Niektorí ľudia odídu z domova do sveta a už sa nevrátia. Matematik, učiteľ, lektor a zakladateľ neziskovej organizácie Voices Ivan Ježík sa rozhodol pre opačnú cestu. Učil vo Švédsku, Rakúsku či Londýne, pracoval v komerčnom i neziskovom sektore. Dnes sa z Trenčína snaží prepájať ľudí, podporovať učiteľov a vytvárať priestor na rozhovory o tom, čo nás spája.
Z Trenčína do veľkého mesta
Aké boli tvoje prvé roky života v Trenčíne?
Vyrastal som na starej Sihoti, hneď vedľa Sedmičky, kam som potom aj chodil. Narodil som sa presne v roku, keď táto škola vznikla. Bolo to radostné obdobie, hrávali sme basketbal na celkom dobrej úrovni a bol som celkom obyčajné dieťa. V škole sa mi darilo, aj doma som mal na to vytvorené podmienky, a tak ma učitelia „ťahali“ robiť všelijaké olympiády – matematické, fyzikálne, chemické…
Bol si učiteľské dieťa?
Nie, moji rodičia pracovali celý život v Konštrukte a boli technického zamerania.
Od nich máš gény na matematiku?
To neviem posúdiť. Možno áno, moja mama veľmi veľa čítala a zaujímala sa o veci, asi to mám po nej. Po otcovi možno skôr povahu a istý druh trpezlivosti a optimizmu.
Máš súrodencov?
Staršiu sestru, ktorá tiež žije v Trenčíne, čo bol jeden z dôvodov, prečo som sa po rokoch vrátil. Sme si blízki, každý týždeň si voláme, navštevujeme sa.
Ste si blízki aj profesne?
Bola detskou zdravotnou sestrou, potom učila v škole a spolupracovala aj s neziskovou organizáciou Indícia, ktorá sa venuje vzdelávaniu a inšpirovaniu učiteľov a manažérov na školách. Ale starala sa aj o seniorov, napríklad v Seniorville.
Spomínaš si na niekoho, kto ťa ako žiaka Sedmičky mimoriadne ovplyvnil?
Pani učiteľka, ktorá nás začala učiť v piatej triede matematiku. Volala sa Marta Chobotová. Vtipné je, že o pár rokov neskôr si zobrala za manžela pána Ježíka, ktorý ale vôbec nie je môj príbuzný. Mali sme ju veľmi radi, pretože sa k nám správala ako k rovnocenným partnerom. Vymýšľala nám rôzne dobrovoľné úlohy, ktoré som si rád brával domov. Vtedy som prvýkrát pocítil, že ma matematika ohromne zaujíma. Prišlo mi to ľahké, lebo som si nemusel nič pamätať. Nemal som dobrú pamäť, ťažké bolo naučiť sa naspamäť básničky na slovenčine. Matematika mi pripadala vzrušujúca a istým spôsobom som už vtedy tušil, že sa jej budem venovať potom celý život.
Výber strednej školy bol teda jasný?
Výber školy bol trochu nečakaný. Boli sme dve experimentálne triedy, z ktorých vznikla potom jedna trieda v Trenčíne na gymnáziu, kam som bol prihlásený aj prijatý. Ale úplnou náhodou som bol na krajskom kole matematickej olympiády, kde boli učitelia aj z Gymnázia na Grösslingovej v Bratislave. Od nich som sa prvýkrát dozvedel o existencii gymnázia so zameraním na matematiku. Išiel som na talentové skúšky a musel sa rozhodnúť, či idem do Bratislavy, alebo ostanem v Trenčíne.
Vybral si si Bratislavu.
Nebolo ľahké v štrnástich rokoch pustiť dieťa na internát do veľkého mesta. Bratislavu sme vtedy vnímali ako veľké mesto. Považujem to za asi najodvážnejší krok mojich rodičov a som im veľmi vďačný, že ho urobili.
Nemal si z odchodu z domu do veľkého mesta ako tínedžer obavy?
Ja som sa tešil. Vo veľa veciach nie som smelý, ale keď som mal 22 rokov, pustil som sa sám cestovať po Európe. Som odmalička prirodzene zvedavý, a tak som to vnímal aj vtedy, že idem za niečím novým, za poznaním, niečím zaujímavým.
Kde si pokračoval v štúdiu po gymnáziu?
Na matematicko-fyzikálnej fakulte, kde mojím najväčším pedagógom bol pán profesor Milan Hejný. U neho som robil krúžok, tábory, študentskú vedeckú a odbornú činnosť, diplomovú prácu a bol mojím mentorom aj v rámci ďalšieho pôsobenia. Od neho som získal najviac pedagogických zručností. Obdobie vysokej školy bolo celkovo vynikajúce. Bol som šťastný a veľa mi to dalo. Študoval som učiteľský smer matematika a informatika. Informatiku som však učil len krátko vo Švédsku, inak som učil stále matematiku.
Škola ako miesto na výchovu
Ako dlho si pôsobil v zahraničí a aká to bola skúsenosť?
Celkovo osem rokov. Učil som najprv dva roky vo Švédsku, potom päť rokov v Rakúsku a na záver ešte rok v Londýne, kde som pred tým študoval. Okrem toho som mal príležitosť viesť na americkej univerzite v Stanforde letné prípravné kurzy pre študentov z rôznych krajín, ktorí sa hlásili na univerzity všelikde po svete. Aj všetky školy, v ktorých som učil, boli medzinárodné, čo bola v druhej polovici 90-tych rokov ohromne cenná skúsenosť. Videl som rôzne prístupy ku vzdelávaniu a spoznal som množstvo ľudí z úplne odlišných kultúr, názorov a hodnôt. V Stanforde som prvýkrát zažil aj to, že si môžeš v krásnom kníhkupectve dať kávu a čítať knižku. Všetko nové bolo pre nás vtedy podnetné a prínosné.
Čo si zažil v zahraničí ako učiteľ a zaujalo ťa to?
Osnovy, podľa ktorých som učil, sa volajú International Baccalaureate. Boli vo všetkých týchto školách rovnaké. Najlepšie na nich bolo, že počas posledných dvoch rokov gymnázia bola matematika „ušitá na mieru“ ľuďom podľa toho, čo išli študovať. Neučili sa všetci všetko. Ak sa chceli venovať psychológii, sociológii a humanitným vedám, mali inú matematiku ako tí, ktorí išli študovať prírodné vedy alebo priamo matematiku. Študenti neboli rozdelení do tried, ale sa miešali na rôznych predmetoch podľa toho, na akej úrovni ho študovali. Aj jednotlivé talenty boli vnímané pestrejšie.
Niekedy sa mi zdá, že na Slovensku trochu nadhodnocujeme matematiku a slovenský jazyk a vnímame ich ako najdôležitejšie predmety. Nemyslím si, že je to potrebné.
Veľmi sa mi páčilo aj to, že rodičia boli bližšie k školám. Viac boli súčasťou diania v škole. Boli zainteresovaní, zaujímali sa, chodili za nami, sami pripravovali rôzne aktivity pre študentov. Zdá sa mi, že toto sa nám na Slovensku zatiaľ nedarí.
Dá sa povedať, že najviac mi vyhovovala istá komunitnosť školy. Škola nebola len miesto na vzdelávanie, ale bola skutočne vnímaná ako miesto na život a na výchovu. A na nej sme sa podieľali všetci, ktorí sme so školou mali niečo do činenia. Neprebiehalo to tak, že poď sem, budem ťa vychovávať. Výchova prebiehala implicitne, nenápadne, vo všetkých súvislostiach. Keď sa vyskytol dajaký problém, riešili sme ho spolu, spolu nad ním rozmýšľali, všetko mi to prišlo samozrejmé a prirodzené.
Povedal si, že všetky školy, v ktorých si učil, boli medzinárodné. Odkiaľ boli ich žiaci?
Napríklad vo Švédsku som učil najčastejšie deti švédskych rodičov, ktorí žili v Austrálii, Číne, Južnej Afrike, hocikde vo svete. Chodili na strednú školu v Sigtune, aby sa jednak zlepšili vo švédčine, ale zároveň boli v medzinárodnom prostredí. Boli tam aj deti diplomatov, ktorí v krajine pôsobili. V Rakúsku to boli popri domácich študentoch predovšetkým deti ľudí zo zahraničia, ktorí žili vo Viedni z obchodných dôvodov, nie z diplomatických.
Švédska škola bola zaujímavá aj tým, že tam kedysi chodil švédsky kráľ. Rád sa tam vraciam, každé tri roky v lete zájdem na školu a pozorujem, čo majú nové. Stretnem sa v Štokholme s bývalými žiakmi, ktorí sú teraz trebárs profesormi na univerzitách. Ideme na pivo, rozprávame sa. Je to podobné ako stretnutia s bývalými žiakmi na Slovensku. Veľmi príjemné a veselé. Vidieť, ako sa im darí po toľkých rokoch, ma ohromne teší a pomáha mi to vidieť zmysel v mojej práci.
Niekedy je dobré začať od nuly
Po návrate na Slovensko si nepokračoval v pedagogickej praxi, ale začal si robiť niečo celkom iné. Prečo?
Bol som vo veku, keď som premýšľal, či by som vedel, chcel alebo mohol robiť aj nejakú inú profesiu. Pracoval som v komerčnom sektore, v banke, kde som mal na starosti oddelenie internej komunikácie a elektronických médií. Veľa som sa tam naučil o komunikácii, o budovaní značky, o marketingu, čo mi neskôr pomohlo v mnohých zdanlivo nesúvisiacich veciach. Po štyroch rokoch som však pochopil, že korporátny svet pre mňa nie je. Rozhodol som sa pre slobodu, stal som sa nezávislým profesionálom a od roku 2008 vediem tím Voices.
S akými ambíciami ste Voices zakladali?
Voices sme založili s mojou dobrou kamarátkou Andreou Ungvölgyi. Chceli sme pomáhať občianskym združeniam a neziskovým organizáciám, aby vedeli lepšie prezentovať svoju prácu pomocou textov alebo video obsahu. Aby komunikovali zrozumiteľnejšie, príťažlivejšie, jednoduchým súčasným jazykom – to bola pre nás hlavná výzva.
Odvtedy ubehlo veľa rokov. Kam sa Voices za ten čas posunulo?
V prvej fáze sme v Bratislave robili rôzne typy vzdelávaní o tímovej spolupráci, komunikácii a fundraisingu, popri tom sme nakrúcali krátke filmy, robili kultúrne podujatia v divadle Heineken Tower Stage aj celoslovenské konferencie Jump, bolo toho veľa. S príchodom do Trenčína, sme začali robiť s novými kamarátmi rôzne menšie diskusie, workshopy, kultúrne akcie, kvízy. Po dvanástich rokoch aktivít máme za sebou už 350 podujatí v Trenčíne a stabilnú komunitu. Teší ma to a som na to aj hrdý.
Aký bol tvoj návrat do Trenčína?
Bol rovnako dobrodružný ako cestovanie a práca v zahraničí. Keď sa niekam vrátiš, síce spoznávaš niektoré miesta, ale nepoznáš ľudí. Priateľstvá som si veru po viac ako tridsiatich rokoch musel vytvárať takmer od samého začiatku. Vedel som, že chcem žiť v menšom meste, že sa mi to páči a je to niečo, čo ma láka, tak som sa tomu venoval naplno.
Myslím si, že je to cenná skúsenosť začať aj vo vyššom strednom veku niečo od nuly. Naučíme sa, čo je pre nás podstatné, a čo nie. Zdravá ľudská zvedavosť a skúšanie nepoznaného je niečo, čo nám pomáha udržiavať sa duševne v dobrej kondícii. Každý z nás sa môžeš niekedy sám seba opýtať: „Čo som naposledy robil prvýkrát?“ To je otázka, ktorú dávame aj účastníkom na našich vzdelávaniach. Ukazuje sa, potvrdzujú to aj výskumy, že je pre našu psychiku je dobré občas niečo len tak skúsiť bez veľkých očakávaní.
Starajme sa o seba, aby sme sa mohli starať o druhých
Spomenul si duševné zdravie, ktoré je spolu s prevenciou vyhorenia témou vzdelávania učiteľov Pokojné víťazstvá. Čo teba ako lektora na ňom motivuje?
Vzdelávanie prebieha v malých skupinách po 20 ľudí, venujeme sa mu dva roky a v decembri budeme mať tisíc absolventov. Mňa téma prevencie vyhorenia a starostlivosti o duševné zdravie ohromne motivuje. O duševnom zdraví sa totiž veľa rozpráva a je o ňom veľa informácií, ale málo robíme preventívne. Často totiž nemáme základné zručnosti, ako sa o svoje duševné zdravie starať, a žiaľ, zložitý je aj náš postoj k sebe samému. Ukazuje sa, že sami pre seba nie sme dosť dôležití.
Starajme sa o seba, aby sme sa mohli starať o druhých – považujem to za dôležité. Snažím sa preto ľudí učiť, čo všetko vplýva na ich duševné zdravie a čo môžu robiť pre to, aby si pripadali dostatoční. Aby sa prijímali so všetkým, čo k nim patrí, so svojimi silnými aj slabými stránkami. Aby poznali svoje hranice. Aby ovplyvňovali to, čo môžu ovplyvniť. Aby išli za svojím doma aj v práci, aby žili naplno podľa svojich predstáv, no aby zároveň ostávali pritom dlhodobo zdraví a spokojní.
Kto to učil teba? Môžeš povedať, že už to vieš?
Niečo viem lepšie, niečo horšie. Učím sa každý deň od odborníkov ale aj od kamarátov. Snažím sa vnímať, pozorovať a zvedomovať si vec. Nemyslím si, že sa človek dostane raz do nejakého bodu a už to vie. Toto si môžeme pripomínať každodenne.
Napríklad keď ráno vstanem, urobím raňajky a mám 5 minút, keď sedím sám pri káve v pokoji a mám krátku meditáciu – čas sám so sebou. Nie je to meditácia, ktorá by bola zázračným nástrojom na šťastie. Je to len zamyslenie sa, či žijem tak, ako chcem. Či sa mi darí v tomto bláznivom a neustále sa meniacom svete, ostávať rozumný a vyrovnaný. Keď nájdem niečo, čo sa mi nepozdáva alebo mi nepasuje, premýšľam, ako to zmeniť. Vnímanie samého seba, sebareflexia je pre nás všetkých dôležitá. Až potom príde niečo, čomu v odbornej terminológii hovoríme sebaregulácia. Teda, že sa pokúsim o nejakú zmenu. Ale je to len o tom, že si to uvedomím a pokračujem ďalej.
Dnes ľudia veľmi veľa času hodnotia druhých a zaoberajú sa tým, akí sú druhí ľudia. Som veľký fanúšik empatie, ale myslím si, že by sme sa mali radšej zaoberať sami sebou – tým, ako reagujeme na skutočnosti, ktoré nevieme ovplyvniť. Tým, čo nám to robí, a nachádzaním spôsobu, aby nám bolo na svete dobre.
Ako sa pedagógovia dostanú na Pokojné víťazstvá?
Oprávneným poskytovateľom tohto vzdelávania je SUPERAR Slovakia, občianske združenie, ktoré zverejňuje na svojej stránke termíny a miesta workshopov. Učitelia sa prihlasujú individuálne. Úvodné workshopy sa konajú v rôznych mestách na Slovensku a my sa snažíme nachádzať finančných partnerov, ktorí ich podporia. Tak môže byť vzdelávanie pre učiteľov bezplatné.
Ako dlho vzdelávanie trvá?
Má 50 hodín. Začína sa úvodným jednodenným workshopom, potom jeho účastníci pracujú na dištančnej úlohe. Majú tri webináre – rozhovory na pozretie a záverečný webinár s mojim kolegom docentom Ivanom Šillerom.
Aká je tvoja úloha?
Vediem úvodný workshop, zadávam dištančnú úlohu a pripravujem rozhovory do webinárov.
O čom je dištančná úloha?
Dištančná úloha má presne sformulované pravidlá. Tému si volia sami podľa toho, čo sa vo svojom živote rozhodnú upraviť. Štyri týždne na tom pracujú, študujú, čítajú, pozerajú, potom vo svojej práci opisujú pozorovanie seba samého, čo sa im podarilo, alebo nepodarilo, a ako by chceli ďalej pokračovať.
Aké témy si účastníčky a účastníci Pokojných víťazstiev vyberajú?
Veľa ľudí sa napríklad zaoberá tým, že chcú zlepšiť svoj spánok. Niektorí sa chcú trošku lepšie stravovať, iní viac hýbať. Ďalší píšu o tom, ako obmenili svoj okruh známych, lebo si uvedomili, aké dôležité je pre nich sociálne zdravie a nechcú už čas tráviť s negatívnymi ľuďmi, ktorí ich možno trošku aj citovo zneužívajú. Máme peknú prácu od pána učiteľa, ktorý sa rozhodol zvládnuť svoj hnev. Máme krásnu prácu od pani učiteľky, ktorá si povedala, že nechce byť len učiteľkou a vždy cestou domov z roboty si povie „odteraz nie som učiteľka, ale som človek“. Niekomu sa to môžu zdať maličkosti, ale sme tak rozdielni, že aj starostlivosť o duševné zdravie rôznych ľudí môže byť veľmi individuálna. Dôležité je, aby oni sami pre seba boli dôležití a aby sa tomu venovali a premýšľali nad tým.
Ako sa v tebe zrodila potreba venovať sa práve téme duševného zdravia a prevencie vyhorenia?
V Londýne v rámci postgraduálu som študoval kurzy, ktoré sa venovali psychológii a sociológii, a aj neskôr na Slovensku som absolvoval zopár kvalitných neformálnych vzdelávaní. V práci som robil desiatky rozhovorov s odborníčkami a odborníkmi na duševné zdravie. Najviac ma ale asi motivovalo to, že som niekoľkých svojich blízkych videl, že podcenili starostlivosť o seba a dostali sa do zdravotných problémov.
Veľa premýšľam nad tým, prečo sa to nám, ľuďom, deje. Sám som presne ten prípad, ktorý si nevedel sám sebe nastaviť hranice. Išiel som za veľa vecami, ktoré ma priťahovali a motivovali, venoval som im veľa času a hoci ma bavili a robil som ich s radosťou, vedelo ma to poriadne vyčerpať.
Môže byť príčinou vyhorenia aj veľké množstvo práce, ktoré si nevieme „upratať“?
Príčin môže byť veľa. Keby som mal jednu pomenovať, tak najčastejšie sú to príliš veľké očakávania od seba. Zvnútorňujeme si očakávania druhých a často ich považujeme za to najdôležitejšie, čo musíme urobiť, lebo sa to od nás čaká. Nemusíme. Môžeme sa sami rozhodnúť. Príliš veľkými očakávaniami od seba samých sa snažíme robiť viac, ako na sto percent. To dlhodobo nie je pre nás zdravé. Únavový stres sa prejaví skôr alebo neskôr. Jeho prejavy sú rôzne. Najčastejšie je to strata radosti z vecí, ktoré sme predtým robili s nadšením. Niekedy je to prudké reagovanie na podnety, ktoré nás podráždia, inokedy zase nevieme obsedieť, ostať sami so sebou, a musíme stále niečo robiť.
Vzdelávate aj iné pracovné tímy alebo jednotlivcov?
Vzdelávania pre pedagógov, kde pôsobím ako lektor, robí SUPERAR Slovakia. Sám však občas robím vzdelávania aj pre iné skupiny, otvorené workshopy pre jednotlivcov, kde sa sami môžu prihlásiť, alebo aj na objednávku pre firmy či organizácie. Dobrovoľnícky som napríklad spravil workshop pre pracovníkov z Domova sociálnych služieb v Adamovských Kochanovciach, alebo nedávno pre zamestnancov Asociácie zväzov zdravotne postihnutých v Trenčíne. V rámci jedného projektu Voices vzdelávania občas robíme aj v iných mestách pre ľudí z občianskych združení a neziskových organizácií, ktorí tiež v dnešnej spoločnosti čelia rôznym tlakom.
Čo môžem ja Trenčínu dať?
Ako vznikla tvoja talkšou Prieniky?
Po pandémii korona vírusu sme sa chceli vrátiť k podujatiam naživo a vytvoriť formát, kde sa budeme rozprávať so zaujímavými ľuďmi o tom, ako sa dostali ku svojej práci a čo vlastne robia, ale aj o tom, ako vyrastali, ako sa majú, aké majú radosti i starosti mimo práce. Opäť za tým bola snaha ukázať divákom, že napriek tomu, že sme rozliční, máme veľa spoločného. A ak by sme si odmysleli zbytočné prekáračky, vedeli by sme spolu pekne žiť.
Najbližšie Prieniky budú 22. septembra. Koho na 19. vydaní privítate?
Tešíme sa na Juraja Ferka. Juraj je psí kouč. Jeho rukami prešlo viac ako desaťtisíc psov. Pomáha ľuďom zvládnuť domáce zviera a zlepšuje vzájomnú komunikáciu medzi domácimi miláčikmi a ich majiteľmi. Má svoju súkromnú školu, televíznu reláciu, no veľa ľudí o ňom netuší, že vyštudoval dve vysoké školy a robí so svojom živote aj všeličo iné. Druhým hosťom bude Samo Marec, publicista a spisovateľ. Ľudia poznajú niektoré jeho knihy, no tiež možno nevedia, že je aj významným slovenským prekladateľom z angličtiny a poľštiny. Nedávno prekladal napríklad krásnu knihu Wellness.
Ako vyberáš a pozývaš hostí na Prieniky?
Vždy som chcel do Trenčína niečo priniesť. Premýšľal som – čo ale ja môžem Trenčínu dať? Som len obyčajný občan. Prišlo mi na um, že som stretol vo svojom živote veľa inšpiratívnych ľudí. Mohol by som teda skúsiť priniesť tento sociálny kapitál. To by mohlo byť príťažlivé a zaujímavé. A tak sa o to s kamarátmi snažíme. Je to krásna práca, občas aj celkom náročná. Mnohí známi ľudia sú totiž vyťažení a chce to od nás veľa trpezlivosti. Napríklad so Zuzkou Kronerovou sme sa dohadovali viac ako dva roky, kým sa našiel voľný termín. Nakoniec sa to podarilo a bola tu aj s vynikajúcou Darinou Abrahámovou.
Koho ste pozvali na október?
V dobe umelej inteligencie je treba oceňovať ilustrátorov, ktorí robia poctivú pôvodnú tvorbu. Pozvali sme preto trenčiansku výtvarníčku, ilustrátorku a tatérku Dominiku Šikulincovú a druhým hosťom bude mladý herec Maxim Rozenberg. Diváci ho možno poznajú z televíznych seriálov Pán profesor a Dotyk života. Hoci ešte študuje, pravidelne už hrá vo viacerých inscenáciách v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Prvýkrát to budú dvaja hostia, ktorých vekový súčet je menší ako môj vek 🙂
Dôležitou súčasťou Prienikov je vždy aj hudba. Aká dôležitá je pre teba?
Hudbu, divadlo, film, výtvarné umenie či architektúru vnímam ako čosi fascinujúce. Umenie je pre človeka univerzálnym zdrojom pokoja. Je to niečo, čo nás ako jednotlivcov presahuje, a pokiaľ sami sebe dovolíme z neho čerpať, môže byť obrovským zdrojom, podobne ako príroda. Zdalo sa nám fajn prepojiť na Prienikoch hovorené slovo s hudbou. Vyskúšali sme si to v Bratislave na Voices Live a ukazuje sa to aj v Trenčíne. Snažíme sa, aby to bola najmä akustická poctivá hudba. Hudobným dramaturgom v našom tíme je Erich Vladár, ktorý sa výberu starostlivo venuje.
Aký veľký je tím, ktorý pripravuje tvoju talkšou?
Jeho súčasťou sú popri Erichovi aj Peťo Záhradník, Martina Novotová či Matej Kukučka, ktorý robí všetky naše vizuály, a Juraj Majerský, ktorí fotí. Sme vďační aj celému tímu Hviezdy a všetkým ďalším, ktorí nám s produkciou a komunikáciou pomáhajú.
Na svojej webstránke píšeš, že nevieš fungovať v prostredí, kde je povrchnosť, pretvárka, konflikty alebo prílišné súťaženie.
Nie som dobrý v situáciách, keď ľuďom nejde o vec, ale majú skryté motivácie. Mám rád pracovitých, priamych a otvorených ľudí. Ak sa k tomu pridá nezištnosť, som úplne spokojný. Som vďačný, že som v Trenčíne takých ľudí našiel. A máme ich tu veľa. Veľmi sa mi páči tvorivá a poctivá práca spisovateľa Lukáša Cabalu, výtvarníka Juraja Tomana či hudobníčky Niny Kohout. Obdivujem ich a som hrdý na to, že ich v našom meste máme. Teším sa, že ako ich kamarát som maličkou súčasťou ich príbehov.
S Ninou Kohout si robil rozhovor, keď ešte len študovala v Londýne. Minulú sezónu bola aj jedným z hostí Prienikov. Ako vnímaš jej tvorbu?
Ninu poznám od základnej školy. Je nesmierne podnetné sledovať mladých, ktorí tvoria a učia sa. Nina je nielen interpretkou, ale je autorkou hudby k skladbám či filmom. S veľkým obdivom a úctou vnímam celú jej tvorbu a myslím si, že budeme o nej ešte počuť. Napĺňa ma optimizmom, keď vidím, akí pracovití, aktívni a otvorení sú mladí ľudia okolo nás. Mám pri nich radosť, že nie všetko na tomto svete je zlé. V novembri by mali byť našimi hosťami na Prienikoch Kristína Mihaľová s Jakubom Šedivým, ktorí tvoria duo Lash & Grey a patria, rovnako ako Nina, k najvýraznejším mladým osobnostiam slovenskej hudobnej scény. Jakub sa narodil neďaleko Trenčína a tu chodil aj do ZUŠ-ky na gitaru. Veľmi sa na nich teším.
Veľa malých krokov teší viac ako jeden veľký
Vráťme sa na záver rozhovoru opäť na miesto, kde si vyrastal. Aké sú tvoje spomienky na starú Sihoť? Zmenila sa?
Sihoť mala pre mňa vždy veľké čaro. Napríklad staré kúpalisko, kam sme chodievali a pozerali sa na hrad. Veľmi sa mi tam páčilo. Na Sihoti býval aj môj dedko, ktorého veľa ľudí poznalo. Bol krajčír a volal sa Michal Rehák. V detstve som s ním trávil voľný čas a veľa som sa od neho naučil. Najviac asi robiť malé kroky. Urobiť veľa malých krokov ma teší viac, ako urobiť jeden veľký. On pomáhal ľuďom tým, že im opravoval nohavice, saká, šil pánske obleky. Ľudia ho mali veľmi radi, robil to takmer zadarmo. Bol obyčajný človek, ale múdry životnými skúsenosťami. A Sihoť, či sa zmenila? Ja si myslím, že v niečom áno, ale pre mňa je to stále miesto, ktoré ma priťahuje. Som rád, že som sa tam vrátil.
V čom spočíva čaro Sihote?
Myslím si, že je to medziľudskými prepojeniami. Napríklad veľa ľudí sa tam stará o predzáhradky, robia to prirodzene, nepotrebujú projekty ani nadbytočné peniaze. Majú k tomu miestu vzťah a snažia sa, čo sa dá, aby ten vzťah prenášali aj na mladších. Samozrejme, prichádza aj veľa nových mladých ľudí, ale páči sa mi, že tí ľudia sa tam navzájom poznajú, pomáhajú si a vidia jeden druhého v rôznych spoločenských rolách. Nie je to len pani lekárka alebo pán učiteľ, ale poznajú sa aj tak, že to je otec, brat, niečí synovec. Páči sa mi, keď vnímame jeden druhého v širších súvislostiach. Veľká nevýhoda dnešnej spoločnosti je, že ľudia sa vnímajú len cez svoju prácu a povolanie. A čo ešte vnímam ako veľmi pekné? Bývam hneď vedľa domu, v ktorom žije moja pani učiteľka zo škôlky, pani Mertanová. Dnes ráno, keď som za tebou išiel, mávali sme jej do okna. Je to upokojujúce. Jednak to, že ešte žije niekto, kto si ma pamätá ako škôlkara, ale je to aj veľmi milé prepojenie.
Našiel si takúto „Sihoť“ niekde vo svete?
To nie, ale vždy a všade, kde som bol, mi imponoval komunitný spôsob života. Napríklad vo Švédsku, čo bola moja prvá medzinárodná destinácia, kde som pracoval a učil matematiku v internátnej škole, sme často trávili večery spolu – učitelia, žiaci a rodičia na brehu jazera sa o všeličom rozprávali. Mali sme volejbalový tím, v ktorom sme hrali spolu žiaci, učitelia a aj jeden otec. Cestovali sme po Švédsku a mne sa ohromne páčilo, že na ihrisku som trebárs aj ja všeličo pokazil, žiaci videli môj neúspech a pomohli mi. Ja som potom niektoré ich neúspechy na hodinách tiež vnímal inak. Boli sme si všetci navzájom bližší. Zdá sa mi, že je dôležité, aby sme sa navzájom vnímali ako ľudia, lebo v prvom rade sme ľudia, až potom sme profesie, ktoré vykonávame.
Ako veľmi sú pre teba dôležité vzťahy?
Ja si myslím, že tak ako pre každého z nás, veľmi dôležité. Aj pre toho, kto povie, že nie. Lebo my sami seba môžeme spoznať len vo vzťahu. Nemôžeme sa zmeniť pozeraním sa do zrkadla. Až potom, keď prídeme do kontaktu s inou osobou, zbadáme, či sme sa zmenili. Vzťahy sú podľa mňa pre každého z nás dôležité a rozhodujúce. To najdôležitejšie v živote je, ako sa jeden k druhému chováme.
Ďakujem za rozhovor.
Pýtala sa Eva Mišovičová
Foto: Matej Kukučka, Juraj Majerský a archív Voices
