéru v karate, lebo od 15 – 14 rokov som už cítila stagnáciu.

Kedy si karate vymenila za thajský box?

Do 16-ich som vydržala v karate. Nevedela som si život bez pravidelných tréningov predstaviť, aj keď ma to už dlhšiu dobu nenapĺňalo. Prišiel moment, kedy som si povedala, že stačí. Skončila som s karate a 2 – 3 mesiace, bolo to cez leto, som sa nejako nazvime to flákala, a vôbec som sa necítila dobre. Strašne mi to chýbalo. Intenzívne som začala niečo hľadať. Párkrát som bola na jumpingu s maminou, absolvovala som nejaké cvičenia, ale stále to nebolo ono. Som človek, ktorý musí šport robiť aj súťažne. No a potom ma kamarát, tiež bývalý karatista, zavolal na tréning thajského boxu. Bolo to v septembri 2012. Odvtedy som tu a už sa ma nezbavili.

Odvtedy sa poznáte aj s tvojím trénerom a teraz už aj manželom Tomášom?

Áno. Mal vtedy na starosti náborovú skupinu. A pár mesiacov na to sme začali spolu chodiť.

Bola si vtedy študentkou 8 ročného bilingválneho francúzskeho štúdia na Gymnáziu Ľ. Štúra?

Áno, tam začala moja taká sociálna deformácia. Myslím si, že ten bilingválny typ bol na moje pomery alebo na moju mentálnu výbavu celkom ťažký. Prišla som domov, išla som sa učiť a potom som na tréning alebo opačne. Moji rovesníci chodievali von, na to ja už som nemala čas.

Ľutuješ to dnes?

Nie, to nie. Premýšľam o tom občas, že to, čo by asi väčšina ľudí nezvládla na profesionálnom športe, je sociálna deprivácia. Ja keby som nemala Tomáša, ktorý to celé prežíva so mnou, na každom jednom tréningu a všade, tak som podľa mňa strašne osamelá. Neviem si predstaviť, že by som mala po svojom boku niekoho, kto by tomu športu nerozumel, necestoval so mnou na turnaje. Veď to by som s tým človekom pomaly ani nebola.

Čo pre teba Tomáš znamená?

Všetko. Je to môj životný partner. Opora. Najväčšia. Bez neho by som nebola tam, kde som.

Vy ste sa pravdepodobne našli.

Myslím si, že áno. Ale my sme sa nehľadali, lebo ani jeden z nás nebol v životnej etape, že by si chcel nájsť partnera. Jednoducho sme si „sadli“ vo veľa veciach, bolo to prirodzené. Myslím si, že veľa ľudí to tak nemá. My keď cez deň spolu nie sme, čo sa stáva málokedy, tak sa tešíme domov, ako porozprávame jeden druhému, čo sme zažili, aký máme na veci, ktoré sa stali, názor.

V jednom videu na sociálnej sieti ty udieraš do vreca a za tým sú fotky Tomáša ako perie, varí a upratuje.

Reálne začal aj skončil pri tých fotkách.

Kto teda doma varí, upratuje alebo perie?

Tak, ja, no…Dosť som na Tomáša naliehala, aby pomáhal s domácimi prácami, tak zohnal upratovačku. Na pár hodín vypadneme z domu a máme poupratované.

Aký je tvoj režim dňa?

Ráno vstanem, urobím si raňajky, idem na tréning. Prídem z tréningu, vyvenčím psov, urobím si obed, potom riešim nejaké veci na počítači, keď mám energiu. Veľmi rada si na 20-30 minút ľahnem pred ďalším tréningom a potom až do ôsmej večer som v gyme, lebo mám aj skupinové tréningy.

Koho trénuješ?

Ženy, ktoré trénujú rekreačne, ktoré sa potrebujú odreagovať. Je to šport, pri ktorom sa viete úplne vyboxovať a pri tom neublížite ani muche. Prídete domov a ste ako anjelik. Celý stres a tlak z vás opadne po tom, čo sa hodinu venujete len sebe. Je to fyzická aktivita, pri ktorej sa vám zároveň formuje aj telo, ale hlavne ide o psychorelax.

Je pre ženy nejaké obmedzenie, vekové alebo iné?

Najprv som dávala vekové obmedzenie, ale potom som ho zrušila. Prišla totiž 65-ročná žena, ktorá zvládala viac, ako niektoré 16-ročné dievčatá. Takže nie je tam vekové obmedzenie, skôr zdravotné. Vždy pred kurzom dávam ženám vyplniť zdravotný dotazník, aby som vedela, do čoho idem. Mali sme asi tri roky dozadu veľmi nepríjemnú skúsenosť, keď 34-ročná žena odpadla na tréningu. Nedýchala a prestalo jej biť srdce. Mali sme extrémne šťastie na lekárku, ktorá prišla v sanitke a oživovala ju. Tá mladá žena do dotazníka napísala, že sa liečila kedysi na srdce a už bola v poriadku. Aj to, že ak by náhodou odpadla, čo sa jej ešte nestalo, tak treba volať záchranku. Bolo možno aj šťastie, že sa to stalo na tréningu a že nás tam bolo tak veľa.

Ste obaja rodení Trenčania, ktorí veľa cestujú po svete. Ako sa vám býva v Trenčíne?

My sme tu veľmi spokojní. Máme tu rodiny, dobré zázemie, kamarátov. Rozprávali sme sa o tom, že keby sme sa chceli presťahovať do nejakého mesta, kam by to bolo, nenapadlo nás nič. Akože, Thajsko je super. Je tam trochu iný život, ale hlavne nám veľmi vyhovuje to teplo. To jediné by som zmenila na Trenčíne, keby tu bolo 360 dní 20 alebo 25 stupňov, bola by som úplne nadšená.

Si teraz v príprave na zápas Karate Combat. Musíš sa obmedzovať  v niečom?

Mám upravenú stravu. Je to diéta, ale ľudia si pod slovom diéta predstavujú nejaké extrémne malé množstvo. Samozrejme, že som v deficite, ale jem dostatočne, takže váha mi príjemne postupne klesá. Nie je to žiaden skok.

Koľko musíš vtedy vážiť?

52,1 kg.

Rozhovor nahrávame 8. januára 2026 a teraz vážiš?

Teraz mám 57,5 kg.

Je to ťažké?

Musíte sa na to nastaviť. Keď nemám diétu, tak nemám chuť na konkrétnu potravinu, ale keď mám diétu, tak áno – pizza, cestoviny, mám chuť na všetko.

Aké jedlo máš rada?

Milujem sushi a ázijskú kuchyňu. Keby v Trenčíne bola thajská reštaurácia, lebo nie je tu žiadna,  bola by som tam varená-pečená.

Na čo sa tešíš v tomto roku?

Čaká ma titulový zápas 13. februára na Karate Combat v Miami, čo bude obrovská vec. A v máji ideme prvýkrát v rámci Professional Muaythai League na Zimný štadión Pavla Demitru do Trenčína. Bude to najväčšia akcia bojových športov v regióne. A budem tam aj zápasiť.

Moniku čaká 13. februára 2026 v Miami zápas o svetový titul organizácie Karate Combat. Jej súperkou bude bývalá šampiónka najprestížnejšej čisto ženskej MMA organizácie sveta Invicta FC, Brazílčanka Elisandra Ferreira, ktorá neprehrala od roku 2022. Pre našu Moniku Tadlánek Chochlíkovú bude toto stretnutie jednou z najväčších príležitostí jej kariéry.  Držíme palce.

Rozhovor pripravila Eva Mišovičová

Foto: Archív a soc. siete Tomas Tadlanek a Monika Chochlikova – female fighter

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!