Mário Barinec pracuje už takmer desať rokov v Sociálnych službách mesta Trenčín – v mestskej rozpočtovej organizácii, ktorá je zriaďovateľom Nízkoprahového denného centra a Nocľahárne na Nešporovej ulici. Vyštudoval sociálnu pedagogiku a má nocľaháreň i centrum na starosti.

V čom predovšetkým spočíva vaša práca okrem administratívnych vecí?
Na dennej báze s kolegyňou a kolegami riešime životné príbehy ľudí. Hneď po otvorení, presne o deviatej, prídu väčšinou staronoví klienti alebo tí, ktorí k nám chodia už dlhšiu dobu. Počas dňa prichádzajú noví, ktorí o nás počuli alebo o našich službách čítali na internete. Spolu potom riešime, ako ich sociálny problém vyriešiť.
Aký veľký je váš tím?
V nocľahárni mám troch kolegov: Vlado Šestina, Michal Sekerák a Paľo Farula. V nízkoprahovom dennom centre sme tiež traja – kolegyňa, sociálna pracovníčka Michaela Ružičková, kolega, Igor Šagát , ktorý ľudí prijíma v dennom centre, a ja.

Mohli by ste vysvetliť slovné spojenie „nízky prah“, ktoré je v názve denného centra?
Ide o nízky prah na získanie potrebnej pomoci pre človeka, ktorý si nevie dať rady pri vybavovaní svojich vecí na bežných úradoch. Má napríklad nejakú závislosť, má nejaké psychiatrické a zdravotné obmedzenia. Nasmerujeme ho na príslušné úrady alebo tie doklady vyplníme s ním, sprevádzame niekedy klienta pri ich vybavovaní. Kladieme najmenšie bariéry na to, aby si človek mohol uplatniť svoje právo na pomoc. U nás je sociálne poradenstvo a vstup do denného centra zdarma, teda prístupné všetkým, ktorí to potrebujú.
Sú dni, keby mávate v centre viac plno?
Áno, väčšinou sú to pondelky a piatky. Často sa totiž stáva, že návštevu centra človek odkladá, váha alebo je možno ľahtikár, a možno si to ani neuvedomí, ale úradné veci sa dajú vybaviť len počas pracovného týždňa a on s nimi príde v piatok tesne pred koncom našej pracovnej doby.
Prichádzajú do denného centra aj ľudia, ktorí majú strechu nad hlavou, ale hrozí im, že o ňu môžu prísť?
Áno. Sociálne poradenstvo ponúkame aj ľuďom, ktorí sa ocitli tesne na hranici chudoby alebo majú prísť o zamestnanie či o bývanie. Alebo zo zdravotných dôvodov nemôžu ďalej užívať svoju nehnuteľnosť, stratili príjem, zostali na invalidnom dôchodku alebo trpia nejakým psychiatrickým ochorením, ktoré im znemožňuje ďalej pracovať a starať sa o seba, prípadne o rodinu.
Čo u vás môžu očakávať?
Môžu využiť naše poradenstvo, my ich nasmerujeme na ďalších odborníkov, úrady, ktoré im pomôžu získať finančný príspevok – dávky, invalidný dôchodok, starobný dôchodok, hmotnú núdzu. Ďalej je u nás možné poradiť sa, ako sa zorientovať na trhu práce alebo vyhľadáme nové ponuky na prácu, trebárs na čiastočný úväzok či prácu s ubytovaním, ak je to potrebné. Sprostredkovanie kontaktu s inštitúciami. Pomáhame s vyhotovením životopisu, s vysvetlením rôznych úradných dokumentov. Prípravou jedla v našej jedálni si môžu klienti udržiavať a trénovať návyky potrebné k samostatnému životu. Klienti tiež môžu u nás absolvovať rozhovory v atmosfére pochopenia. Môžu tak vyventilovať svoje emócie spojené s prežívaním ťažkých životných situácií. Naším cieľom je, aby človek nezostal v ohrození a nemusel vôbec do nocľahárne ísť.

Chodia teda ľudia aj preventívne?
Niekedy sú to ľudia, od ktorých by ste to nečakali. Nie sú a ani nikdy neboli bez domova. Ale stali sa im v živote veci, pre ktoré nás vyhľadajú. Potrebujú vedieť, čo majú robiť ďalej. Väčšinou býva problém v zadlženosti. Niekto má v neporiadku zdravotnú poisťovňu, iný dlží telekomunikačným spoločnostiam, ďalší nebankovým subjektom. Riešime osobné bankroty, navigujeme klientov k ďalšej pomoci. Snažíme sa, aby nestratili svoj štandard, ak je to možné. Aby ich veritelia neobťažovali tým, že pohľadávky chcú získať od človeka, ktorý už nemá nijaký majetok.
Je skvelé, že človek príde skôr.
Dôležité je, že sa o nás dozvie a že mesto Trenčín má sociálne zariadenie, kde môže dostať sociálne poradenstvo. Najdôležitejšie však je, aby zahodil obavy a povedal nám o svojom probléme. Na základe toho môžeme riešiť veci v čase, keď on ešte stále má kde bývať, hoci už má finančné problémy. Mal by nám povedať všetko, aby sme vedeli reagovať a ponúknuť mu informácie, ktoré by ho zbavili problému.
Aká veľká časť klientov centra to je?
Približne menšia štvrtina.
Kto tvorí zvyšnú časť?
Tri štvrtiny sú tí, ktorí už majú existenčné problémy. Nebývajú. Sú na hranici chudoby, nemajú žiaden príjem, nemajú žiadnu prácu. Majú psychiatrické alebo fyzické ochorenia, ktoré im znemožňujú pracovať.
Sú vaši klienti väčšinou z Trenčína?
Trenčania chodia, samozrejme, ale prídu aj klienti z iných miest. Veľké mestá v okolí ako Dubnica, Ilava, totiž nemajú taký druh sociálneho zariadenia ako je nízkoprahové denné centrum, čo je veľký problém.

Ak prídem do nízkoprahového denného centra ako klient po prvýkrát, čo ma čaká?
Prvý krok, ktorý je nevyhnutný aj podľa zákona, je ten, že sme povinní vás oboznámiť o našej službe a je potrebný váš súhlas. Oboznámime vás s tým, čo dokážeme s vami riešiť, ako sa tu pohybuje, aké sú tu pravidlá, aby sme sa všetci mohli cítiť bezpečne a aby ste aj vy mali priestor rozpovedať nám svoj príbeh. Človek sa môže u nás osprchovať, môže si dať kávu, čaj, môže si len tak posedieť, pokiaľ je uzimený. Všetko je nastavené tak, aby sa mohol klient stabilizovať.
Čo je zdarma a čo nie?
Oprať si veci môžete za 60 centov, prípadne za hlinený dukát – a to je všetko. Spoplatnená je potom nocľaháreň, kde 1,50 € je za noc pre ľudí, ktorí nie sú evidovaní na úrade práce. A tí, ktorí sa zaevidujú, vykonávajú verejnoprospešné práce pre mesto, platia 1 €, prípadne hlinený dukát.

Čo ak mám problém hovoriť?
Ak nevieme všetky okolnosti, je ťažké nastaviť pomoc. Podstatné však je, že na nikoho netlačíme. Ak sa človek rozhodne, že nebude rozprávať, ponúkneme mu naše priestory. Môže sa stať a aj sa stáva, že nový klient zistí a odpozerá, ako to u nás funguje. V jedálni si môže spraviť jedlo, pozhovárať sa s ostatnými klientmi a príde čas, keď sám povie: „Chcel by som riešiť svoj problém.“ Každá osobnosť je iná. Každý človek je inak psychicky nastavený. Môže mať predsudky, môže mať úzkosť z danej témy, môže čokoľvek prežívať. Ja nemôžem na klienta tlačiť. Môžem to len rešpektovať. Môžem mu predostrieť, aké má možnosti a aké služby robíme.
Aké najčastejšie problémy v centre riešite?
Je to celá škála problémov. Väčšinou sú to ľudia, ktorí sa nevenujú svojim dlžobám alebo nevedia, ako si uplatniť práva v tomto smere. Majú dlžobu a čo s ňou? Prežívajú takto veľmi dlhé obdobie. Majú exekúcie. Pracujú a časť platu im berie exekútor. Je to namáhavé, psychicky aj fyzicky vysiľujúce a môže to dospieť do bodu, že ten človek naozaj prestane byť zdravotne v poriadku a problém sa ešte viac vyostrí. Je dobré, ak sa príde poradiť.
S kým máte nadviazanú spoluprácu pri riešení pomoci pre klientov centra?
Máme veľmi dobré skúsenosti a nadviazanú spoluprácu, pokiaľ ide o úrad práce, rôzne poradenské služby, psychiatrov, fakultnú nemocnicu, sociálne sestry a mnohé inštitúcie od detských domovov po políciu. Spolupracujeme aj s mestskou políciou, okresnými súdmi, probačnými pracovníkmi a akoukoľvek zložkou štátnej služby, ktorá prichádza do styku s ľuďmi, ktorí majú nejaký problém.
Prehliadkou nízkoprahového denného centra sa končia aj „Prechádzky bez domova“ – projekt, na ktorom spolupracujete s tímom Trenčín 2026. Ako ho vnímate?
Prekvapil ma záujem, ktorý Prechádzky bez domova vyvolali. Ich zmyslom ale nie je ísť na miesta, kde ľudia bez domova sú, a pozerať sa na nich. Prvá zastávka je železničná stanica a interaktívna hra – odmyslite si, že máte mobil, nemáte ani finančné prostriedky, čo vás napadá ako prvé? Ako by ste si mohli pomôcť? To si potom vyhodnotíme a presunieme sa na ďalšie stanovisko, kde si hovoríme o stratégiách prežitia na ulici. Sú to miesta kde ľudia bez domova zvyknú prespávať, alebo požívať drogy. Tam je priestor na otázky. Ten bol teda veľmi hutný, ľudia mali veľa otázok. Prechádzka končí prehliadkou našich priestorov, kde sa konkrétna pomoc poskytuje. Potešil ma záujem o túto akciu aj z púchovského Centra pre deti a rodiny, kde riešia proces osamostatňovania sa dospievajúcich mladých ľudí. Som rád, že im môžeme dať tieto informácie.
Ako je to s klientmi, ktorí nestihnú prísť včas do nízkoprahového denného centra a ocitnú sa bez strechy nad hlavou?
Býva to tak, že človek „spadne“ do problému, zistí informácie o našich službách a príde s tým, že by chcel niekoľko dní alebo týždňov prespávať v nocľahárni. Ubytuje sa a potom je navigovaný do nízkoprahového denného centra. V nocľahárni má k dispozícii lôžko, priestory na hygienu, kuchynku. Kolegovia, ktorí tam pracujú, ho upovedomia o tom, aby išiel na sociálne poradenstvo a dozvedel sa, ako sa môže odraziť od dna. Samozrejme, niektorí len prespia a na poradenstvo neprídu, ako v iných mestách, kde je iba nocľaháreň, využijú službu a odídu.

Nocľaháreň v Trenčíne má lôžka pre 19 mužov a 10 žien. Ako býva kapacita naplnená?
Ľudia tu neostávajú dlhú dobu, ak si s pomocou sociálneho poradenstva vyriešia svoj problém, odchádzajú, čo je úplne prirodzené a takto by mala byť tá služba aj nastavená. Ale sú obdobia, kedy sa naakumuluje viacej ľudí. Tým, ktorí majú záujem, poradíme. Niektorí pomoc odmietnu a to rešpektujeme. Keď si svoj problém vyriešia, odídu a zase prídu ďalší. Médiá sa často pýtajú, či máme v zime plno. Nemusí to súvisieť s ročným obdobím. Súvisí to práve s tým, či a ako klienti nocľahárne využijú ponúkané sociálne poradenstvo a či sa podarí reštartovať život klienta. Lebo ak problém klient vyrieši v zime, tak jednoducho v zime aj odíde. Stalo sa nám, že bolo v nocľahárni plno v lete.
Ako dlho trvá vaša „spoločná cesta s klientom“?
V mnohých prípadoch je to veľmi dlhý časový úsek a niekedy sa to ani nekončí. Človek už dávno býva, má za sebou poradenstvo a bol aj klientom nocľahárne, už pracuje, získa možno mestský nájomný byt alebo inú formu bývania a príde sem na Vianoce alebo na Veľkú noc sa len pozrieť a povedať, ako sa má. Alebo zatelefonuje. Ale, samozrejme, máme prípady, že človeku pomôžeme a už nikdy o ňom nepočujeme.
Poznáte všetky príbehy domácich, trenčianskych ľudí bez domova?
To je otázka, ktorú dostávam často. Áno, poznám skoro všetky, ale nemôžem o nich hovoriť, lebo sme viazaní mlčanlivosťou.
Môžete spomenúť aspoň jeden príklad, ktorý je pre vás veľmi emotívny?
Niekedy sa stane, že niekto iný spôsobí problém, ktorý sa dotkne aj vás a nedokážete to ovplyvniť. Mali sme klienta, ktorého mama si brala pôžičky od nebankových subjektov na dovolenky. Keď zomrela, tak zistil, že zdedil nehnuteľnosť, ktorá už bola založená. Išiel to riešiť. Bolo mu oznámené, aby odovzdal kľúče, lebo nehnuteľnosť si berie nebankovka. Dlh bol taký vysoký, že keby sa ten byt aj predal, pohľadávka by sa nesplatila. Človek zo dňa na deň zostal na ulici. Aj keď mal pracovné skúsenosti, mal vzdelanie, ale skončilo to zle.
Čiže sa nedostal z problémov?
Nie. Ostal na ulici, využíval naše služby, pretrhol niť, čo sa týka pracovných návykov, do toho sa ešte pritrafili zdravotné komplikácie a problém zamestnať sa s nimi. To, že sme mu pomohli vybaviť invalidný dôchodok, je len slabá náplasť. Nedalo sa s ním riešiť požiadavky na bývanie.
Ako je to s ním dnes?
Znova sa borí s problémami. Po asi ročnej odmlke opäť s ním komunikujeme, lebo to nevyzerá dobre.
Stáva sa, že klient sa po čase vráti, lebo je na tom opäť zle?
Samozrejme. Spravíme kroky, aby sa stabilizoval, aby sa ukončil jeho sociálny problém, ale príde zlom, aký nastal už niekoľkokrát v jeho živote. On však už vie, kam sa má vrátiť. Znova mu môžeme pomôcť, poradiť, nasmerovať ho. Vieme, že zlyháva v práci, vieme, že zlyháva vo finančnej gramotnosti, vieme, že sa nedokáže uplatniť, že je len krátky časový úsek v práci, lebo má nejakú závislosť alebo nejaký psychický problém, ktorý ho obmedzuje. Vráti sa. Je dobré, že má kam ísť. Lepšie, ako byť zbytočne na ulici a trápiť sa, čo s ním bude.
Okrem nízkoprahového centra a nocľahárne ste aj súčasťou terénnej služby krízovej intervencie. Čo si máme pod tým predstaviť?
Krízová intervencia je všetko, čo človeku pomôže na zvládnutie krízy – zariadenie pripravené vybavenosťou, odbornými pracovníkmi, všetky nástroje, ku ktorým patrí aj terénna sociálna služba. Je to prvý oporný bod pre ľudí, ktorí sa ocitli v existenčných problémoch. Informácie o našich službách dostanú aj priamo na ulici od pracovníka, ktorý vykonáva terénnu službu. Spolupracujeme s príslušníkom mestskej polície Robom Jordánom, ktorý má na starosti túto agendu, a riešime tieto veci na dennej báze, či je sobota alebo nedeľa. Spolupráca s Robom je veľmi dobrá, veľmi ju cením. Spolupracujeme spolu na zložitejších prípadoch, keď človek napríklad zostane na ulici s komplikovaným zdravotným problémom, nemá zaplatené zdravotné odvody a je odkázaný len na nevyhnuté zdravotné úkony. Konzultujeme priamo na mieste, či máme obsadenú nocľaháreň, či ho vieme ubytovať, či dokáže sám seba obslúžiť a zvládne u nás nocľah, či je potrebné ho sprevádzať k nám alebo je potrebné zavolať záchranku.

Ako by sme sa mali správať k ľuďom v núdzi na ulici, aby sme im naozaj pomohli?
Je to ťažké, pretože ten, kto je pri človeku ako prvý, musí situáciu vyhodnotiť sám. Ak nepotrebuje zdravotné ošetrenie, pomáha, keď mu povieme o sociálnych službách, ktoré poskytujeme. Najdôležitejší je vždy ľudský život. Ak vidíte, že niekto leží, nehýbe sa alebo zjavne potrebuje pomoc, treba zavolať záchranku. Zdravotníci musia poskytnúť neodkladnú pomoc každému, aj keď nemá zaplatené odvody. Tým, že zavoláte pomoc, môžete niekomu zachrániť život. V centre mesta Trenčín sa nachádzajú automaty na hlinené dukáty. Hlinený dukát je symbolické platidlo. Po vhodení 1 eura získate hlinený dukát, ktorý môžete darovať človeku bez domova. Za hlinený dukát sa môže človek bez domova vo vybraných prevádzkach v centre mesta najesť alebo sa môže vyspať v nocľahárni, prípadne si oprať šatstvo v dennom centre. Hlinený dukát sa nedá zneužiť na kúpu alkoholu a darca má istotu, že sa dukát použije na konkrétnu pomoc.
Čo robiť, ak vidíme človeka, ktorý zrejme nemá strechu nad hlavou, stretávame ho na tom istom mieste každý deň?
Môžete mu povedať o našich sociálnych službách, ale nemôžete ho do ničoho nútiť. Ak sa rozhodne pomoc odmietnuť, treba to rešpektovať, pretože každý svojprávny človek sa rozhoduje sám. Niekedy trvá dlhší čas, kým človek prijme pomoc, ale keď sa dostane do kontaktu s terénnymi pracovníkmi alebo s našimi službami, často sa podarí jeho situáciu postupne vyriešiť.
Dá sa ukončiť bezdomovectvo?
Snahy existujú, ale je to veľmi zložité. Veľa ľudí má nízke dôchodky alebo príjmy a najväčším problémom je nedostatok cenovo dostupného bývania, ubytovní či podnájmov. Stačí jeden problém s bývaním a títo ľudia sa môžu ocitnúť na ulici.
Vie podľa vás široká verejnosť o službách nízkoprahového denného centra?
Vo všeobecnosti je asi polovica ľudí prekvapených, že vôbec také služby mesto poskytuje. Mnohokrát k nám človeka navigujú sami naši klienti. Vidia ho na stanici, na lavičke v meste, dajú sa do rozhovoru a odporučia mu, aby nás navštívil. Povedia mu – tuto môžeš získať ošatenie, dajú ti najesť, môžeš sa osprchovať, prípadne pracovníkom povedať o svojom probléme a možno nájdu nejaký spôsob riešenia. Je to pozoruhodné a teší ma to. Ešte som nepočul, že by to takto fungovalo v iných mestách.

Môžete sa porovnávať s inými zariadeniami?
Som veľmi rád, že projekt rekonštrukcie zariadenia sa úspešne dokončil. V rámci projektov ministerstva práce a sociálnych vecí sa na pracovných poradách navštevujeme s ostatnými zariadeniami a vidíme, v akom stave sú. My máme jedno z najkrajších, najmodernejších zariadení pre túto cieľovú skupinu. Nesmierne si to vážim.
Ako vnímate úroveň sociálnych služieb na Slovensku v porovnaní s našimi českými susedmi?
Na Slovensku sme zhruba niekoľko rokov pozadu – čo sa týka vybavenia zariadení, odbornosti personálu, tam dbajú na výchovu, odbornosť, školenia, na supervízie, na psychickú pohodu pracovníkov. Nemusia riešiť veci, ktoré nefungujú len preto, že systém nefunguje. Mám na mysli momentálne na Slovensku neriešiteľnú vec, že na ulici sa objavia ľudia značne pod vplyvom alkoholu a čo s nimi? Veľakrát sa stane, že sanitka k nám dovezie z ošetrenia človeka, ktorý sa pomočuje, je od exkrementov a nedokáže stáť na vlastných nohách, má ťažké zdravotné obmedzenia, nedokáže plnohodnotne a bezpečne prijať našu sociálnu službu. Myslia si, že je to naša práca. Ale nie je.
V minulosti to bola práca záchytiek.
Presne tak. Mali odborný personál – ošetrovateľa, lekára prípadne psychiatra, zdravotnú sestru, všetko ľudí so odborným zdravotníckym vzdelaním. My máme len sociálnych pracovníkov. Mnohokrát sa stáva, a to nie je len vecou Trenčína, ale aj ostatných miest, že nocľahárne sú vnímané ako útočisko pre ľudí, ktorí by v minulosti patrili na záchytku. V Českej republike sú záchytky podporované samosprávnymi krajmi. I keď sú stratové, ale je zaručené, že ten človek zmizne z ulice, neruší verejný poriadok, nikoho svojim správaním neobťažuje a je ďalej stabilizovaný. Keď vytriezvie, cíti sa vinný a za danú službu zaplatí. Ten, ktorý nemá na zaplatenie, vykonáva pre obec verejnoprospešné práce. Má to aj veľký výchovný efekt. V sociálnych zariadeniach, ako sme my, ktoré som navštívil v Čechách, som nenašiel človeka mimoriadne agresívneho alebo opitého. Tendencia na Slovensku je skôr taká, že nízky prah sociálnej služby sa ešte viac znižuje, len kvôli tomu, aby sa služba človeku poskytla. Áno, ak sa to takto berie, tak v tom prípade by určite mal byť personál v takýchto službách posilnený o ľudí s odborným zdravotníckym vzdelaním.
Pýtala sa Eva Mišovičová
Foto: Zuzana Gottschal
Kontakty na pracovníkov Nízkoprahového denného centra Trenčín




