Primátor Richard Rybníček: Mier má zmysel len vtedy, keď je spojený so slobodou

10. 4. 2026

Aj tento rok sme si výročie oslobodenia nášho mesta pripomenuli pri Pamätníku umučených na Brezine. Položiť veniec na pamiatku obetiam a vzdať úctu a česť všetkým, ktorí bojovali za slobodu a mier prišli zástupcovia mesta, kraja, Ozbrojených síl SR, protifašistickí bojovníci, predstavitelia ďalších inštitúcií a organizácií, obyvatelia mesta i študenti a žiaci.

O historických faktoch a súvislostiach, o význame skutočnej slobody, o hodnotách mieru a o tom, aká dôležitá je pravda, hovoril Richard Rybníček. Prečítajte si jeho posledný príhovor k výročiu oslobodenia Trenčína vo funkcii primátora.

Vážené dámy, vážení páni, milí Trenčania,

stretávame sa dnes, aby sme si pripomenuli oslobodenie nášho mesta. Deň, ktorý patrí úcte, pamäti a pravde.

Ale aby sme rozumeli jeho významu, musíme si pripomenúť aj to, čím si Trenčín počas druhej svetovej vojny prešiel.

Aj naše mesto bolo súčasťou príbehu tejto doby.

Od prvých rokov vojny, keď sa stalo súčasťou štátu spolupracujúceho s nacistickým Nemeckom. Aj tu začali platiť protižidovské zákony. Aj odtiaľto boli naši spoluobčania – ľudia, ktorí tu žili, pracovali, mali svoje rodiny – odvlečení do koncentračných táborov, a to nielen nacistickým Nemeckom, ale aj za aktívnej spoluúčasti kolaborantov a predstaviteľov vtedajšieho Slovenského štátu, ktorý stál na strane nacistického režimu.

V meste sa postupne šíril strach. Prišli zatýkania, prenasledovanie, tlak na poslušnosť. A tak ako všade, aj tu sa spoločnosť rozdelila. Boli ľudia, ktorí pomáhali a riskovali. A boli aj takí, ktorí sa prispôsobili alebo kolaborovali s režimom, ktorý potláčal slobodu a dôstojnosť človeka.

Ku koncu vojny sa násilie dotklo Trenčína ešte priamočiarejšie.

V okolí mesta, na Brezine a v Dušovej doline, boli popravení a zavraždení ľudia. Nie anonymné obete, ale konkrétni ľudia – so svojimi menami, príbehmi a rodinami. Práve tam dnes stojí pamätník, ktorý nám to pripomína.

A potom prišli posledné dni vojny.

Na začiatku apríla 1945 sa boje priblížili priamo k Trenčínu. Útočilo sa cez Brezinu, mesto bolo ostreľované, ustupujúce nemecké jednotky ničili mosty cez Váh. Aj po oslobodení ešte doznievala paľba a napätie. V bojoch o Trenčín a jeho okolie padlo viac ako tisíc vojakov Rumunskej kráľovskej armády, viac ako tisíc vojakov sovietskej armády a zomreli aj desiatky civilistov.

Aj to je príbeh nášho mesta.

Príbeh, ktorý sa nekončí jedným dátumom. Príbeh, ktorý nám pripomína, akú cenu má sloboda.

Pred 81 rokmi, 10. apríla 1945, bol Trenčín oslobodený od nacizmu. Sloboda však neprichádza sama. Prichádza vďaka konkrétnym ľuďom.

Aj v našom meste ju priniesli vojaci Červenej armády spolu s vojakmi Rumunskej kráľovskej armády. Prišli z východu, niesli so sebou obrovské obete a zaslúžia si našu úctu.

Oslobodenie Trenčína má svoj konkrétny príbeh.

Ale víťazstvo nad fašizmom má príbeh celej Európy.

Fašizmus bol porazený spoločným úsilím spojencov – príslušníkov Sovietskeho zväzu, Američanov, Britov, Francúzov, Kanaďanov, Austrálčanov, Novozélanďanov, Poliakov, Čechoslovákov, Rumunov a mnohých ďalších, ktorí stáli na jednej strane dejín. Ak by sme na niektorých zabudli alebo ich úlohu zmenšovali, nehovorili by sme celú pravdu.

A pamätať si pravdu, celú pravdu, je naša povinnosť. Pretože dejiny nie sú nástroj. Nie sú prostriedok na dokazovanie dnešných sporov. Nie sú priestor na to, aby sme si z nich vyberali len to, čo sa nám hodí. Dejiny sú záväzok.

Nepripomíname si len koniec vojny. Pripomíname si hodnotu slobody. A tu je dôležité povedať veci jednoducho. Sloboda nie je len to, že skončí vojna.

Sloboda je aj to, že môžete povedať svoj názor bez strachu. Že môžete písať, spievať, myslieť a žiť bez toho, aby vás za to niekto trestal. A my vieme z vlastnej skúsenosti, že po roku 1945 sme síce boli oslobodení od fašizmu, ale slobodu sme nežili naplno. Po februári 1948, v období komunistického režimu, boli v mene „mieru“ a ideológie umlčiavaní, perzekvovaní a často aj väznení ľudia, vrátane mnohých hrdinov druhej svetovej vojny, ktorí sa predtým postavili proti fašizmu. A v roku 1968 prišli do našej krajiny tanky armád Varšavskej zmluvy vedené Sovietskym zväzom, ktoré potlačili našu snahu o slobodnejšiu spoločnosť.

Aj toto je pravda o našich dejinách. Nie preto, aby sme ju niekomu vyčítali. Ale preto, aby sme jej rozumeli. Pretože mier bez slobody nie je skutočný mier.

Skutočný mier môže existovať len tam, kde existuje sloboda. Kde je politika službou ľuďom, nie nástrojom moci. Kde si ľudia môžu slobodne plánovať svoj život, vychovávať svoje deti, pracovať a veriť, že ich úsilie má zmysel. Kde sa nemusia báť povedať svoj názor. Kde štát chráni občana, kde sú slobodné aj naše mestá a obce, v ktorých môžeme spolurozhodovať a rozvíjať ich podľa našich vlastných predstáv.

Mier, v ktorom sa človek bojí hovoriť, nie je mier.

Mier, v ktorom sa zatvárajú ľudia za názor, nie je mier.

Mier, v ktorom moc stojí nad pravdou, nie je mier.

A preto dnes musíme byť veľmi citliví na slová.

Pretože aj slovo „mier“ sa dá zneužiť.

Ak niekto hovorí o mieri, ale zároveň ospravedlňuje násilie, alebo mlčí pri tom, keď je napadnutý iný štát, nie je to mier. Je to rezignácia na spravodlivosť. My máme skúsenosť, že o našom osude rozhodovali iní. A práve preto nemôžeme nikdy súhlasiť s tým, aby sa akémukoľvek národu upieralo právo na existenciu. Aby bol napadnutý len preto, že si chce slobodne rozhodovať o svojej budúcnosti. To nie je politika. To je otázka princípov a hodnôt.

Naučili sme sa aj to, že sloboda potrebuje spojencov.

A dnes ich máme.

Slovenská republika je súčasťou spoločenstva demokratických krajín. Naši vojaci, na čele s generálom Danielom Zmekom, patria medzi rešpektovaných profesionálov v rámci Severoatlantickej aliancie a prispievajú k bezpečnosti Európy. Aj to je dôkaz, že patríme tam, kde sa sloboda berie vážne. A nie je to otázka, kam chceme patriť. My sme sa už rozhodli. Sme súčasťou slobodného a demokratického sveta.

Dovoľte mi na záver povedať jednu osobnú vec.

Ako primátor tohto mesta som mal česť stáť tu viackrát. Dnes tu stojím ako primátor naposledy. A o to viac cítim potrebu povedať: Sloboda nie je samozrejmosť. Pravda nie je samozrejmosť. A mier má zmysel len vtedy, keď je spojený so slobodou. Chráňme ich nie veľkými slovami, ale tým, ako žijeme, ako rozmýšľame a ako sa rozhodujeme.

Pretože budúcnosť tejto krajiny nezačína v politike. Začína v každom z nás. O to viac verím, že to najdôležitejšie, čo po nás zostane, nebude to, čo sme postavili.

Ale to, či sme dokázali ochrániť nielen mier, ale aj našu skutočnú slobodu v ňom.

Ďakujem vám.

 

Pošlite tip na tento článok svojim priateľom!