Knihovníčka, moderátorka, recitátorka a propagátorka slovenskej literatúry Janka Poláková pôsobila viac ako tri desaťročia vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne. Stála pri zrode Literárneho klubu Omega a dodnes sa aktívne venuje literatúre, recitácii aj kultúrnemu životu v našom meste.
Patríte k osobnostiam, ktoré významnou mierou formovali kultúrny život Trenčína. Ako si spomínate na svoje začiatky v knižnici?
V prvom rade ďakujem za pozvanie na rozhovor a zaradenie medzi osobnosti kultúrneho života Trenčína. Je to pre mňa vyznamenanie.
Do knižnice som nastúpila 1. decembra 1974. Bola vtedy v Parku Milana Rastislava Štefánika, riaditeľstvo mala na Hasičskej ulici. Prijímal ma doktor práv Juro Gönci, významná osobnosť slovenského knihovníctva. Zhodou okolností som s jeho dcérou chodila na základnú školu a keď som bola u nich prvýkrát, bola som fascinovaná – videla som veľkú obývaciu izbu so stenami zaplnenými knihami odspodu až po vrch.
Prvou aktivitou, na ktorej som sa ako nová pracovníčka knižnice zúčastnila, bolo sťahovanie kníh z odťažovacieho skladu na Mierovom námestí. Prevážali sme ich na káre. Riaditeľ Gönci mi vtedy s jeho typicky zdržanlivým humorom povedal: „Jana, toto je tá pravá knihovnícka práca.“
Sťahovanie knižnice ste za svoju knihovnícku prax zažili viackrát. Boli ste na to pripravená?
Áno, sťahovanie, maľovanie, evidencia v skladoch, prebaľovanie kníh, ale kto má rád knihy, má rád aj prácu okolo nich. Keďže som už pred tým chodila do knižnice, vedela som, že to nie je len sedieť za stolom a písať.
Kto vás priviedol ku knihám a literatúre?
Knihy som mala rada od detstva. Keby som nebola dostala pod stromček na Vianoce knižku, a to som ešte nevedela čítať, rozplakala by som sa. Mama nám čítavala Dobšinského Prostonárodné rozprávky a lásku ku knihám som zdedila po otcovi. Kupoval si knihy od „trenčianskeho Hrebendu“ pána Brázdu spoza mostov, ktorý ich predával pred podnikom Merina. Otec ma k čítaniu viedol a ja som veľa čítala.
Janka Poláková moderuje prezentáciu zbierok člena Literárneho klubu Omega Jaroslava Daniša.
Navštevovali ste knižnicu ako dievča?
Chodila som do knižnice už v základnej škole. Naša suseda pani Arztová tam bola knihovníčkou. Na strednej škole sme do knižnice chodili asi len dve z triedy. Aj vtedy boli takí, čo čítali, aj takí, čo nečítali.
Knižnica ale nebola vaším prvým zamestnávateľom.
Pôvodne som sa chcela venovať pedagogickej práci a tri roky som robila v materskej škole. Potom som pracovala ako kultúrna referentka v kine Moskva a chodila som na výber filmov. Chcela som byť kedysi aj herečka, preto ma film veľmi lákal. Na prijímačkách na herectvo som sa dostala až do tretieho kola. Keď sa v knižnici uvoľnilo miesto, už som bola vydatá a mala dve dcéry. Možnosť som využila a knihy zostali mojou láskou.
Kino Moskva bolo dnešné Artkino Metro?
Áno, vedľa bola sporiteľňa. Boli to krásne časy. Fungoval tam Filmový klub, ktorý premietal filmy od rôznych známych režisérov. Viedol ho Ivo Veliký, úžasný kultúrny pracovník. Veľa som s ním spolupracovala.
Na ktoré obdobie z vášho pôsobenia v knižnici a na aké podujatia spomínate najradšej?
Každé obdobie malo svoju hodnotu. No po roku 1989 sa do povedomia dostala aj takzvaná prohibitná literatúra. Doktor Gönci by nebol tieto knihy vyradil ani dal preč. Všetky boli zaevidované a uložené v odťažovacom sklade. Vždy hovoril, že príde čas, kedy sa budú čítať. Došlo na jeho slová. Nuž a tých podujatí bolo veľmi veľa a rozmanitých. Literárne súťaže, napríklad literárna súťaž Braneckého – už máme teraz 34. ročník, súťaž pre deti Píšem, píšeš, píšeme, veľmi veľa besied so spisovateľmi, exkurzie, na ktoré chodili a stále chodia deti zo základnej školy aj stredoškolskí študenti.
Menili sa počas rokov čitatelia? Čítajú dnes mladí ľudia inak ako generácie pred nimi?
Ľudia, ktorí radi čítajú, navštevovali knižnicu a jej podujatia počas môjho pôsobenia celé roky. S mnohými som sa stretávala aj keď už som bola na dôchodku. Keď vydavateľstvá začali ponúkať preklady zahraničných autorov, začali mať aj čitatelia možnosť väčšieho výberu, to je fakt. Vždy však boli aj budú čitatelia, ktorí sa sústreďujú na čítanie literatúry jedného žánru – novú detektívku, historické romány, horory, sci-fi a tak ďalej. Dnes čítajú aj mladí ľudia. Pomáhajú k tomu aktivity knižníc. Napríklad konkrétne ja sledujem Verejnú knižnicu Michala Rešetku v Trenčíne vidím, koľko pripravuje pre deti a mládež podujatí. Pretože knižnica, to už nie je len požičovňa kníh, je to aj miesto stretávania sa. A ja dúfam, že to tak bude aj naďalej.
S predsedom Literárneho klubu Omega Jánom Maršálkom.
V knižnici ste moderovali množstvo besied so spisovateľmi. Ktoré stretnutie vo vás zanechali najhlbšiu stopu?
Určite sa nedá zabudnúť na stretnutie s básnikom Milanom Rúfusom. To je zážitok na celý život. Čo povedal a napísal, to boli „perly“. Je to môj zamilovaný básnik. Potom napríklad stretnutie s Antonom Srholcom, priateľom a súputníkom Rudolfa Dobiaša. S ďalším jeho priateľom Petrom Smolíkom, ktorý založil občianske združenie Hlbiny a pomáhal vydávať jeho knihy. Nezabudnuteľná bola Klára Jarunková a tiež Elena Čepčeková. Anton Baláž, ktorý napísal životopisnú knihu o Rudolfovi Dobiašovi a písal aj o mnohých iných. Mária Bátorová, potom členky občianskeho združenia Femina Vierka Švenková, Etela Farkašová. Nezabudnuteľný Drahoslav Machala, Peter Štrelinger, Ľuboš Jurík a veľa iných.
Dlhé roky vás spája priateľstvo a spolupráca s Rudolfom Dobiašom. Čím vás obohacuje tento vzťah?
Moja prvá beseda, ktorú som moderovala, bola práve s pánom Dobiašom. Predstavoval na nej básnika a bibliografa Ondreja Čiliaka z Prievidze. Potom, keď ma požiadali v roku 2020, aby som uvádzala knihu Rudolfa Dobiaša Ako sa spieva v klietke, volal mi aj pán Dobiaš a ja mu hovorím: „Rudko, je to už 37 rokov, čo sme absolvovali ten môj moderátorský krst, je tu veľa mladých, šikovných knihovníčok, moderátoriek, nechceš požiadať nejakú inú?“ Chvíľku bolo ticho a potom povedal: „Ale Jana, čo už budem po toľkých rokoch meniť?“ Mám rada jeho humor. Je obdivuhodné, že ho zachoval aj po tých strastiach, ktoré zažil.
Janka Poláková uvádza knihu Rudolfa Dobiaša Ako sa spieva v klietke.
Čítala som všetky jeho knihy. Bola som aj v Jáchymove na zájazde, ktorý robil protikomunistický odboj, našla som odvahu a sfárala do bane. Niektorí starší sme si tam aj zaslzili pri tých spomienkach. Napríklad, ako dvaja mladí chceli ujsť, chytili ich, zastrelili a potom ich vystreli na zem a ostatní museli okolo nich do večera chodiť.
Rudko Dobiaš má stále v sebe niečo príjemné, hravé, čo vidno aj v jeho detskej literatúre. Bola som rada, keď mal 90-ku a mohla som predniesť z jeho tvorby moje zamilované básne. No a z jeho knihy Ako sme to zvládli som si zapísala: „Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy.“
V septembri pred tridsiatimi rokmi ste stáli pri zrode Literárneho klubu Omega v Trenčíne. Čo viedlo k jeho založeniu?
V Trenčíne už predtým fungovali známe Literárne štvrtky v hoteli Tatra, dnes Elizabeth. Medzi prvými pozvanými hosťami bol napríklad aj Ján Smrek. Keď ma oslovila vtedajšia riaditeľka knižnice s informáciou, že z vydavateľstva prišla výzva na zakladanie literárnych klubov, dohodli sme sa, že to skúsime. Oslovila som Rudka Dobiaša, medzi pozvanými bol Ján Maršálek, ktorý už mal za sebou vydanie svojej prvej básnickej zbierky, prišiel aj spisovateľ Ľudovít Fuchs a 24. septembra sme klub oficiálne založili spolu s Vojtom Kondrótom, ktorý bol síce matematik, ale zároveň aj úžasný básnik. Predsedom klubu sa stal Ján Maršálek (pozn. red. na fotografii s Rudlofom Dobiašom a Jankou Polákovou).
Za tridsať rokov sme vydali trinásť zborníkov. Naša aktuálna snaha smeruje k tomu, aby sme pri príležitosti 30. výročia vydali ďalší zborník. Radi by sme ho predstavili vo februári alebo v marci budúceho roka v zrekonštruovanej knižnici na Hasičskej ulici, keď už bude opäť prístupná verejnosti. Sľúbila som to riaditeľovi knižnice Petrovi Martinákovi a bola by som rada, keby sa nám tento záväzok podarilo splniť.
Pôsobíte aj v Matici slovenskej a ďalších kultúrnych organizáciách. Čo vás motivuje zostať aktívnou aj po odchode do dôchodku?
V Miestnom odbore Matice Slovenskej pôsobím už 37 rokov, dve obdobia som bola aj predsednícka miestneho odboru. Za veľký úspech považujem, že sa mi v roku 2015, keď bol rok Ľudovita Štúra, podarilo pomocou Trenčianskeho samosprávneho kraja a sponzorov obnoviť hrob Anny Štúrovej rodenej Michalcovej. Spomínajú ho aj pri komentovaných prechádzkach Trenčínom. Hrob bol v dezolátnom stave a som veľmi rada, že sa mi to podarilo. Hovoria, že to je jeden z najudržiavanejších hrobov, tak som na to tak troška hrdá. Obnovu by si zaslúžilo aj miesto Janka a Karola Štúrovcov, ale sú to veľké náklady. S terajším predsedom Miestneho odboru Matice Matejom Mindárom sme sa už informovali a uvidíme, čo sa nám podarí.
Pôsobím aj v klube Spoločnosti Milana Rastislava Štefánika, vo výbore Trenčianskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov a v Klube dôchodcov 02, kde máme na starosti Akadémiu tretieho veku. Oslávili sme 40 rokov. Je to jediná Akadémia tretieho veku, ktorá vydržala na Slovensku, a sme na to veľmi hrdí. Ak seniori majú záujem o celoživotné vzdelávanie, je to dobre, pretože samota pre seniorov nie je dobrá. Akadémia – to sú pravidelné stretnutia, stále nové poznatky, úžasné prednášky a každá hodina tam strávená je plne hodnotná. To mi môžete veriť.
Počas života ste zažili množstvo zmien. Čo vám pomáhalo zachovať si optimizmus a energiu do ďalších aktivít?
Zmena je život, tak sa hovorí – zmena v práci, nové vedenie, nová technika, počítače -ja osobne nie som počítačový typ, ale naučila som sa. Chodila som aj na školenie Digitálni seniori, považujem to za veľmi potrebné. Dnes už by sa asi nikto nevrátil k ručnému spracovávaniu požičiavania kníh.
Je úžasné, čo mladí dokážu, pre mňa často nepochopiteľné úkony. A čo ma motivuje? Tá energia a optimizmus súvisia so želaním, aby bola rodina v poriadku. Mám päť vnúčeniec, už aj pravnučku. A zdravie je veľké bohatstvo. Peniaze nerobia človeka šťastným, robia život ľahkým. Keď nie je zdravie, nie je nič.
Mám rada ľudí. Pokiaľ môžem, stretávam sa s nimi na podujatiach. A čo mi nesmie chýbať, to je kniha podľa výberu. Keď cítim, že niečo treba pre seba spraviť, zalistujem si v knihe Milana Rúfusa a prečítam si niektorú z jeho básní alebo jeho životopis.
Bol asi druhák, keď chcel, aby jeho mama priadla, kým on písal. Ona mu vraví: „Milan, rád píšeš, máš rád literatúru, tak skús niečo napísať.“ A on zložil básničku „Zima je, zima je, budeme sa kĺzať. Lebo nám začína potôčik zamŕzať.“ To je jeho prvá báseň. Takže chýbať nesmie, pretože bez básne svet nezhasne, ale bez poézie bude na dne. Mám zapísaný tento citát, ktorý hovorievala aj Eva Kristínová.
Aký bol Trenčín vašej mladosti a aký je dnes?
Pre mňa tým, že som sa tu narodila, bol vždy milovaný. Aj v mojej mladosti tu bol krásny park – zelený, ruže, koncerty, vojenská hudba. Rodičia nás tam vždy v nedeľu zobrali, my sme sa v parku hrali a oni počúvali hudbu. Bolo Korzo na námestí, Cukráreň u Rapaiča, kde sme si vždy dávali krémeš alebo špičku, na to sa nezabúda. Vždy sa tam stretlo veľmi veľa známych. Muži a chalani chodili do Kina ČAS, ten bol nedeľu v kine Moskva.
Dnes má Trenčín krásny titul, opravený hrad, opravené budovy, cesty, chodníky a stále sa pokračuje ďalej. Hlavne ma veľmi teší, že sa dožijem, dúfam, novej knižnice na Hasičskej ulici, kde by sme radi spravili prezentáciu zborníka jubilujúceho Literárneho klubu Omega. Trenčín je pre mňa stále zamilovaný. Páčil sa aj mojej novej rodine zo škótskeho Edinburgu, ktorá prišla na svadbu. Boli nadšení a ja som rástla od pýchy.
Keď nahrávame tento rozhovor, chystáte sa na Koyšove Ladce.
Už dlhé roky chodím na túto súťaž v prednese ľúbostnej poézie do poroty. Teraz mi volala pani riaditeľka, že chce, aby som bola predsedníčka. Dostalo sa mi tej pocty. Je tam aj kategória seniorov a niektorí sú úžasní recitátori.
Kedy ste naposledy recitovali ako súťažiaca?
Veľmi dávno. Oslovila ma predsedníčka Únie žien doktorka Janka Jablonská. Počula ma niekde recitovať a hovorí: „Jana, pôjdeš na súťaž Koyšove Ladce.“ Tak som išla. Bol to rok 2003 alebo 2004, recitovala som moju zamilovanú Ľudmilu Podjavorinskú, báseň Bohémska a náhodou som s ňou aj získala ocenenie.
Príležitostne recitujete stále. Čo najradšej?
Nedávno na oslave 40. výročia Akadémie tretieho veku Trenčín a Dňa seniorov v Okruhovom dome armády som recitovala báseň Zrelý vek od Kataríny Hudecovej. Niekedy si recitujem aj sama doma. Najradšej Katarínu Hudecovú alebo Milana Rúfusa. Jeho báseň, ktorú má veľmi rád aj pán primár Marián Kaščák, som recitovala, keď nám akadémii prednášal. Poviem vám aspoň jeden verš:
„A napokon láska, láska k žene, ku dieťaťu. Láska k živému. Aj keď bolo všetko zaplatené, je to dar, tak zaďakujme.“ Keď bol Milan Rúfus na celoslovenskej Vansovej Lomničke, napísal: „Čo je báseň? Vesmírny kameň do ľudskej hliny vsadený. Sestričky, opatrujte plameň! Trochu sa zmráka na Zemi.“ Aké je to nadčasové.
Píše sa aj dnes ľúbostná poézia?
Ľúbostná poézie sa stále píše. Práve začínam triediť príspevky zaslané do 34. ročníka Braneckého literárnej súťaže a, jednoducho, píše sa. Asi najviac v období, keď sme zaľúbení, to si všetci pamätáme. Vidím to pri hodnotení prác, ale nie je to len výsada mladých autorov. Ľúbostné básne píšu aj zreli ľudia a dokonca aj seniori.
Dokáže podľa vás poézia a recitácia získať človeka aj v dnešnej uponáhľanej dobe?
Dokáže. Poézia a recitácia má stále svoje miesto v našej aj keď uponáhľanej dobe. Ožili mnohé literárne súťaže, čo je veľké plus, pretože ten, kto ide recitovať, ide si do knižnice text pohľadať. To znamená, znova sa dostane do toho, že si pozrie knihy a tých je nesmierne množstvo. Knižnica stále nakupuje. Je veľkým prínosom, že stále prebieha napríklad súťaž Hviezdoslavov Kubín – už 72 rokov, Koyšove Ladce už 27 rokov, ďalej Timravina Studnička, Vansovej Lomnička a iné prehliadky a súťaže. Veľké poďakovanie patrí obetavým a neúnavným organizátorom, ako je napríklad aj Trenčianske osvetové stredisko. Spolupracujem s nimi a je to vždy na vysokej úrovni. A veľké poďakovanie určite patrí aj pedagógom, ktorí pripravia študentov, idú s nimi, pomôžu im a pokiaľ to takto bude, tak nemôže ani recitácia, ani poézia zaniknúť.
Stretávate s mladými ľuďmi, ktorí majú blízko k poézii a k umeleckému slovu? Vedia vás prekvapiť?
Samozrejme. Stretávam sa s nimi aj na recitačných súťažiach a som milo prekvapená, koľko chlapcov recituje. Sledujem aj časopis Dotyky pre mladú literatúru a umenie. Pôsobí v ňom veľmi šikovný redaktor Goran Lenčo, s jeho starým otcom som mala v Trenčíne niekoľko besied. Práve v Dotykoch mapuje jedna anketa medzi stredoškolákmi a vysokoškolákmi ich pohľady, zážitky a potreby. Nachádzam tam zaujímavé odpovede a veľmi úprimné vyznania. Zaujala ma napríklad odpoveď na otázku Čo pre vás znamená kvalitná kniha? Mladý človek napísal: „Mám pred spisovateľským remeslom veľký rešpekt. Je to 50 percent talent a druhá polovica utrpenie.“
Ak by ste mali mladému človeku odporučiť jedného básnika alebo jednu báseň, ktorá stojí za prečítanie, koho by ste vybrali a prečo?
Vybrať jedného básnika alebo jednu báseň nie je jednoduché. Je z čoho vyberať. Samozrejme, nehovorím, že všetko je rovnako kvalitné. Záleží na náročnosti čitateľa.
Stačí otvoriť časopis Dotyky, ktorý vydáva Spolok slovenských spisovateľov od roku 1989. Málokto si dnes uvedomuje, že pod týmto názvom kedysi debutoval aj básnik a neskorší minister kultúry Miroslav Válek, ktorý bol zároveň iniciátorom vzniku časopisu. Ministrom kultúry bol v roku 1969 a bol to jeden z najlepších, ale aj najkontroverznejší slovenský básnik, autor nezabudnuteľných ľúbostných veršov. Dnes časopis vedie Igor Válek, spolupracujú na ňom aj skúsení a erudovaní autori, medzi nimi Goran Lenčo či Adrian Turan.
Ak by som mala odporučiť súčasných mladých autorov, spomenula by som napríklad Emu Mališkovú alebo Michala Šimona Hradského, ktorému nedávno vyšla prvá básnická zbierka Tichá oslava. Je to autor, ktorý sa v minulosti zapojil aj do našej Literárnej súťaže Jozefa Braneckého. Spomenula by som aj Katarínu Džunkovú, ktorá sa zúčastnila sympózia Ora et Ars na Skalke a mala som možnosť predstaviť ju na besede.
Za prečítanie však určite stoja aj autori z čias mojej mladosti, ktorí už majú svoje pevné miesto v slovenskej literatúre. Spomeniem Milana Rúfusa, Jaroslava Rezníka, Erika Ondrejičku, pravidelného účastníka literárnej sekcie sympózia Ora et Ars na Skalke pri Trenčíne, či Milu Haugovú. Jej recitácia počas slávnostného otvorenia Európskeho hlavného mesta kultúry 2026 na trenčianskom námestí bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom.
Myslím si, že fond Verejnej knižnice Michala Rešetku dokáže uspokojiť každého záujemcu o poéziu. Stačí si len vybrať.
Ako vnímate mladú generáciu, ktorá sa chytila organizovania projektu Európske hlavné mesto kultúry Trenčín 2026?
Mám rada ľudí. Aj mladých, ktorí pôsobia v kultúre. Stretla som sa s mnohými na aktivitách ako dobrovoľníčka v tomto úžasnom roku. Niekto ich kritizuje. Aj nás, keď sme boli mladí, kritizovali. Keď sme začali nosiť napríklad minisukne. Ale mladí sú dnes veľmi zorientovaní. Možno niečo drobné, že nevyjde, ale ja im veľmi držím palce.
Sledujem ich, zúčastňujem sa na podujatiach aj na dobrovoľníckych aktivitách. Dostávam pozvánky a pokiaľ sa dá, idem. Je to vždy úžasné. Obdivujem ich a troška ľutujem, že som sa nevenovala cudzím jazykom. Oni perfektne komunikujú v angličtine a majú aj iné ponímanie sveta. Veľmi im fandím a skutočne obdivujem, čo všetko dokázali. Zúčastnila som sa aj na spoločných raňajkách počas otváracieho víkendu Trenčín 2026 na Ulici 1. mája, priniesla som, čo som napiekla, sú to fantastické spomienky. Myslím si, že každý sa snaží spraviť všetko čo najlepšie.
Čo by ste odkázali mladším generáciám, ktoré dnes hľadajú svoje miesto?
Všetci hľadali a hľadajú. Aj erudovaní básnici. Ján Buzássy sa raz na Hviezdoslavovom Kubíne vyslovil, že každý mladý človek by si mal urobiť trochu poriadok v hlave a uvedomiť si, čo je dominantnejšie a čo podradnejšie v jeho názoroch. Ideálna by bola vyrovnanosť. A potom nevzdať sa. Radovať sa ,z čoho sa môžeme, a vydržať v tom, v čom musíme.
V roku 2018 ste získali ocenenie Senior roka. Čo pre vás znamená?
Ocenenie bolo pre mňa veľkým prekvapením. Vôbec som nevedela, kto ma navrhol. Keď som to zistila, poďakovala som. Vôbec som to nečakala a dodala som, a to stále hovorím, že by boli viacerí, ktorí by si toto ocenenie zaslúžili. Hovorím to úprimne a stále sa snažím dokázať svojou aktivitou, ako veľmi si toto ocenenie vážim.
Máte recept na vitalitu a radosť zo života?
Sústrediť sa na niečo príjemné. Poplakať si tam, kde ma nikto nevidí. Ja veľmi málo plačem. Čerpám z toho, že mám rada ľudí, že som sa stretla s vami, že napríklad stretnem spolužiakov. Mali sme nedávno stretnutie z 9. triedy, chodila som na dvojku, a každý rok sa stretávame. Vždy už niekto chýba, pochopiteľne, ale ani zo strednej, ani z knihovníckej školy sa takto nestretávame. Je to vzácne. No a potom, ja musím mať denne jedno jablko. Je to taký slogan „Denne jedno jablko, k lekárovi ďaleko“.
Ďakujeme za rozhovor.
Pýtala sa Eva Mišovičová
Foto: Zuzana Gottschal, archív VMKR, LK Omega a Koyšove Ladce.
