Prokurátorka Dagmar Budinská je už 24 rokov Trenčiankou a takmer 4 roky vysokohorskou nosičkou. Stala sa ňou až potom, ako vyrástli do dospelosti jej tri deti. Každý víkend mení paragrafy za horské chodníky. Jej príbeh dokazuje, že nové sny si možno plniť v každom veku a s odvahou.
Z Martinčanky Trenčianka
Ako sa z rodenej Martinčanky stala Trenčianka?
Do Trenčína som sa presťahovala v roku 2002 kvôli partnerovej práci. Odvtedy je Trenčín mojím domovom. Predtým som robila prokurátorku v Martine a nakoľko tu na prokuratúre bolo voľné miesto, po materskej som hneď nastúpila.
Čo pre vás po 24 rokoch znamená Trenčín?
Trenčín je veľmi pekné mesto. Jednak pešia zóna a hlavne hrad, to je ikona. Ešte keď som bola malé dieťa a bývala v Martine, za dávneho socializmu, urobili sme si výlet do Trenčína kvôli Trenčianskemu hradu. Doteraz si pamätám, ako som šliapala po tých Matúšových schodoch. Už vtedy som to vnímala ako krásne miesto. Trenčín je naozaj veľmi príjemné mesto aj čo sa týka kultúry, spôsobu bývania, infraštruktúry. Vyhovuje mi.
Režim vášho života je 5 dní v Trenčíne a víkend v Tatrách?
Áno, odkedy robím nosičku, v piatok odchádzam rovno z práce do Tatier a vraciam sa v pondelok ráno.
Telesná výchova najstrašnejší predmet
Patrili aj predtým hory k vášmu životu?
Vždy som v peknom počasí vo voľnom čase utekala na hory, väčšinou do Vysokých Tatier. Aj počas dovoleniek to boli vždy hory.
Prečo ich potrebujete?
V horách som sa cítila aj sa cítim neskutočne dobre, slobodne, oddýchnuto. Sloboda v horách je niečo neuveriteľné. Potrebujem to hlavne pre dušu, hlavu a myseľ. Pracujem s trestným právom, takže päť dní v týždni je to neustály kolobeh spisov, povinností, rozhodovania, pojednávaní. A zrazu je piatok poobede a hlava sa v horách úplne vyčistí. Je to úplne iný svet ako svet v meste. Svet bez termínov, stresov, povinností a myšlienok o tom, čo už malo byť vybavené, čo musím ešte stihnúť a ktovie, čo ešte príde.
Vzťah k horám ste si našli sama alebo vám ich niekto ukázal?
Úplne sama. Doma sme k tomu neboli vedení. A viete, čo je paradox? V horách sa človek musí hýbať, mať kondíciu, výdrž, vytrvalosť, no ja som sa nikdy ako dieťa a potom až do svojich 40 rokov nikdy nejako zvlášť nepohybovala, maximálne som pracovala v záhradke. Žiadny šport, nič. Telesná výchova na základnej škole bola pre mňa najstrašnejším predmetom. Aj na strednej či vysokej. Mala som vždy stres, lebo som nič nevedela robiť. Žiadne behanie, skákanie, šplhanie, nič. Ale turistika – to je niečo pre mňa. Idem pomaličky, pokojne, som pevnými nohami na zemi.
Ako ste sa dostali k vysokohorskej turistike?
Začalo sa to obyčajnými prechádzkami, potom turistikou, na ktorej som si išla vyvetrať hlavu. S partiou sme pochodili snáď všetky slovenské pohoria. Postupne, ako som nadobúdala akú-
-takú kondíciu, mi už kopčeky nestačili. Prišli Západné Tatry, Vysoké Tatry, poľské Tatry, Alpy, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, škótske hory. V Nórsku som bola po horách aj na najvyššom vrchu uprostred ľadovcov.
Ktoré z nich sú pre vás najkrajšie?
Vysoké Tatry sú jedinečné, mimoriadne krásne a asi najkrajšie. Sú na maličkom priestore, sú strmé, je v nich všetko divoké, krásne a premenlivé. Z hľadiska ročného kolobehu žijú Tatry svojím veľmi aktívnym životom. To je na nich krásne.
Práca pre chlapov
Ako prišlo až k vysokohorskému noseniu?
Postupne som začala chodiť mimo turistických chodníkov na štíty, kam sa dá ísť len s horským vodcom. Vyjsť hore po žľaboch je iné ako ísť po chodníku. V žľabe si musím hľadať cestu sama. Potom prišli žľaby v zime s cepínmi a mačkami, sledovanie lavínového nebezpečenstva, kde svieti slnko, kde je to zľadovatené. Pomaličky som sa učila čítať terén. A potom som si povedala, že na Lomnickom štíte som už bola 5-krát za rok na kávu, tak idem skúsiť niečo nové. Vo Veľkej studenej doline som stretla viackrát jedného nosiča. Bol ešte starší ako ja. Prihovorila som sa mu. Ako je to možné, že v jeho veku – povedal mi, že bude mať 60 rokov. Dokáže takéto niečo robiť? Niečo, čo je vhodné skôr pre vyšportovaného 20-30-ročného chlapca z „posilky“.
Bol to nosič, s ktorým dnes nosíte spoločne?
Áno, Ďurko Hreus. Dali sme sa vtedy do reči a potom znovu stretli v Tatrách. Odvtedy sme partnermi už takmer štyri roky.
Ako zareagoval, keď ste povedali, že to chcete vyskúšať aj vy?
Odpoveď bola: „Nie, to je práca pre chlapov.“ Ja som bola, samozrejme, neodbytná. Napokon súhlasil, s tým, že sa opýtame chatára, či môžem. Bolo to na jeseň a chatár povedal, že teraz nie, ale na jar, keď sa otvorí turistická sezóna, potom to môžem vyskúšať.
Vyskúšali ste?
Niesla som vtedy asi 25 kilogramov. Mala som obrovský problém na krosnách so stabilitou, udržať ich vôbec na chrbte a neprevrátiť sa. Jasné, že ma neskutočne boleli trapézy a myslela som si, že po 200 metroch to položím a idem späť. Ale povedala som si – chcela si to, tak ideš trošku zabojovať. Kým som prišla na chatu, bolo to naozaj trápenie – váha, strmý terén, 700 metrov prevýšenie.
Prvá vynáška bola na Zbojnícku chatu, kam nosíte aj dnes?
Áno. Keď som tam prišla, prišlo mi na um – veď to bola krásna vychádzka, je to ešte krajšie, než len chodiť po horách. Idem síce dolinou s nákladom v priemere 45 kíl, čo je na ženu dosť ťažká váha, ale som pri tom šťastná. Hlava úplne vypne a cítim neskutočnú radosť. Keď náklad donesiem na chatu, som úplne ako v extáze. Taká radosť človeku príde do duše a hlavou mi beží – Bože, ja už chcem ísť na ďalšiu vynášku. Zídem dolu a pozerám počasie, kedy bude zase v ďalšom týždni pekný deň.
Čo dnes znamená pre vás vysokohorské nosenie?
Veľa. Aj pre zdravie i fyzickú kondíciu. Ako nosím tých tri a pol roka, cítim sa podstatne zdravotne lepšie. Ďalšia vec je, že nejdem len tak na turistiku, niekam vystúpim, pozriem sa odtiaľ a zídem dolu. Je úžasné, keď sa turisti pristavia – „čo nesiete? Dnes sme na chate zjedli buchtu a vidíme, že vy ich zase nesiete. Ďakujeme vám. Máte tam vody, my sme si kúpili, ďakujeme, že nám to nosíte, aby sme sa mohli najesť, napiť.“ Je to úžasné. Nielen, že človek robí niečo pre seba, hýbe sa, pre zdravie, je na čerstvom duchu, ale robí niečo aj pre iných. Veľa turistov je za to vďačných. To je ešte to navyše. Znamená to pre mňa obrovské obohatenie. Nielen duše, že je mi tu úžasne dobre, aj keď je ten náklad veľmi ťažký a niekedy si poviem – Bože, zase, načo som tu? Ale keď sa turisti pristavia a povedia: „Ste úžasná, ako to zvládate, veď ja by som seba neodniesol, sám s batohom tam neviem vyjsť, ďakujeme vám.“ Dáva mi to neskutočnú podporu.
Osemdesiat percent vlastnej váhy
Rozprávame sa po tom, ako ste mali v pondelok dovolenku kvôli vynáške. Čo ste niesli na chatu?
Práve tie buchty, minerálky, chlebík a to, čo chata potrebuje. V prvom rade potraviny.
Odkiaľ ich beriete?
Na Hrebienku sú bunky, do ktorých nám dovezú to, čo si chata objedná – mrazené polotovary, bryndzu, pirohy, halušky, mäso, párky, šošovicu, ryžu, zeleninu, z ktorej sa varia polievky, prílohy a kadejaké šaláty. Nosíme aj čistú posteľnú bielizeň, kanistre s naftou, na zimu hlavne pelety na kúrenie.
Nosíte aj súdky s pivom?
Chata má dvakrát v roku povolené doviezť vrtuľníkom veľké množstvo tovaru, čiže na jar a na jeseň sa vyvezú väčšinou 50-litrové sudy. Okrem toho sa aj nosia v prípade potreby, ale je len pár nosičov, ktorí to zvládajú. Je to 70 až 75-kilogramová vynáška – 50 litrov obsah, súdok má asi 13 kíl a k tomu krosná. Ja som niesla malý 30-litrový súdok. Keď som to zrátala s krosnami a vecami, malo to nejakých 48 kíl.
To je zhruba vaša váha. Či to nie je správna otázka?
Je to otázka namieste. Je rozdiel, či 50 kíl vynesiem ja, ktorá vážim 50 alebo 55 kíl, alebo či tých 50 kíl vynesie vyšportovaný chlap, ktorý meria 2 metre a váži 120 kilogramov. Je to svojím spôsobom silový šport. Beriem to tak, že zhruba 80 percent svojej váhy vynášam. Pravidelne každý víkend. Som vďačná za to, že to ešte dokážem a hlavne, že mám z toho radosť. Keby človek z toho nemal radosť, tak sa to nedá robiť.
Vy sa už v piatok ráno chystáte do práce tak, že z nej odchádzate rovno na cestu?
Áno, robím to tak, lebo najradšej chodím na vynášku skoro ráno. Aj teraz som vstávala o druhej. Na Liptove máme s priateľom chalúpku, kde sa vždy v piatok stretneme a potom na víkend ideme spolu na vynášku. No a večer si ešte spolu posedíme, podebatíme, čo ako cez týždeň kto prežil, lebo každý sme inde.
Sloboda pod nákladom
Prečo je pre vás dôležité ísť skoro ráno?
Keď sú horúčavy, je určite lepšie ísť skoro ráno, kým slnko až tak nepečie. V zime je to nevyhnutné, lebo keď idem neskôr a začne svietiť slnko, sneh zmäkne, človek sa preborí po kolená a s vynáškou sa prevráti. Rada chodím skoro ráno aj preto, že je menej ľudí. Musím sa sústrediť na každý jeden krok, aby sa mi noha nezošuchla po mokrých kameňoch a nevyvrtla. Vynáška je naozaj sloboda pod nákladom, človek je sám so sebou, len so svojimi myšlienkami. Na chatu je to sedem kilometrov, trvá mi to päť hodín, niekedy štyri a pol, podľa podmienok.
Aj v pondelok som prvých turistov stretla po troch hodinách. Čiže tie tri hodiny som bola v doline úplne sama. Veľa vecí si človek utriedi v hlave, usporiada, zaspomína a cíti úžasný pocit slobody. Pre mňa je vzácne to ticho. Úplne vypnem, čistá psychohygiena.
Keď idem dolu, tak som rada, že ide kopu ľudí oproti mne na chatu. Rada sa s nimi porozprávam. Dolu idem zväčša tak dlho ako hore, lebo ľudia sa pristavia, porozprávajú, ďalší sa chcú so mnou odfotiť, sú to milé chvíľky.
Riadite sa ráno podľa počasia?
Keď viem, že vietor má byť napríklad do obeda, tak sa neponáhľam, idem o siedmej, aby postupne ustával. Keď má vietor silnieť, ak sa dá, idem po tme skoro ráno s čelovkou, aby som prišla na chatu skôr ako príde vietor. To je absolútne najhoršia vec pri vynáške. Človek vie ísť vo fujavici, v daždi, ale vietor je veľmi nebezpečný. Jednak je vynáška ťažká a je aj meter vysoko nad hlavou. Keď sa vietor do toho oprie, môže ma prevrátiť.
Už sa vám to stalo?
Vietor ma už ma párkrát prevrátil. Aj teraz v pondelok bol miestami taký silný vietor. Zostala som stáť, rozkročila nohy, aby som mala čo najväčšiu stabilitu, zapichla paličky do zeme a stála, ani sa nepohla, kým vietor neutíchol. Vietor je úplne najhorší.
Svetová rarita
Aké počasie bolo v pondelok v Tatrách?
Zima, ochladilo sa. Išla som síce v tých mojich šatočkách, no len čo som sa na chvíľočku zastavila na „štandoch“, aby som sa napila, v momente som sa obliekala. Fúkal studený vietor. V sobotu bolo teplučko, počas celej vynášky som išla v šatách.
Máte špeciálne šaty, ktoré nosíte na vynášku?
Áno, som tým známa. Jasné, že musím mať aj normálne športové oblečenie, bez toho to nejde. Funkčné oblečenie je účelné. Ale ja som si v lete povedala, že keďže žijem na Slovensku a nosenie je rarita (jediné v celom svete a žiadna iná krajina nemá takéto šerpovské nosenie tovarov na chatu), zohnala som si také bielo-modré šatočky. Smejem sa, že je to ako slovenská modrotlač. Veľa ľudí ma pozná práve kvôli nim. Nosím ich od jari do jesene. V zime musí byť človek normálne naobliekaný. Keď sme s Jožkom Kubánim nakrúcali, bol 15-stupňový mráz. Tá dolina je v zime v tieni, slniečko tam nezasvieti . Keď si predstavíte 15-stupňový mráz 5-6 hodín, odchádzali mi ruky, prsty mi mrzli, ešte naviac keď začal fúkať silný studený vietor, pocitovo bolo v ten deň aj mínus 24.
Aké je vaše obľúbené obdobie na vynášku?
Sú nosiči, ktorí nosia len v lete. Ja chodím celoročne. Mám za sebou viac ako 150 vynášok a pre mňa je najkrajšia, ale aj najnáročnejšia zima. Vtedy je všetko krásne biele ako z rozprávky. Keď tichučko začne padať sneh, pripadám si ako Perinbaba. Krásna je aj jeseň, keď je všetko sfarbené. To sú asi najkrajšie obdobia, ale každé má svoje čaro. Na jar vidíme, ako dolina začne rásť, dýchať, kvitnúť. Vtáčiky, keď začnú spievať, listy, keď sa nahadzujú na stromy. Pred týždňom to tam ešte nebolo a dnes to už je, včera tie kvietky neboli, dnes už sú. Kolobeh je rýchly, lebo je tam krátke vegetačné obdobie. Zimu mám najradšej aj preto, že všetko je stíšené.
Mnohí nosiči si na zimu netrúfnu. Vy áno.
Vynášky v zime sú veľmi ťažké. Chodník je veľakrát zľadovatený a zafúkaný snehom tak, že ani nevidíme, kadiaľ ísť. Často idem za Ďurkom tri kroky a nevidím, kde stúpil, lebo vietor stopu tak rýchlo zafúka. Preto v zime väčšinou chodíme viacerí. No a potom, keď zrazu zasvieti slnko, sneh zmäkne, človek sa preborí aj po pás a vyhrabať sa z toho s ťažkým nákladom na chrbte je veľký problém. Ale napriek tomu je zima pre mňa najkrajšia. Najnáročnejšia, ale aj najkrajšia. V zime sú krátke dni. Ráno ideme pri svetle z čelovky a popoludní sa vraciame rovnako v tme s čelovkou. Všetko závisí od poveternostných podmienok. Nosiči môžu aj prespať na chate, keď prídu s vynáškou, čo niekedy v zime využívame. A keď ráno vstaneme, vidíme brieždenia, východ slnka v tej výške, všetko ešte tmavé, len sneh bielučký okolo a ružovofialové zore, to sú krásne chvíle.
Medveď na chodníku
Vždy chodíte s partnerom na vynášku spolu?
Väčšinou chodíme spolu, ale chodievam aj sama. Niekedy idem s mojimi deťmi, keď si chcú urobiť prechádzku. Ďurko už je na dôchodku, takže nosí aj cez týždeň. Ja som viazaná tým, že pracujem v Trenčíne, takže nosím len cez dovolenku alebo cez víkendy.
Keď si predstavím seba v tej tme a všetky tie zvuky lesa, cítim strach.
V tej doline je úplne ticho, preto to mám rada. No priznám, napríklad aj včera (v pondelok) bolo to po nočnom daždi. Prišla som na Hrebienok a tam taká hmla, že som nevidela pred seba na pol kroka. Bolo asi pol piatej keď už som išla do doliny s naloženými krosnami. Nič som nevidela pred sebou v tej hmle. A v doline je jedno také miesto, kde sa pohybuje medveď. My už vieme, kde to je. Pred tým miestom som, samozrejme, začala vykrikovať a vyspevovať.
Čo si spievate?
Človek nevládze moc spievať, lebo náklad je ťažký, ale niečo zakričím alebo zahulákam, aby medveď vedel, že som tam. On útočí na ľudí len keď je vyprovokovaný. Keď započuje zvuky, odíde.
Podarilo sa vám ho tam niekedy vidieť?
Prechádza na jednom mieste aj cez turistický chodník. Má tam svoje teritórium a viacerí nosiči i ľudia, ktorí robia na chate, ho tam už videli a aj stretli priamo na chodníku. My sme ho už asi dvakrát počuli. Rovno pod chodníkom je kosodrevina. Počuli sme, ako dupe a váľa sa po nej, tak sme zakričali. Ďurko si rád zaspieva, tak spieval. Medveďa sme potom videli, ako uteká dolu kopcom preč.
Každá z vysokohorských chát má svojich nosičov?
Áno. Je to kvôli tomu, aby sa vedeli plánovať objednávky tovaru. My sa asi týždeň vopred nahlasujeme. Niekedy je treba vyniesť väčší objem tovaru, hlavne cez letnú sezónu, alebo keď je skialpinistická sezóna v marci a apríli. Každá chata má svojich nosičov, aby vedela to množstvo tovaru objednať a nosiči ho vynosiť. Keď sa napríklad dovezú mrazené veci alebo mäso, nemôže to ostať v bunke na Hrebienku. Podľa počtu nosičov musí chatár zabezpečiť, aby sa všetko vynosilo hore. Voda, peletky alebo posteľná bielizeň počkajú, ale šunka, chlebíky, zelenina, mrazené polotovary musia ísť hore čím skôr.
Dolu nižšia, hore vyššia
Keď sa niekto chce stať vysokohorským nosičom, potrebuje mať nejaké skúšky, vzdelanie, certifikát?
Nie, nič takéto, žiaľ, nie je. Myslím si, že je to na škodu. Nedávno, je to asi známe, na Téryho chatu hľadali nosičov cez inzerát na internete. Chlapci vyšli v krátkych nohaviciach a v krátkom tričku na Zamkovského chatu, kde ich horskí vodcovia otáčali, lebo od Zamkovského je už úplne iný terén. Fúkalo, snežilo, mrzlo a tí chlapci by neboli došli. Mám minimálne 150 vynášok za sebou a každá z nich bola absolútne o niečom inom. Ja som mala to šťastie, že Ďurko mi všetko povysvetľoval a bol na mňa naozaj prísny. Ale stálo to za to, lebo dokážem sama zvládnuť aj extrémnejšie situácie.
Čo by mal teda nosič alebo nosička dopredu vedieť?
Vzhľadom na to obrovské riziko, do ktorého my ako nosiči ideme, myslím si, že by možno mala byť aspoň nejaká prednáška vopred s praktickou ukážkou ako to treba správne nabaliť, ako treba zabezpečiť rovnováhu a ako zvládnuť „štandy“.
Už to je základ, ako správne nabaliť krosná, aby netlačili do krížov, do bedier, ako rozložiť váhu. Väčšinou sa to robí tak, že dolu ide nižšia váha a tá vyššia hore, ale zase nie príliš vysoko. To sa nikde neučí, až keď sa človek párkrát v tej doline vyváľa, potom na to príde.
Tak isto otázka ako ísť, za akých podmienok, ako sa pripraviť, čo si so sebou na vynášku zobrať. V doline sa mení počasie každú minútu. Hlásili slniečko a bola taká zima, že som išla teraz v pondelok v rukaviciach a to je polovica júla.
Potom ako ísť, aby si človek zabezpečil a udržal stabilitu aj pri veľkých výšľapoch. Veľa chlapcov sa prevrátilo, prišli doráňaní, v zime poprebáraní, poudieraní, krv na hlave, na nohách.
Spomínali ste „štandy“ – čo to znamená?
Krosná si potrebujete niekde po ceste odložiť, my to voláme „štand“- buď sú to nejaké rovnejšie mäkké trávy alebo rovná skala, kde si ich dokážem oprieť a odložiť a viem sa napríklad obliecť, napiť sa, prípadne nejakú drobnosť si prehryznúť. V zime je v doline dva metre snehu, čiže skaly, kde náklad dokážem oprieť v lete, v zime sú pod snehom. Keď je sneh trošku mäkký, tak si to viem do neho položiť a drží to. Keď je príliš mäkký, náklad sa preborí a spadne. Keď je zľadovatený sneh, náklad sa zošuchne letí dolu dolinou.
Máte skúsenosti aj s lavínou?
Máme tam dva lavínové úseky. Aj tento rok chlapci pri vynáške odtrhli lavínu. Takže je dobré mať aj lavínové kurzy. Podľa mňa je nosičstvo nebezpečnejšie, ako keď idú horskí vodcovia s klientami napríklad na Gerlach a majú ich istených na lane. Keď sú zlé podmienky, my ideme do nebezpečnejšieho terénu. Nie sme istení, nemáme prilbu.
Veľakrát sa nám stalo v zime, že sme krosná položili do snehu a išli sme si najskôr vyšliapať aj dvesto – tristo metrov chodník, kadiaľ vôbec ísť, aby sme sa nepreborili a prešli kúsok. Potom znovu krosná položili a znovu ďalej prešliapávali až kým sme neprešli do lepšieho terénu.
Neskúsiš, nevieš
Viete si dnes predstaviť, že by ste nenosili?
Nie. Vôbec nie. Keď tovar donesiem na chatu, už plánujem ďalšiu vynášku. Som nešťastná, keď mám niekedy v práci služobnú pohotovosť, a ten týždeň ani víkend nemôžem ísť do Tatier. To sú pre mňa tie najťažšie chvíľky. Tým, že pracujem v kancelárii a sedím celý deň, tak už ku koncu týždňa cítim, že ma bolia kríže a bedrové kĺby a keď idem na vynášku, ako keby sa mi celé telo ponaťahovalo. Možno tým, že človek robí výšľapy po skalách, naťahujem sa na reťaziach, ktoré máme na dvoch úsekoch, po vynáške mám vždy pocit, že telo omladlo o desať rokov. Je to možno nepochopiteľné pre toho, kto to nezažije, ale mňa naozaj po tej vynáške nič nebolí.
Stane sa, že si v hlave nesiete so sebou prácu domov?
Dennodenne. V práci väčšinou riešim domáce násilie. Nie krádeže bicyklov alebo iných vecí. Je to rodina, v ktorej sú väčšinou deti. Niekedy, keď čítam spisy, hovorím si, že ani nie je možné, aby niekto v dnešnej dobe takýmto spôsobom žil. Ako tam tie deti môžu vôbec existovať? Ako to jeden človek môže vôbec zvládať? Ten načítaný spis so mnou zostáva nielen 8 hodín v práci, ale nonstop. Kedysi som mala pri nočnom stolíku papier a ceruzu a keď mi niečo v spánku napadlo, zapísala som si to. Lebo človek to nedokáže dať z hlavy preč. Až keď som začala robiť vynášky v Tatrách, možno tým, že sú také fyzicky náročné, podarilo sa mi, že už v piatok poobede sa moja hlava vyčistí.
Ľudia vo veku po 50-tke sa nie veľmi často vrhajú do nových neprebádaných vôd. Váš príbeh môže byť v tomto veľmi inšpiratívny. Vnímali ste aj vy 50 rokov ako míľnik?
Ja som si povedala, že kým budem mať 50, chcela by som zvládnuť 7 tatranských štítov. Mala som asi 48, keď som ich prešla v priebehu mesiaca. A čo ďalej? Všimla som si, že v meste majú ľudia úplne iný náhľad na život v porovnaní s ľuďmi v horách. Tam sú sedemdesiatnici, ktorí skialpujú, lezú, idú 4 dni prechod na lyžiach zimnými Tatrami. Stále sa cítia mladí a majú obrovské plány na ďalších 10 rokov.
Tu v meste majú ľudia iné zmýšľanie. Ja som tiež mala také, že päťdesiatka a život sa pomaly končí. Už len tak posedieť si pri televízore, niekde ísť možno na kávu, na prechádzku po parku, po rovine, lebo už to telo nebude vládať. Ale mňa motivoval každý ďalší kopec.
Netreba sa zastaviť, že už mám veľa rokov, že nedokážem, nejde to, ale idem a skúsim. Keď sa nedá, vrátim sa, ale idem to skúsiť. Nebudem si vyčítať, že som mohla a nikdy som sa o to nepokúsila. Tak to bolo aj s nosením, aj s mojím cestovaním po európskych horách či chodením po Tatrách mimo značených turistických chodníkov. Keď to nevyskúšam, nebudem vedieť, či to zvládnem a či sa mi to páči.
Čo podľa vás potrebuje človek k spokojnosti a peknému životu?
Človek nemusí byť ani mladý, ani bohatý, ani mať všetko, stačí mať v sebe nejaké túžby, sny a stále ísť za nimi. Život si skrášliť a spríjemniť každý deň maličkosťou, aby bol niečím iným, novým, zaujímavým, krajším. Človek dokáže stále objavovať niečo nové, len si musí nájsť to, čo ho baví. A tešiť sa. Ja sa už teším na prvý a druhý august, lebo to je víkend, a pôjdeme s Ďurkom spolu na vynášku.
Pýtala sa Eva Mišovičová
Fotografie: Archív Dagmar Budinskej a Martin Maličký
