Pivo patrí nepochybne medzi najstaršie alkoholické nápoje, ktorého predchodcu poznali už naši predkovia v mladšej dobe kamennej. K jeho postupnému rozšíreniu na našom území prišlo až v stredoveku. Prvé zmienky o povolení variť a predávať pivo určitým obyvateľom Trenčína siahajú do roku 1380, a to k panovníkovi Ľudovítovi I. Avšak výsadné kráľovské privilégium o práve výroby a predaja pšeničného piva všetkým trenčianskym mešťanom vydal Ferdinand I. Habsburský až v roku 1546.
O pár rokov neskôr od vydania kráľovského privilégia vznikol mestský pivovar, v ktorom pracovali štyria zamestnanci, tzv. sládkovia. V mestskom pivovare sa varilo pivo nielen pre obyvateľov mesta, ale aj pre občanov zo širšieho okolia, dokonca až z Bytče. Trenčianske pivo sa stalo populárnym natoľko, že sa začalo vyvážať na pltiach po rieke Váh až do Komárna, kde ho ľudia poznali pod názvom „slovenské pivo“. Keďže s veľkou popularitou prišla aj vyššia spotreba piva, bolo nutné začať dovážať nielen obilie, ale aj chmeľ. Obilie sa zadovážilo na trhoch a chmeľ sa dovážal z okolia Trenčína alebo z južnej Moravy či Poľska.
Príjem z výroby a predaja piva patrilo medzi dôležité a významné položky v príjmoch mesta. Spočiatku ročný príjem mesta Trenčín z predaja piva predstavoval 200 až 400 zlatých ročne, pre porovnanie v roku 1751 išlo už o 2364 zlatých za rok. Z pivovarských príjmov sa vyplácali niektorí mestskí funkcionári i chod mesta ako takého. V archívnom fonde Magistrátu mesta Trenčín sa zachovali registre o takmer všetkých príjmoch a výdavkoch pivovaru od polovice 16. storočia. Dokonca nájdeme menné zoznamy mešťanov, ktorí si dávali variť pivo či miesta odkiaľ sa dovážal chmeľ a obilie, ale aj dátumy jednotlivých várok, množstvo použitých surovín, počet sudov, cenu za bečku a podobne. Vedenie registrov príjmov a výdavkov mal na starosti správca pivovaru. Zaujímavosťou je, že registre sú vedené nielen v latinčine, ale aj v slovenčine.
Zariadenie pivovaru v minulosti pozostávalo z jednoduchých nástrojov ako lopata, píla, sekera, železný klin, bečky, nálevky, kade, mechy či miery, ktorými sa merali suroviny. Z archívnych dokumentov sa dozvedáme aj o samotnej technológii varenia piva. Prvým krokom bolo odváženie a namočenie pšenice, ktorá sa dala vysušiť a vyklíčiť. Po vysušení sa zaviezla do sýpky, rovnako sa sledoval pšeničný slad, do ktorého sa v rámci šetrenia primiešaval aj jačmenný slad. Mestská rada vyžadovala od správcu pivovaru, aby vedel hospodáriť, nielen s pšenicou, ale aj so samotným drevom, ktoré sa využívalo ako kurivo pri varení.
Pivo sa stalo natoľko obľúbeným nápojom, že mesto začalo „právo variť pivo“ prenajímať mešťanom, a tak vznikali súkromné pivovary, kde sa varilo pivo iba pre vlastnú spotrebu. Spočiatku vznikli len štyri súkromné pivovary, avšak ku koncu 17. storočia počet niekoľkonásobne vzrástol, o čom svedčí aj fakt, že v roku 1708 pri požiari zhorelo 36 pivovarov v predmestí.
Štátny archív v Trenčíne – Mgr. Simona Mikušková
